Film & TV Hudba Kultúra & umenie Ostatné

Filmová hudba: Bernard Herrmann

  • Bernard Herrmann
  • 29. jún 1911 (New York City, USA) – 24. december 1975 (Los Angeles, USA)
  • 1 Oscar za hudbu za film The Devil and Daniel Webster (+4 nominácie – ani jedna za spoluprácu s A. Hitchcockom)
  • Charakterizoval výraznú osobitosť emócií a psychologickej neistoty do filmu
  • Preferoval spolupráce, kde mohol naplno využiť svoju kreativitu

Narodil sa v roku 1911 do židovskej rodiny ruských emigrantov. Odmalička bol vychovávaný so vzťahom k hudbe – špeciálne k husliam. Neskôr študoval hudbu na univerzite v New York City. V roku 1934 dirigoval orchester na televíznej stanici CBS. Tam sa spoznal s Orsonom Wellesom. Ten ešte pred uznaním čoby slávneho filmového režiséra sprevádzal rádiové relácie klasických literárnych adaptácií. S Herrmannom však spolupracovali v divadelných hrách v New York Theatre.

Filmom Občanom Kane buď začínali, alebo boli na začiatkoch kariéry väčšina hercov a spolupracovníkov štábu (rovnako aj Herrmann). Aj hudobné zložky mali novátorské prvky. Mierne snové variácie dopĺňala energická suita vzostupu Charlesa Fostera Kanea a taktiež jeho trpký pád na dno, kedy Herrmann zvýraznil funkciu orchestru. Nasledujúci rok na Skvelých Ambersonovcov nebol natoľko zatiahnutý do výslednej dejovej podoby, jeho hudba však mala osobité črty emócií.

Popri dvorných spoluprácach Herrmanna s Hitchcockom sa pomedzi Psychom (1960) a Vertigom (1958) trošku drží v ústraní nabitá hudba dobrodružného, skvele napísaného Na sever severozápadnou dráhou (1959) s Carym Grantom v hlavnej úlohe.

Herrmann získal paradoxne svojho jediného Oscara ešte na počiatku svojej kariéry. Nie za Občana Kanea, ale za titul The Devil and Daniel Webster (taktiež uvedeného v roku 1941). Venoval ho svojej rodine a po rokoch si matne spomínal, že cenu akadémie aj získal. Zvykol vravievať: „Ceny sú pre chlapcov, muž ich nepotrebuje, lebo dorástol.“ Na tomto citáte môžeme vidieť, že Herrmann bol položený do svojej práce a skôr bol úpenlivo zaangažovaný do tvoriaceho procesu, než by vyhľadával svetlá reflektorov. V podstate aj jeho najväčšie honoráre za Občana Kanea či Psycho sa pohybovali na úrovni 10 000 až 34 000 dolárov.

Po niekoľko úspešných projektoch prišla osudová spolupráca s majstrom napätia Alfredom Hitchcockom. Dvojica si rozumela po ľudskej, ale najmä po profesionálnej stránke. Herrmann väčšinou dotváral atmosféru natočeného filmového materiálu, čiže mal posledné slovo v konečnej podobe filmu. Hitchcock nechal skladateľovi voľné ruky a dokázal pochopiť zmysel experimentálnych zásahov aj emocionálnych motívov, s ktorými predtým nerátal.

V legendárnej snímke Psycho (Hitchcock) prehodnotil svoj neoblomný postoj, keď scénu vraždy v sprche nechal na Herrmanna. Ten zmenil charakter scény a pridal do stoicky realistickej scénografie ikonicky ťaživý husľový kánon a sláčikový postup. Film bol vytvorený iba strunnými nástrojmi a je prototypom dokonalej atmosferickej filmovej hudby. To isté platí pre chladný romantický-mysteriózny triler Vertigo, ktorému dominuje vášnivo rotujúca Scene d´Amour.

Mys hrôzy (1962). Nosná časť jeho štrukturality bola prevedená aj do Scorseseho remakeu.

Duo skladateľ Bernard Herrmann a dizajnér Saul Bas nastolili nové trendy otváracích tituliek, ktorým vynikala inovatívna audiovizuálna tematická zložka miesto stereotypných distribútorských klipov Paramountu či Universal Pictures z vtedajšej doby.

Vo filme Vtáci síce Herrmann nezložil hudbu, ale zmixoval zvukové efekty vtáčích nájazdov a z filmu tak dýcha dráždivý existencializmus. Pred filmom Tom Curtan (1966) sa dvojica Hitchcock-Herrmann po nezhodách rozdelila a Hitchcock chvíľu zvažoval osloviť Mauricea Jarrea.

Herrmann ťažil zo svojej povesti atmosferického majstra, ktorý vie skomponovať jedinečné kryštálovo-mystické a pritom hlučne nepríjemné choreografie k hororovým a trilerovým filmom aj naďalej. Svoju všestrannosť preukázal pri Truffautovom Fahrenhaitovi (1966), ktorý má nádych utopickej dojemnosti.

Posledný vrchol zaznamenal kolaboráciou s Martinom Scorsesem na filme Taxikár, ktorému dominuje špecifická atmosféra New Yorku 70 rokov. Atmosféra nekľudu, prítomnej neistoty a melancholického jazzu je symbioticky zladená do jednotného celku. Na Vianoce 1975 zomiera vo veku 64 rokov, tesne po dokončení Taxikára a Obsession od Briana de Palmu. Za oba filmu získal posmrtne oscarovú nomináciu.

Herrmannovo dielo je dodnes obrovskou inšpiráciou vo filmovom svete. Jeho inštrumentálny spôsob spájania melódie a expresívnych rotácií vytvoril priestor pre vychádzajúce hviezdy ako John Williams, Jerry Goldsmith či Hans Zimmer. Navždy však ostane známym ako pravá ruka Alfreda Hitchcocka, kedy na vrchole síl vytvorili nesmrteľné nadčasové klasiky.

Martin Scorsese opisuje procesy pri natáčaní, ktoré sprevádzali ich vzájomnú kolaboráciu pri Taxikárovi (1976).

 

Krátky zoznam jeho významných počinov

  1. Spolupráca s Orsonom Wellesom: Občan Kane – Citizen Kane (1941), Skvelý Ambersonovci – The Magnificent Ambersons (1942), Jane Eyre (1943)
  2. Spolupráca s Alfredom Hitchcockom: Muž, ktorý vedel príliš mnoho – Man who knew too much (1956), Nepravý muž – The Wrong man (1957), Vertigo (1958), Na sever severozápadnou dráhou – North by Northwest (1959), Psycho (1960), Vtáci – zvukový mix (1963), Marnie (1964)
  3. Ďalšie filmy: Deň, keď sa zastavila zem – The Day the Earth Stood Still (1951), Mys hrôzy – Cape fear (1962), 451° Fahrenheit (1966), Twisted nerve (1968), Taxikár – Taxi driver (1976), Posadnutosť – Obsession (1976), Mys hrôzy – Cape fear (pôvodné motívy z originálu s doprovodom Elmera Bernsteina, 1991)

 

Čo o ňom povedali iní?

Michel Hazanavicius – „Bernard Herrmann bol génius, fakt skvelý skladateľ.“

John Williams – „Zbožňujem Herrmannovu prácu, rád vediem podobný, čistý orchester, ktorý má veľkú silu.“

Ennio Morricone – „Bernard Herrmann písal všetky svoje nahrávky sám, podľa seba. To isté Bach, Beethoven a Stravinskij. Nechápem presne, prečo sa to stalo normou vo filmovom priemysle.“

Alfred Hitchcock – „V mnohých situáciách ste v rukách hudobníka… Často ich nápady ani nekomentujem. Lebo povedia, ako pán Herrmann, že to ani nemôžete zmeniť, už je to nahrané…“

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.