Film & TV

Filmová recenzia: Človek beštia

By  | 

Naturalizmus ako niekdajší literárny smer z 19-teho storočia dostal v prvej polovičke 20-teho storočia aj podobu hovoreného-videného-počutého. Filmu. Vyjadroval ľudí ako obete prírodných síl, ktorí zlyhávajú, keď im je horko-krvne ubližované. Mocných, výrazných, extravagantných, ktorých premohli vonkajšie živly, a ktorí ich nemali plne pod kontrolou. Francúzsky film Jeana Renoira Človek beštia (1938) – La bête humaine a adaptácia románu Émila Zolu spĺňa nielen štýlotvornú charakteristiku a jej typické prvky, ale aj daný smer v mikrokozme a denotatívnych črtách pascí a skľúčeností krajnej ľudskej nemohúcnosti rozvíja. Zolov jazyk umne sprehľadnil v priamosť a ostrosť. Muži zväčša pochádzali z priemernej pracujúcej triedy a ženy trávili čas buď v domácnostiach, alebo v spoločnosti významných mužov. Majetný kontrast zachádza k fyzickým detailom, zvýrazňuje rozdielnosť čŕt, síl, zraniteľnosti a žitia na plný výkon, až pokým daný smrteľník vyčerpaním nevypovie. Tejto úlohy silného železničiara Jacquesa Lantiera, trpiaceho násilnými a emocionálne labilnejšími sklonmi sa bravúrne zhostil Jean Gabin. K osudu zvodnej diablice mu do cesty našliapla mladučká Séverine (Simone Simon). Za akých okolností a s akými dôsledkami, si povieme nižšie.

Séverine sa spolu s Roubaudom (Fernard Ledoux), ktorým viac či menej pohŕda rozhodne zabiť vplyvného Grandmorina, ktorý ju dovtedy zneužíval. Jediným očitým svedkom, ktorý sa v tejto časti vagónu, mieste činu nachádzal – bol Jacques. Počas prelínačkového vyšetrovania ho vášnivo opantala a on ju nielenže nevyzradil, ale sa do nej horlivo zamiloval. Protikladnosť posadnutia toho opačného priťahovalo nielen mladého Francúza, ale aj ju. Zbožňovala jeho mužnú silu, odhodlanie a cieľ, ktorý pre neho predstavovala, ale po istom čase prišlo skrátka k prekážkam, ktorým sa len ťažko dalo tak nevyrovnaným osobám postaviť čelom vpred.

Naturalizmus ako filozofický smer veril, že osud jednotlivca určuje nie slobodná vôľa, ale dedičnosť a obklopujúce prostredie.

Naturalizmus vo filme má s dejinne paralelným poetickým realizmom podobne pesimisticky uhladený pohľad na svet, tak ako Ronald Bergan vraví: „hoci v ňom prevažuje skôr realizmus, než poetizmus“. Poetiku vťahujúcu k myšlienkam zbožných želaní extrahuje v údel nekompromisnej ľudskej slabosti, ktorého ju vzplanúca nádej potápa. K brehom beznádeje, nevraživosti a dokonca neporovnateľne rýchlejšie, ako krátkozraké plnenia túžob na križovatke vzletných rozhodnutí. Tie končia často veľmi tragicky, pričom tak, ako dlho život ako taký do tejto fázy nesmelo prekvital, razom zavelil k drvivým konzekvenciám. Beštiálnosť človeka nemožno pocítiť len v hmatateľnostiach a očividnej optickej faktografii, ale aj v jeho fyzickej a duševnej pre-dispozícii učiniť rázne rozhodnutia raz a prevždy.

Jacques lásku k Séverine vyvažuje láskou  k lokomotíve. Prejavy nežnosti tak potláča zvieracím vybíjaním mechaniky, kde to ale prípustné, ba priam až nevyhnutné je.

Renoir nielenže režíroval film a držal kameru v kontinuálne plynulom, dynamicky vybalansovanom tempe, spolupodieľal sa taktiež na komplikovanom scenári. Ten obsahuje ostré akútne zmeny temperamentu, nekontrolovateľných obrátok, ako i nie práve znamenitý finiš, ktorým by inak nepísaný dialekt pesimizmu katarzne zredukoval dej v isté poučenie. Postavy, vplyv a prostredie sú natoľko mdlé, že v ňom neexistuje to očistné nadjá, ktorým by príbeh nabral potrebnej vábivosti.  Podarilo sa mu o to skôr hutnejšie a intenzívnejšie vyjadriť potreby postáv jednajúcich na hrane, že ich súlad nemohol skrátka držať v jednoliatej línii.  Prebiehali v nich vnútorné boje a výčitky, trhajúce pramene démonickej rozpoltenosti, tragického východiska a hranice bariér svedomia, ku ktorému dej aj dramaturgicky spel. Nad titulom Človek beštia teda možno nielen premýšľať, ale aj napriek relatívne nízkej minutáži pôsobí ako skutočný držiak. Cítiť v ňom vnútorne previazanú obsiahlosť látky, do ktorej aktéri s civilnou adaptabilitou a entuziazmom presiakli, jednotlivé úrovne dejovej mobility majú správne naordinovanú vzruchovú terapiu, pálčivú rozhorčenosť nervovej sústavy, ktorá však nelieči, ale zabíja. Jedine smrťou tohto hormónového systému a duševnej prázdnoty možno zájsť k zúfalému vykúpeniu.

Ikonický Picture, ako vytrhnutý z knihy. Jacques a Séverine v jednom z mála okamihoch vzájomnej fyzickej blaženosti. Okolnosti ich však neudržali pokope.

Nie nadarmo sa o francúzskej kinematografii v kritickej obci hovorí ako o možno najsilnejšej z národných, ktoré v 30-tych rokoch existovali. Renoir po skúsenostiach s odnožmi realizmu dokonal ďalší, ktorý z nich opäť raz inou farbitosťou vyčnieval. „Je to príbeh Jacquesa Lantiera, syna Augusta a Gervais. Pociťoval dedičnú záťaž a vravel si, že pyká za otca a starých otcov, ktorí toľko pili, že mu ich generácia skazili krv. Hlava mu pukala hrôzou človeka hnaného k činom, ktoré vykonať nechcel a ktorých (pra)príčinu nepoznal.“ Po krátkych radovánkach kúzlo ich spojenectva vyprchalo. Jeden chcel viac ako druhý. A jeden ešte viacej. Jacques nedokázal pod nátlakom zabiť ešte aj jej otravného manžela, ktorý jej zarovno strpčoval život a obmedzoval v rozlete k tak túžobne očakávanej slobode. Menšiu kompenzačnú úchylku v škrtení žien, ktorou z času načas potlačoval migrénu vyriešil ručne stručne. Miesto zúfalého dobiedzania k svojej láske Séverine dokonal dielo vlastným sebaobetovaním a zoskočením z lásky č.2 – parným strojom, ktorým tragický čin samovraždy dovŕšil.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach. Okrem toho sa zapája do diskusií o medzinárodných politických vzťahoch a všetky svoje postrehy na rôzne duchovné funkcie spoločenského života rozpisuje v pripravovanej štúdii.