Film & TV

Film: Víťaz

By  | 

 Sme v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Charta 77 otriasla sebaistotou normalizátorov, ktorí sa už začínali cítiť pevne v sedle. Celoštátna anticharta v ovzduší psychoteroru ponúkla svedomiu výhybku na oportunistický kompromis. V týchto spoločenských súradniciach znova vstúpil na scénu Dušan Trančík, dokumentarista telom i dušou, ktorý sa v partnerstve so scenáristom Tiborom Vichtom prezentoval príbehom dvojice mužov spojených cez pästiarsku minulosť… (Hovorí o filme Víťaz Pavol Branko.)

Asi najväčšou devízou celého filmu je jeho snaha o čo možno najväčšiu realistickosť. Trančík ako dokumentarista dokázal vystihnúť atmosféru Bratislavy a života hlavného hrdinu bez príkras a štylizácie. To umožňuje divákovi nahliadnuť do sveta človeka, ktorý svoj úspech nechal v minulosti a jeho prítomnosť je naplnená spomienkami na lepšie časy. V príbehu stojí hlavný hrdina Vlado Valhar v podaní českého kaskadéra Jaroslava Tomsa. Protipólom mu je jeho dávny súper Vinco Moravec s rodinou, s vlastným domom a s dobre plateným miestom.

Vitaz_1

Ten sa ešte stále priživuje na zašlej sláve a hovorí o svojich zážitkoch mladým boxerským nadšencom, ale zostáva stále v tieni Vlada Valhara, ktorý ho ako jediný porazil. Preto sa rozhodne o odvetný zápas, ktorý by všetkým dokázal, kto je z nich skutočne najlepší.

Trančík sa skôr ako na úspešného Moravca sústreďuje na postavu životom zdeptaného Valhara. Ten pracuje pri pneumatikách, žije v malom byte, je rozvedený, má naštrbený vzťah s dcérou a snaží sa nájsť nejakú nehu s mladšou ženou.

Veľmi výrazná je tu kamera Viktora Slobodu. Neustále v pohybe, zrnitá , umocňujúca Trančíkovú predstavu dychtiacu po realistickosti. Výrazné je tu aj striedanie zo subjektívneho pohľadu na objektívny. V niektorých momentoch, často krát práve v tých, kedy je hlavný hrdina Valhar konfrontovaný s postavou so svojej minulosti – so starým nadšencom, alebo so svojou dcérou, keď ju vidí v autobuse s mladíkom – je kamera subjektívna. Odrážajúca Valharov pohľad na svet. Ničím neprikrášlený, pochmúrny až depresívny. Rovnako je tomu aj v prípade úvodnej titulkovej sekvencie kedy subjektívnou kamerou sledujeme Moravcov tréning a tým máme možnosť vidieť, aj jeho dom, aj jeho rodinu aj to, že je stále v kondícií. Znova úplný protipól alkohol pijúceho, fajčiaceho Valhara.

Vitaz_2

Branko ďalej vo svojom článku rozvádza: Pri pohľade z dneška je Valhar bratom dnešných lúzerov. Moravcov papaláš by dnes bol manažérom. Vlastne prečo bol? Je. Takouto novou, v čase vzniku netušenou sociálnou hranou sa nám Víťaz prihovára dnes. Režisér interpretačne stavil na nehercov, ktorí kaleidoskopickej farbitosti rázovitých postavičiek vdýchli autentizmus stotožnenia, aký sa kreatívnym herectvom ťažko dosahuje.

To je ďalší prostriedok, ktorý Trančík využil k tomu aby bola miera stotožnenia sa s hrdinom väčšia. Jedná sa o neherca, ktorý má skúsenosti s boxovaním. Jeho vnútro je odrážané cez ľudí, ktorý ho obklopujú a cez nich spoznávame bližšie Valhara ako človeka.

Keď sa dozvieme od Valharovej dcéry, že jej mama zničila každý jeden vzťah, v ktorom otec bol od ich rozchodu, dostaneme jasnejšiu predstavu o pasivite hlavného hrdinu aj o neschopnosti zmeniť minulosť, na ktorú si ale zvykol.

Vitaz_3

Asi najvýraznejším aspektom filmu je ale generačný rozdiel. Ten sa vo filme zjavuje hneď v niekoľkých podobách. Prvou z nich je vzťah Valhara a jeho dcéry, ktorý nie je ideálny. Valhar sa dozvie náhodou, že sa jeho dcéra vydala, bez toho aby mu predstavila ženícha, alebo ho pozvala na svadbu. Máme tu rozdiel medzi Valharom a jeho mladou milenkou, ktorá nerozumie a ani sa nesnaží porozumieť jeho myšlienkovým pochodom a pre ktorú je Valhar spestrením a dobrodružstvom, zatiaľ čo pre Valhara predstavuje nádej na lepší zajtrajšok. A v neposlednom rade je to generačný rozdiel medzi vtedy a teraz. Box je veľmi premenlivý šport. Ten kto je majstrom dnes, nemusí byť majstrom zajtra. Toto je jedna z najzákladnejších otázok, ktorou sa filmy z boxérskeho prostredia zaoberajú. Máme tu mladú generáciu nadšencov, ktorým Moravec sprostredkúva minulosť a máme tu odvetný zápas v kruhu najbližších, kde v tomto prípade nejde ani tak o potvrdenie minulosti ale o zmenu statusu. Tu sa objavuje vo filme paradox. Víťazom je od prvého momentu Valhar. Moravec aj napriek tréningu a podpore rodiny nedokáže zasadiť jeden poriadny úder a začína byť vyčerpaný. Tu sa ukazuje ľudskosť Valhara, ktorý nechá svojho oponenta zvíťaziť aby nestratil tvár pred svojou rodinou, ale ako človek a ako súper zvíťazil na celej čiare.

Tento akt dobrosrdečnosti ho posunie do pozície skutočného bojovníka, preto je len smutné, že tomuto aktu sa dostane chladného prijatia od Valharovej priateľky, pre ktorú je prehra len prehrou a nevidí v nej niečo viac.

Vitaz_4

Dušan Trančík v rozhovore s Iris Kopcsayovou odpovedá na otázku, „Prečo teda nechal Valhar svojho súpera vyhrať? “ nasledovne: „To, že nechávate niekoho vyhrať, je iba gesto. Už ste vyhrali. Bolo jasné, že by ho už len zmasakroval, že by bol vyhral. Ale nebolo možné vyhrať. Vtedy neplatili pravé hodnoty. Súper si vynútil víťazstvo, tak ako si vynútili na nás istú pokoru, zhrbenosť, poníženosť. A nie všetci mali silu emigrovať, naozaj alebo vnútorne. To bola necitlivosť komunistického režimu, ktorý nevidel, že v spoločnosti, ktorú riadi, možno viac ako 80 percent ľudí žije vo vnútornej emigrácií, nezúčastňuje sa citovo, ani intelektuálnym nasadením na budovaní spoločnosti. Ale toto sú veci všeobecne známe až banálne. Film Víťaz opakuje isté morálne postoje. Ľudská pamäť je však krátkodobá, takže isté hodnoty asi treba prizvukovať.“

Jednou z veľkých chýb, ktorá sa podpísala na Víťazovi je, že zostarol. Čas sa na ňom podpísal viac, ako by sa na podobne ladený film patrilo. Súčasný divák, ktorý sa nenarodil, alebo v ňom žil len veľmi krátko, v období pred novembrom 1989 nedokáže podľa môjho názoru náležite oceniť výslednú podobu filmu Víťaz. Ten vo svojej dobe kráčal po tenkom lade a snažil sa sprostredkovať staré známy pravdy, nie explicitne, ale náznakovo,  ako som už spomínal vyššie. Lenže od momentu, kedy sem zo západu prišli boxerské filmy, ktorých zmysel tkvel v niečom inom ako v ukázaní človeka, ktorého doba a česť prinútili vzdať sa svojej slávy a uspokojiť sa s prehrou a na prvý pohľad s horším životom, zmena vnímania podobných príbehov sa u mladšej generácie zmenila.  Tým sa z Víťaza stáva úprimný, decentne natočený ale neaktuálny príbeh, ktorého náznaky sa čítajú dnes o trocha ťažšie ako v dobe kedy vznikol.

Vitaz_5

Dušan Trančík tu skĺbil jednak svoj rozprávačsky talent a jednak svoje skúsenosti z dokumentárneho filmu, čo mu umožnilo oddramatizovať mnohé situácie, a vytvoril konflikt vo všednosti. A to vďaka použitiu kamery, nárečových slov a nehercov. Otvorený koniec na konci filmu prezentuje nádej, ktorá už nejednému človeku dodala odvahu, aj ho zničila. Boj pokračuje a možno práve v tých drobnostiach, ktoré sa do dnešného dňa nezmenili je Víťaz stále filmom, ktorý stojí za pozretie.

Branko,Pavol: Kto zvíťazil a v čom? Čo má v živote cenu? In: SME, roč. 15, č. 259, 10.11.2007, s. 28

Kopcsayová, Iris: Nechať niekoho vyhrať je iba gesto. In: SME, roč. 15, č. 259, 10.11.2007, s. 28

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.