Film & TV Film 2010+ Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Čiara

Mnohí z vás už koncom leta Čiaru (2017) videli a mohli si o nej vytvoriť mienku. Peter Balko opäť potvrdil, že vie v našich podmienkach napísať a pripraviť schopnú, technicky zrealizovateľnú predlohu, z ktorej sa dá vystavať zaujímavý námet a výsledok nepôsobí nekompaktne a amatérsky. Vlastne i celkovo môžeme byť radi, že naša kinematografia ponúka niekoľko desiatok celovečerných filmov ročne, ich kvalita míľovými krokmi postupne v priemere stúpa a možno zato vďačiť zahraničným kolaboráciám, ktoré dokážu nahromadiť použiteľnejšie rozpočtové krytie. Tým pádom i marginalizované žánre v našich končinách, ktoré sú ťažko prístupné, naraz získavajú serióznejšiu váhu.

Na Čiaru prišlo okolo 200 000 návštevníkov, i to o niečom vypovedá. Aké sú však nároky na tak vážne a v minulosti nevyužívané, resp. premárnené žánrové námety, s čím sa náš divák uspokojí a čo mu k zážitkovému vypätiu najviac chýba?

Ešte skôr, než si zhrnieme, v akom kontexte môže mať film pozitívny prínos a čo mu naopak schádza, si v krátkosti prezraďme zápletku:

Adam Krajňák (Tomáš Maštalír) je hlavnou postavou a esenciou celého príbehu. Je vedúcim pašerákom tovaru s cigaretami v skupinke, ktorá má zrozumiteľnú hierarchiu, ale nikde vo veľkom konkurenčnom boji viacerých ilegálnych skupín by dlho nevydržala. Preto je aj lokalizácia zápletky na pohraničí ukrajinsko-slovenských stráží ambivalenciou oproti tomu, čo na západe krajiny, v ostro monitorovaných prímestských častiach poznáme my osobne. Tento aspekt dodáva filmu tajomný nádych, navyše je situácia v chudobnejšom a vidieckejšom prostredí na prostriedky splácania a zhromažďovania financií skrátka akútnejšia a aj preto je motivácia pašerákov ako tak „oprávnená“ a sčasti „pochopiteľná“.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt čiara

Krajňák má rodinu (postavy ženy a matky stvárňujú Z.Fialová a E.Vášaryová), ktorú nestíha ukočírovať, pretože jeho problémy prerastajú do neúnosnej miery. Do tohto faktu prispelo otváranie Schengenského priestoru, ktorý paradoxne sprísnil dovtedajšiu slovensko-ukrajinskú hranicu. Dôležitú postavu tu zohráva policajný kapitán (A. Hryc), ktorý často osciluje na pomyselnej hrane zákona a priazni rôznych skupín, pokiaľ mu preukážu svoju lojálnosť a krehké výhody z ich pochybných obchodov.

Krajňák predstavuje zaužívaný prototyp temperamentného drsného chlapa, ktorý má niekde na pomyselnom rebríčku hodnôt ako najdôležitejšiu prioritu obživu rodiny a akúsi vysnenú idylickú harmóniu, ktorá je však na jeho súčasné pomery prakticky nedosiahnuteľná. Čiže nepostráda ľudský, empatický rozmer, ktorú mu je hlboko vkorenený, ale jeho súčasné zamestnanie ho núti ponášať ho až kamsi do druhého sledu.

Tu by som sa nachvíľu pozastavil, pretože tento motív rovnako ako ďalšie charakteristiká, ktoré sa vo filme na rôznych úrovniach opakujú sú úzko pretkané zjednodušením a malichernosťami naproti potrebným zložitejším rysom. Ak má mať film určitú nadstavbu a nie je outdoorovým artiklom s vysokými umeleckými ambíciami (ktorý je sám o sebe jedinečným výpovedným zbožím miesta a doby, v ktorej vznikol), tak tento nedostatok jednoducho cítiť. Z filmu hrozne cítiť, keď emfatické gestá a ľahké skratkovité konania majú dodať rozuzleniu autentickú pózu, ktoré je ale krajne nedôveryhodná.  Aby sme sa nechápali zle, nie neblahé dôsledky zo skratkovitých rozhodnutí postáv na pľaci a s konkrétnymi pavučinami rozhodnutí a prekážok sú tým rozporom výsledného dojmu nepochopenia si základného odkazu filmu, (prekážky, ktoré sú postavám pochopiteľne kladené) ale istá schopnosť byť vcíteným generátorom mentálneho sveta postáv a nezastupovať rolu prívesného pozorovateľa sledu vymykajúcemu sa spod kontroly. Režisér musí vedieť vytvoriť dostatočné portfólio zacykleného kruhu, vidieť dej z viacerých perspektív a premýšľať za pomyselný horizont.

Súvisiaci obrázok

Tu sa vôbec nechcem dostať  do roztržky s Petrom Babjakom, pretože je to dobrý režisér, vie narábať so špecifickým vizuálnym prejavom a ťahá do svojich filmov moderné prvky. Takisto by bolo nefér, vyzdvihovať tieto nedostatky len v Čiare, lebo ďaleko viac úzkoprsne a nemohúcnejšie vidieť ostatných režisérov v našich končinách, ako bezvýsledne naháňajú strop svojich možností po krátkozrakom nadchnutí sa po nejakom nosnom motíve, ktorý nedokážu hybridnejšie rozviesť.

No ale aby sme sa ešte vrátili k filmu, veľmi príjemne prekvapí Krajňákov parťák (E. Libezňuk), ktorý čiastočne prevezme pozornosť aj na iný typ postavy z pašeráckej skupiny.  Takto sa kritérium krízy a bezmocnosti zoskupí vo viacerých postavách a je to len dobre. Vyvrcholenie ponúka dovŕšený prerod Krajňáka na bezmocného človeka, ktorý prichádza o všetko.

Rovnako ako v mnohých ekvivalentoch Čiary (hoci ich v našom prostredí nie je veľa) i tu dostáva priestor symbolika, ktoré nie je zrovna najtrefnejšie zakomponovaná do deja, ale páči sa mi uhladený, v celku nerušiaci humor absurdnosti a mrazivej satiry prameniaci zo skrz-naskrz existenčnej tiesne. Tam sú postavy uveriteľnejšie a akosi aj bez väčších patetických monológov napovedia o svojej nezávideniahodnej situácii ďaleko viacej než v rafinovanejších rozhovoroch z prostrednej časti filmu. Ale veľa sa tu nehovorí. Babjak má cit pre temnú estetiku, komponovanie paralelných uhlov so snahou zachytiť poetický rys miesta a času. Vytvára pre budúcich tvorcov dobrý predpoklad, ktorý by v rukách elitného tvorcu svojej generácie mohol stáť za priekopníckymi tendenciami výstavby trilerovej kostry, ako sme ju doposiaľ neboli schopný doviesť do áčkovej rotácie. A bol by taktiež schopný pravidelne lákať producentov, ktorí by sa nebáli riskovať s financovaním odvážnejších projektov.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.