Film & TV

Filmová recenzia: Čert nespí

By  | 

Vývoj v umení po druhej svetovej vojne výrazne ovplyvnili politické udalosti z februára 1948, kedy sa vlády v povojnovom Československu ujíma Komunistická strana. V rámci umení presadzuje angažovanosť a tvorbu v duchu tzv. socialistického realizmu. Roky najväčších deformácií v umení 1948-1953, zodpovedajú rokom kultu osobnosti Stalina a Gottwalda. V druhej polovici 50.rokov nastáva pomalá a postupná reaktivizácia moderných umeleckých smerov, aj keď socialistický realizmus zostáva naďalej jedinou tvorivou metódou.

Začiatkom 50. rokov minulého storočia sa v československej literatúre začali rozvíjať odborné diskusie o prekonávaní schematizmu, o potrebe umeleckej satiry, a takisto krátkych literárnych žánrov. Nevyhnutnou podmienkou zrodu prvej slovenskej satiry bolo komplexné ideologické očistenie tohto žánru. Tieto diskusie vyvrcholili v roku 1954 na celoštátnej konferencii o satire v Prahe. Došlo k rehabilitácii základného znaku tohto žánru, a tým bola kritickosť či už jednotlivca, alebo spoločnosti. Autori začali otvorene pranierovať súdobé spoločenské neduhy.

Ešte pred prvou filmovou adaptáciou poviedok Petra Karvaša sa o písanie satiry pokúsili hneď niekoľkí slovenskí spisovatelia, ako Maximiliáan Nitra, Albert Marenčin s Malomestskými rozprávakami, alebo aj Ivan Bukovčan, ktorému sa podarilo vytvoriť scenár Knihy sťažností (1953). Všetky pokusy stroskotali v schvaľovacom procese. Prvým reálnym pokusom napísať a nakrútiť filmovú satiru bola snímka Antonína Navrátila Hudba z Marsu (1955). Problém bol v tom, že mu chýbal súčasný námet. O dva roky neskôr s ním však prišli hneď dvaja režiséri. V Česku to bol Martin Frič z jeho filmom  Zaostriť, prosím! a na Slovensku film Petra Solana a Františka Žáčka Čert nespí.

Vo filme Čert nespí debutovali dvaja slovenskí režiséri. Peter Solan, jeden z prvých slovenských absolventov FAMU a dramaturg a filmový samouk František Žáček. Réžie sa zase teda ujala vekovo i profesionálne nesúrodá dvojica absolventa filmovej školy Solana a selfmademana Žáčka.

Peter Solan nakrútil svoj prvý krátkometrážny film Vianočný dar (1953) už počas štúdia na pražskej FAMU. Po škole sa venoval réžii dokumentárnych filmov. Ako čerstvý absolvent nakrútil dva Fraňo Kráľ (1954) a Trať voľná (1955). V roku 1956 prechádza do štúdia hraných filmov. Jeho tvorba je žánrovo rôznorodá. Debutuje satirickým poviedkovým filmom Čert nespí, kritizujúcim dobové spoločenské neduhy. Jeho prvým samostatným celovečerným hraným dielom bol Muž, ktorý sa nevrátil (1959), o vyšetrovaní zlodeja dôležitých dokumentov, ktorý je považovaný za prvú slovenskú detektívku. Začiatkom 60.rokov nakrúca svoj najznámejší a najlepší film, pschologickú drámu, Boxer a smrť (1962). Solan zaň získal medzinárodné ocenenie a uznanie na MFF v San Franciscu. Spolupráca s Petrom Karvašom nekončila iba jeho debutom, ale pokračovala aj vo filme Prípad Barnabáš Kos (1964). Rozpráva o netalentovanom členovi orchestra, trianglistovi, ktorý sa prepracuje až na riaditeľa orchestra. Solan nebol len klasickým režisérom, ale aj experimentátorom. Dialóg 20/40/60 (1968) je dielom trojice režisérov, poliaka Jerzyho Skolimowskiho, čecha Zbyňka Brynycha, a napokon slováka Petra Solana. Jedná sa o poviedkový film s jedným identickým dialógom varírujúcim v každej z poviedok. Ďalšou spoluprácou dvojice Petrov bola snímka Pán si neželal nič (1970). Absurdný a ironický príbeh o sluhovi zachraňujúcom jedného z hostí pred samovraždou. V 70.rokoch bol z politických dôvodov odvolaný do Štúdia krátkych filmov, kde sa venoval tvorbe dokumentárnych filmov. Vo svojej tvorbe sa režisér nevyhol ani chúlostivejším témam. Vo filme A pobežím na kraj sveta (1979) opisuje príbeh dievčatka s telesným postihnutím. Po tomto filme nakrútil už len dva hrané filmy, a to, Tušenie (1982) a ďalší poviedkový film O sláve a tráve (1985). Za svoje celoživotné dielo si v roku 1994 vyslúžil ocenenie Igric a v roku 2004 mu bola udelená Cena ministra kultúry SR za mimoriadny tvorivý prínos k rozvoju slovenskej kinematografie.

Druhý režisérom tohto filmu bol, o takmer desaťročie starší, František Žáček. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského i na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a začínal ako redaktor časopisu Bojovník. Od roku 1948 pracoval v Štúdiu umeleckých filmov ako dramaturg. Po niekoľkých rokoch sa stal jeho riaditeľom. Venoval sa aj publikovaniu vo Filmových časopisoch Náš film alebo aj Film a divadlo. Scenáristicky sa podieľal na filmoch významných slovenských režisérov, napr. Oceľová cesta (1949, r. Vladimír Bahna), Priehrada (1950, r. Paľo Bielik), Kozie mlieko (1950, r. Ondrej Jariabek). V roku 1955 nakrútil dva dokumentárne filmy Bratislavská jar, o rozkvete Bratislavy po oslobodení Sovietskou armádou a 10 rokov československého štátneho filmu. V tom istom roku nakrútil podľa rovnomennej poviedky Martina Kukučína aj stredometrážnu snímku Rohy, humorným spôsobom opisujúcu, ako bača so svojím pomocníkom preľstili veľkomožného pána. Jeho spolupráca sa netýkala iba Slovenska. V roku 1960 spolupracoval na slovensko-gruzínskom koprodukčnom filme Prerušená pieseň (r. N.K. Sanišvili).

Prvé umelecké dielo v tomto období mierneho ideologického uvoľnenia bola kniha poviedok Petra Karvaša Čert nespí z roku 1954. Podľa poviedok Smutný káder, Typický prípad a Veľkorysá kampaň, nakrútila dvojica režisérov Solan Žáček rovnomenný poviedkový film. Každú z nich spracoval jeden z trojice scenáristov Maximilián Nitra, Jozef A. Tallo a František Žáček. Snímka bola prvotinou aj pre kameramana Vladimíra Ješinu.

 Prvá z trojice poviedok, Smutný káder, pojednáva o nešťastnej láske ústrednej postavy účtovníka Cyrila Kvasničku (Ivan Krivosudský). Kolegovia ho začnú pokladať za odporcu režimu. Získa si srdce svojej vyvolenej a opäť sa z neho stáva vzorný pracovník. Oxymoron v názve vyjadruje psychologickú charakteristiku účtovníka (smutný), spolu so súdobým termínom zoskupenia administratívynch pracovníkov.  V druhej z poviedok s názvom Typický prípad Cyril Kvasnička dostáva dvojizbový byt, šéfredaktor pravdivý materiál odmietne uverejniť. Prostredníctvom postavy Cyrila autori kritizujú propagandistické lži uverejňované v novinách. Poslednou poviedkou je Veľkorysá kampaň, ktorá je kriticky najvšeobecnejšou. Pranieruje pitie alkoholických nápojov v pracovnom čase či uplatňovanie nespravodlivosti v rámci priestupkov.

Veľkú hereckú príležitosť v snímke získal Ivan Krivosudský stvárňujúci hlavného protagonistu Cyrila Kvasničku, postavu zjednocujúcu všetky tri poviedky. Tie sú zároveň rámcované zasadnutím fiktívnej komisie. Tá posudzuje, či je predložený film dostatočne kriticky, a či zodpovedá vtedajším predpísaným trendom. Napokon ho porota zamietne s odôvodnením, že je málo kritický. Film priniesol aj niekoľko inovácií a oživení, ako animácia v úvodných titulkách alebo predstavovanie másk jednotlivých postáv v tých záverečných, nemú sekvenciu s autorským komentárom ,,mimo obraz“ v druhej poviedke, a pod. Za pozitívne považujem to, že režiséri hercov obsadili do štvorrolí. Divadelné štylizované herectvo poukazuje na sebareflexivitu snímky. Divák je upozorňovaný na fakt, že to, čo vidí na plátne je predsa len fiktívny príbeh. Humor je založený predovšetkým na slovách, no v scenári výrazne cítiť vplyv literárnej predlohy. Tempo deja je pomalé a dynamike nedopomohlo ani režijné vytváranie komických situácií. Tie sú ľahko predvídateľné a miestami vytvárajú stereotypné motívy. Najväčším prínosom snímky je najmä žánrovo-tematické rozšírenie dovtedajšieho repertoára slovenskej kinematografie.

Mária Demečková

Študuje na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia, to jej ale nebráni aby sa venovala aj iným umeleckým smerom. Má rada architektúru, maliarstvo, divadlo, hudbu, módu a samozrejme film. Momentálne sa venuje analýze tvorby kanadského režiséra Xaviera Dolana a intermediality v jeho tvorbe. Aktívne sa podieľa aj na filmových festivaloch (Áčko, Artfilm Fest, Visegrad Film Forum) kde píše recenzie, alebo robí rozhovory s hosťami. A ako správny filmový vedec má aj množstvo skúseností s tvorbou študentských filmov.