Film & TV Film X-1929 Kultúra & umenie Ostatné Veda a technika

Filmová hudba: Premiéra Lumièrovcov a prvé kroky

Vlado Král
Autor: Vlado Král

Producent MGM Irving Thalberg raz povedal: „nemý film nikdy neexistoval.“ Odvtedy na túto tému bolo napísaných veľa prác, ktoré buď súhlasia alebo nesúhlasia. Ale čo na toto tvrdenie hovorí história?

„Predstavte si prosím plátno na konci väčšej miestnosti, najväčšie aké viete. Toto plátno vidí celý dav ľudí. Na plátno sa premietne fotografia. Zatiaľ nič nové. Ale zrazu sa obrázok, či už zmenšený alebo zväčšený, rozpohybuje, ožije. Vidíte vstupné dvere do továrne, ktoré vpúšťajú a vypúšťajú záplavu robotníkov, mužov a ženy, niektorí na bicykloch, bežiace psy, vozíky, všetko sa to hemží okolo. Je to život, pohyb zachytený na mieste.“

Prvé verejné premietanie

Takýto komentár sa objavil 30. decembra 1895 v La Poste, dva dni po premiérovom premietaní bratov Augusta a Louisa Lumièrovcov v Salon Indien pod Grand Café, ktoré sa nachádza na 14 Boulevard des Capucines v Paríži. V miestnoti so 100 sedadlami sa v ten deň 28. decembra, zišlo 33 ľudí. Lumièrovci na svojom prístroji, kinematografe premietli niekoľko záberov, ktoré boli také pôsobivé, že na druhý deň sa rada s ľudmi, ktorí ich chceli vidieť, tiahla až na koniec ulice. V nasledujúcich dňoch sa počet návštevníkov, ktorých zaujímali pohyblivé obrázky zvýšil na viac ako dvetisíc denne.

phenakistoscope

Fenakistoskop

Novinka, ktorá nebola až takou novinkou, kedže s filmom, teda pohyblivými obrázkami sa experimentovalo už od začiatku 20. rokov 19. storočia (napríklad fenakistoskop), mala veľký úspech. A to napriek tomu, že filmy, ktoré bratia Lumièrovic premietali neboli skutočnými filmami s príbehom, ale iba zaznamenané dianie zo života, ktoré by mohlo zaujať ľudí. Robotníkov, ktorí vchádzajú a vychádzajú z továrne, ľudí vystupujúcich z lode, kŕmenie dieťaťa, záhradníka, ktorý sa ostrieka vlastnou hadicou, prichádzajúci vlak atď.

Ako to bolo s hudbou

V mytológii filmovej hudby sa traduje názor, že hudba slúžila ako doprovod k filmu takmer od jeho zrodu, čím spravila z filmu multimediálnu formu umenia. Bolo to tak ale naozaj?

To, že na premiére bratov Lumièrovcov bol prítomný aj klavirista je známe. Problémom je, že neexistujú dôkazy o tom akú hudbu hral, kedy hral, a či vôbec počas samotného premietania. Muzikológ Martin Marks vo svojej štúdii Music and the Silent Film (1997) tvrdí, že sa hovorí, že klavirista k filmu improvizoval doprovdnú hudbu. Či to je tak ako píše Marks, alebo tam klavirista bol iba z toho dôvodu, že kinematograf bol pomerne hlučný prístroj a hra na klavíry mala prehlušiť zvuk, ktorý vydával, nebudeme pravdepodobne s istotou vedieť nikdy.

CinematografCamera1

Kinematograf

Vytvoriť si bližšiu predstavu o tom, ako asi prebiehala prvá filmová premiéra v Salon Indien nám pomôžu dobové komentáre z novín, či dopisov a informácie o priebehu ďalšich predstavení, ktoré nasledovali.

Aj na ďalšom premietaní bratov Lumièrovcov, vo 20. februára 1896 v Londýne, bol prítomný hudobník. Tentokrát to bol hráč na harmóniu, čo je klávesový nástroj. Na premietaní v londýnskych divadlách Alhambra a Empire, ktoré prebehli v nasledujúcich mesiacoch bol prítomný orchester. Taktiež na prvom premietaní vitaskopom (Edisonov vynález) v roku 1896 v New Yorku, bol prítomný orchester Dr. Leo Sommer’s Blue Hungarian Band.

Vitascope

Dobové záznamy nám teda dokazujú, že hudba bola súčasťou filmových predstavení, už od ich zrodu. Otázka je, aká bola jej úloha?

Možností je viacero. Ak sa ale zamyslíme isté je, že hudba bola iba niečím navyše, prídavkom v predstavní, v ktorom hral hlavnú rolu vizuálny zážitok. Klavirista, ktorý bol na prvom premietaní Lumièrovcov mohol teda improvizovať doprovod k ich krátkym záberom, ale rovnako tam mohol byť iba na vyplnenie času v pomerne dlhých pauzách, počas ktorých sa vymieňali filmové kotúče. Taktiež existujú informácie o tom, že hudba na niektorých predstaveniach, hlavne tých väčších, plnila ohlasovací účel. Napríklad ako fanfáry ohlasujúce začiatok filmu. Problémom je, že tých iformácií exituje veľmi málo.

Poster_Cinematographe_Lumiere

Zápisky v novinách, či denníkoch, ak vôbec spomínajú hudbu tak väčšinou iba konštatujú, že hudobníci boli prítomní na scéne, a že hudba dotvárala celkovú amosféru.

Charles Berg, vo svojej práci venujúcej sa dôvodom prečo sa hudba stala súčasťou prvých filmov pripomína, že filmy, bez akejkoľvek hudby, boli opisované v negatívnom zmysle, ako tiché prchavé tiene, chladné a prázdne, bezduché a bezfarebné, mimozemské, ploché atď.

Tieto komentáre môžu byť dôkazom toho, že aspoň časť z prvých filmov bola premietaná bez hudobného doprovodu, a že hudba plnila pri premietaniach spočiatku iný účel. Kredibiltu týchto komentárov ale znižuje to, že boli spísané až v 20. rokoch 20. storočia. Dôveryhodnejším zdrojom sú zápisky ľudí, ktorí žili priamo v tej dobe.

Georges Méliès, francúzsky iluzionista a filmár, ktorý v roku 1985 patril k ľudom, čo sa vyznali v šoubiznise, napísal o premiére kinematografu v Salon Indien, že on a ďalší ľudia z publika sedeli v sále „s otvorenými ústami, vyjavene a ohromený tak, že sa to nedá ani slovami popísať.“ Premietanie ho natoľko nadchlo, že sa v tom istom roku pokúsil prístroj od bratov kúpiť. Podarilo sa mu to ale až o rok neskôr, v roku 1986, kedy začal točiť aj svoje prvé filmy.

Ruský spisovateľ Maxim Gorkij spomína na premietanie v Nižnom Novgorode takto: „Všetko sa to hýbe, dýcha životom, a odrazu, keď dosiahne kraj plátna zmizne ktovie kam. Toto všetko je zvláštne tiché. Všetko sa deje bez zvuku, nepočujete zvuk kolies, krokov alebo ľudské hlasy. Nepočujete nič, absolútne ticho, ani jednu notu zo zložitej symfónie, ktorá vždy sprevádza pohyb davu. Vietor bez zvuku rozochveje lístie sivé ako popol a sivé siluety ľudí odsúdených na nekonečné ticho, kruto potrestaných odňatím všetkých farieb života, sa v tichoti kĺžu po šedej zemi.“

Z informácií, ktoré nám dávajú dobové záznami to teda vyzerá tak, že to čo najviac fascinovalo divákov, ktorí sa chodili pozerať na filmy bratov Lumièrovcov bol vizuálany aspekt, pohyblivé obrázky, ktoré dýchali životom. Preto sa môžeme skôr prikloniť k názorom, že hudba zo začiatku neplnila primárne úlohu doprovodu k filmu ale mohla slúžiť napríklad aj ako výplň času cez prestávky. Pvé filmy boli teda skutočne nemými filmami a vyzerá to tak, že Irvin Thalberg, napriek tomu, že bol skvelým producentom, nemal vo svojom citáte pravdu.

Source a underscore music

Neskôr, hlavne počas veľkých predstavení sa začínajú do filmu okrem hudby dostávať aj zvukové efekty, ktoré sú vytvárané v zákulisí. Napríklad trasenie kovovým plátom napodobňovalo hrmenie, a šúšťanie suchým hrachom zas navodilo dojem vĺn lámajúcich sa o breh.

Správa z augusta 1896 o premietaní Lumièrovcov v Keith’s Bijou vo Filadelfii hovorí o tom, že program pozostával z reprodukcie prehliadky 96. regimentu francúzskej kavalérie. Recenzent spomína „kúzelný realizmus“ bojových scén, ktorý bol vylepšený „zvukmi bitky“. Významnou je poznámka o tom, že v jednom momente vojaci vo filme pochodujú za zvuku Marseillaise.

Tento film je jedným z prvých príkladov toho, čo Hollywood neskôr nazval diagetickou hudbou (source music), teda hudbou ktorej zdroj je súčasťou naratívneho sveta filmového deja. Opakom je hudba nediagetická (underscore music), ktorú žiadna z postáv nemôže počuť, sprievodná hudba.

K najstarším záznamom o použití hudby, komponovanej špecificky ako doprovod k projekcii patrí predstavenie bratov Skladanowskych v divadle Wintergarten v Berlíne. Tu bratia Emil a Max premietli na svojom bioskope svoje krátke filmy. Program pozostával zo záberov akrobatického vystúpenia, žongléra, rôznych ľudových tancov a boxujúcej kengury. Tance boli doprevádzané hudbou orchestra.

 Zdroje:

Úvodní slovo k filmové hudbě

COOKE, MERVYN. Film music. In: New Grove Dictionary of Music and Musicians. ed. Stanley Sadie. London: Macmillan, 2001.

WIERZBICKI, JAMES. Film Music: A History. Routledge, New York and London 2009.

O autorovi

Vlado Král

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.