Film & TV Hudba Kultúra & umenie Ostatné

Filmová hudba: Max Steiner

  • Maximilian Raoul Walter Steiner
  • 10.máj 1888 (Viedeň, Rakúsko-Uhorsko) – 28.december 1971 (California, USA)
  • 3 Oscary za hudbu (24 nominácií)
  • Zložil hudbu k vyše 350tim filmom
  • Je považovaný za „Otca filmovej hudby“

Narodil sa do zámožnej židovskej rodiny ako jedináčik a už odmalička mal prirodzený talent pre hudobnú tvorbu. Po tom, ako napísal hudbu k opere Nádherné grécke dievča sa dostal do širšieho povedomia hudobných spoločností. Rodený Rakúšan sa už vo svojich 15tich rokoch stal profesionálom na plný úväzok v oblasti hudby, produkcie, komponovania a aranžovania. V roku 1929 sa sťahoval do Hollywoodu za lepšou prácou a už prvý väčší úspech zožal vo westerne Cimarron (1931), avšak ten skutočný vrchol nastal rokom 1933, kedy zložil hudbu k filmu King Kong, čím vytvoril ideálny precedens k dobrodružne až tragickej zábave plnej napätia a osudovosti. Udavač (slovenský preklad The Informer je Denunciant) zasa znamenal pre Steinera osobný vrchol. V tomto filme Johna Forda, ktorý bol nízkorozpočtový a vopred odpisovaný, prekvapil však širšie publikum i samotných kritikov. Dráma o podraze kamaráta vynikala rozmarnou odlišnosťou, ktorou sa filmové tempo uberalo. Jak napínavá, dramatická, zborová, tak i orchestrálna pestrosť sociálneho podtextu sa pretavila takmer až do dokonalosti. Napokon film získal Americké ceny akadémie: za réžiu, scenár, hudbu, herca HR.

(Philharmonic Orchestra v živom prevedení hudby zloženej Maxom Steinerom)

Pamätnou súčasťou jeho techniky boli hudobné nástroje pri vytváraní vizuálneho pohybu do pocitovej roviny (napr. opatrná chôdza schodmi v pomalom a napätom doprovode) a tej emocionálnej (a tým sú napr. ústredné motívy lásky – Gone with the wind – Odviate vetrom z roku 1939), kde zharmonizoval do kontrastu desiatky huslistov do prenádhernej tóniny. Pri tomto by som sa nachvíľu pozastavil, keďže tie emočné hudobné témy majú pomerne jednoduchú kompozíciu, jednoduchšie parametre. Hudba sa v týchto častiach drží nižšieho tempa a kráča pomerne tenkým ľadom, naproti iným skladateľom neskoršieho obdobia. Používanie tzv. leitmotívov pochádzajú originálne ešte z hudobného romantizmu 19teho storočia a tento žánrový cit Steiner perfektne previedol do filmu. A práve tam (pomalšie a ťahavejšie časti) vynikajúco ladili s dynamikou, čo dokázalo vniesť a ulahodiť poslucháčovi jednotlivé prechody partitúr zo zaľúbených k tým dramatickým alebo veľkolepým (viď Casablanca). Pri Casablance (1942) a Život je cesta (Now voyager – 1942) zladil už vytvorené skladby ako Times goes by a pridal im čo to do silnejšej emocionálnej roviny najrôznejších podôb, o akých by sme pred spomínanými dielami ani nesnívali. Je však rovnako zložité sa hlbšie vcítiť do staršej filmovej hudby ako si aj starší film pozrieť – v tomto by som pre súčasných divákov našiel paralelnú rovinu priamej úmery.

Postupom času i úspechov sa spolu s Alfredom Newmanom a ďalšími (Tiomkin, Rózsa, Waxman…) skladateľmi radili k tomu najžiadanejšiemu vo filmovom priemysle. Avšak bol to práve Max Steiner, ktorému sa vzdáva najväčší hold, čo dokazoval v ďalších, ťažko zlučiteľných žánroch (film-noir, western, komédia, dobrodružný, krimi, vojnový…), kedy prejavil svoj talent pre jedinečné motívy toho či oného konkrétneho diela (Angels with Dirty Faces 1938, Jezebel 1938, The Letter 1940, Arsenic and Old Lace 1944, Mildred Pierce 1945, The Big Sleep 1946, Treasure of Sierra Madre 1948, Key Largo 1948, White Heat 1949, The Caine Mutine 1954, The Searchers 1956, A Summer Place 1959 atď.)

Počas kariéry u Warner Bros. Entertainment musel strpieť náročné podmienky, kedy raz skladal hudbu tradične (po dokončení snímky) a druhýkrát priamo na placi (čo si vyžadovalo mimoriadne náklady). Zároveň mu to umožnilo viacej sa pri komponovaní prepojiť s diferenciálnymi postavami, náladami prostredia a rôznym iným okolnostiam. Často zdôrazňoval, že film ako nové médium je pre hudbu dôležitejšie vzájomne sa vcítiť než počuť, pretože prílišná dekoratívnosť môže viesť k bezbrehému nesúladu. Možno teda povedať, že bol megalomanom a perfekcionistom svojho remesla, k jeho vášni k hudbe dokonale pasuje osobný citát, ktorý poskytol v jednom rozhovore :

„I never run out of tunes. Music is always in my mind. Sometimes I wake up at three in the morning and begin tossing. My wife will say, ‚Daddy, why don’t you write it down?‘ So I get up, put it on a paper, and go back to sleep.“

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.