Film & TV

Filmová hudba: Nino Rota

By  | 
  • Giovanni Rota Rinaldi
  • december 1911 (Miláno, Taliansko) – 10.apríl 1979 (Rím, Taliansko)
  • 1 Oscar za hudbu (1 nominácia)
  • Zložil hudbu k vyše 150-tim filmom
  • Sprevádzaný povesťou talianskeho klasika

Taliansko je známe svojimi neobyčajnými tradíciami a svojským cítením hudby. Zatiaľ čo na západe sa pre film tvorí hudba dodatkom, ktorý dá po skomponovaní podnetmi okamžite pocítiť zvýšenie dramatickej linky jednotlivých scén, pre krajinu antickej minulosti je muzika niečo ako posvätné písmo a zastrešuje kultúrne ponímanie mentality ľudí úplne odlišne. Nino Rota počas svojej aktívnej kariéry (1930-1979) pracoval s rozmanitosťou širokých paliet partitúr talianskej elegancie a keď bolo treba, i tých emočných z neorealizmu. Ako ďalšie „zázračné dieťa“, i on sa uchytil vo veľmi mladom veku. V jedenástich napísal prvé oratórium (L’infanzia di San Giovanni Battista) a pokračoval v neustálom kompozičnom progrese. Pracoval v rôznych slávnych i menej slávnych inscenáciách v Miláne i Paríži a k filmu sa dostal koncom dvadsiatych rokoch. Študoval na konzervatóriu v Ríme a v roku 1930 sa presťahoval do Spojených Štátoch.

Talent s geometrickou predstavivosťou, vyváženým rytmickým ponímaním a používaním nástrojov menej praktických (trúbka) sa vypracoval medzi osobnosť vskutku významnú. Stal sa dvorným skladateľom režiséra Federica Felliniho a vniesol do svojej práce rôzne odtiene jazzovej symboliky s precítením komornejších zborových partají. Dokázal preniesť do filmov ducha doby a nálady väčšiny spoločnosti a niekedy tak vierohodne, že ste nevedeli rozlíšiť, či časť opery odohrávajúca sa niekde, kde postavy „žijú“ napísal do filmu on, alebo šlo o dolepšený kompilát.

Fantasticky vedel vyjadriť pocity náladovosti postáv do konečného prednesu. Keď túžobne niečo očakávali, alebo sa cítili plní radosti (Sladký život – La Dolce Vita 1960, 8 ½ z 1963) hrala príjemne hravá muzika. Ak predchádzala situácii násilná trestná činnosť zahalená rúchom tajomstiev, pridal potrebnú vážnosť (The Godfather I, II – 1972, 1974). Inokedy žil s prostredím ako napríklad v televíznych Klaunoch – Les Clowns (1971) či v orchestrálnom nebi sicílskeho plesu z 19.storočia – Gepard – Il Gattopardo (1963); kde spolupracoval s progresívnym Luchinom Viscontim. S husľami vyčarovať slzičku na krajíčku, plachý smútok, i životne naladenú energickosť. V Ceste – La Strada (1954) a Darmošľapoch – I Vitelloni (1953) precítil sociálnu dotykovosť chudoby a beznádeje.

V 68-mom použil Čajkovského ľúbostný ústredný motív a prispôsobil ho k shakespearovskej tragédii Rómeo a Júlia a až chirurgicky presne ho ponúkol modernému divákovi. Melódiou a nostalgiou zhudobnený portrét sicílskej kráľovskej rodiny Gepard je obohatený plesovými kompozíciami a vábivými ťahavými tónmi. Tak, ako si to kostýmový romantizmus silne vyžaduje. V roku 1972 súhlasil s ponukou pracovať v americkom gangsterskom filme Krstný otec, ktorý sa venoval problematike povojnového usporiadanie sicílskej mafie – Corleonovcov. Coppola usúdil, že s tým si jeho skladatelia na druhom konci oceánu asi neporadia a v druhom pokračovaní motívy tejto ságy vytiahol (Rota) do dokonalosti.

(plnohodnotný dodatok epickosti historickej fresky)

Vedel (tak ako každý jeho krajan) ulahodiť aj typický – dotieravý taliansky humor a každá komédia tak evokovala presne ten druh rytmiky, ktorá jej náleží a je rozpoznateľne spájaná práve s prvkami južnej Európy i v ďalekej Amerike. Rota mal skrátka všestranný talent vyťažiť z minima maximum a pochopiť zámer tvorcov. Okolo centrálnej tematickosti (suite) vypracovával ich vedľajšie rozhranie a pravidelnú melodickosť v rytme krásne plynulej atmosferickej uhrančivosti. Chronologicky si poďme teda pozrieť tie najdôležitejšie soundtracky (ktoré som nespomenul) a ktorých filmy sú podpísané jeho rukopisom (v originálnom názve): Anni difficili (1948), Il Bidone (1955), War and Peace (1956), Notti di Cabiria (1957), La Grande guerra (1959), Plein soleil (1960), Rocco e i suoi fratelli (1960), Boccaccio ´70 (1962), Satyricon (1969), Waterloo (1970), Roma (1970), Amarcord (1973), Death on the Nile (1978) a mnoho ďalších…

„When I’m creating at the piano, I tend to feel happy;but – the eternal dilemma – how can we be happy amid the unhappines, of other? I’d do everything I could to give everyone a moment of happines. That’s what’s at the heart of my music.“

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach. Okrem toho sa zapája do diskusií o medzinárodných politických vzťahoch a všetky svoje postrehy na rôzne duchovné funkcie spoločenského života rozpisuje v pripravovanej štúdii.