Film & TV Film 2010+ Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Toto nie je hra (réžia Dominik Jursa)

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

Dominika Jursu osobne považujem za jedného z najzaujímavejších tvorcov na katedre dokumentaristiky, a preto možno len ťažko nazvať nasledujúci text konfrontačným. Iste, spôsobené je to najmä Jursovými témami, ktoré sú aj mne mimoriadne blízke. Spomenúť môžem napríklad problematiku extrémizmu a nenávisti voči rómskemu etniku z filmu Požiar rómskeho pôvodu či vizuálneho smogu v Bratislave z jeho predposledného filmu Každý potrebuje reklamu. Za skutočne zaujímavé a závažné dielo však považujem až jeho zatiaľ posledný počin – Toto nie je hra, v ktorom sa mu podarilo výborne skĺbiť neexplicitný autorský názor a zaujímavo vystavané rozprávanie so sociologickou sondou do skupiny dobrovoľníkov z organizácie Slovenskí branci. Jursa sa zároveň vyjadruje aj k univerzálnejším témam, vďaka čomu film okrem aktuálnosti získava aj istú všeplatnosť a poukazuje na niektoré rysy pevne zakorenené v človeku.  Sú to práve tieto aspekty, ktoré z môjho pohľadu túto snímku povyšujú nad ostatné Jursove filmy.

V prvom rade treba Dominika pochváliť za to, že dokončený film prišiel na scénu v čase, keď sa problematike ešte len začínali venovať mienkotvorné denníky. Tým nesporne preukázal prenikavý talent na vyhľadávanie zaujímavých neokukaných námetov, pričom však, na rozdiel od väčšiny žurnalistov, uchopil tému komplexne a presne poukázal na negatívne aspekty skupiny, čo sa príliš dobre nepodarilo ani skúseným redaktorom.

Sociologickú sondu do útrob jednej skupiny zvládol Jursa veľmi solídne. Vo svojom filme dokázal objasniť vzťahy panujúce vo vnútri organizácie, jej ciele a tiež letmo načrtnúť charaktery a (ne)motivácie niektorých jej členov. Mimoriadne vtipne a trefne pôsobia predovšetkým scény, kde sú jednotlivým členom kladené otázky o ich motiváciách či pocitoch pri nesení vlajky. Tu zisťujeme, že väčšina z nich nemá jasnú predstavu o tom, o čo skupine vlastne ide, čo nesená vlajka symbolizuje či prečo do organizácie prišli. Vtipne tiež pôsobí scéna nácviku so samopalom, kde sa Filip Rázga za pomoci niekoľkých, s prepáčením, až neandertálsky znejúcich slabík snaží vysvetliť základy využitia samopalu pri boji zblízka, alebo fyzický boj členov, ktorý pôsobí skôr ako mlátenie sa detí na ihrisku než akoseriózny výcvik vojakov. Domnievam sa, že to boli práve tieto scény, ktoré umožnili absenciu akéhokoľvek vysvetľujúceho komentára (a to je len dobre), keďže niektoré veci sa skrátka okomentujú samy.

Hlavnou postavou filmu je mladý veliteľ organizácie Peter Švrček. Vo filme je jediným členom Slovenských brancov, ktorý vyjadrí priamy postoj ku skupine a dokáže odôvodniť svoje motivácie. Hoci sa vo filme (ale aj v iných rozhovoroch v tlačovinách) snažil vyhýbať akýmkoľvek politickým názorom a postojom, dokonca zahriakol dvoch členov svojej organizácie, že na Rómov si môžu spoločne ponadávať neskôr v šenku, pri zanietenom lízaní jahodovej zmrzliny nám predsa len čo to prezradí o propagácii homosexuality a zvrátenej dobe.

Vo filme Toto nie je hra navyše Jursa s touto Švrčekovou charakterovou vlastnosťou dômyselne pracuje. Divákovi sa spočiatku dokonca môže zdať, že ide o rozhľadeného človeka, čo vyplýva jednak zo znalosti gramatiky, keď na začiatku opraví výrobcovi gramatickú chybu na venci, i z ponechania priestoru pre Švrčekov voiceover, kde sa štylizuje do roly zdravého národovca a tak trochu nonkonformného jedinca. Jeho jasné a pevné postoje k témam zároveň naznačujú, prečo je už v takom mladom veku veliteľom brannej organizácie. Kladné vyobrazenie skupiny však postupne narúšajú už zmienené vyjadrenia jednotlivých jej členov i samotného Švrčeka. V tomto ohľade je zaujímavý predovšetkým jeho záverečný monológ, keď sa nám konečne odhalí, prečo bol zvolený daný názov filmu a použité dané štylistické prostriedky.

Práve tie musím na tomto filme najviac oceniť, keďže sa na rozdiel od svojich predchádzajúcich filmov Jursa zaobišiel bez explicitných medzititulkov (Požiar rómskeho pôvodu) či priamej interpretácie (Každý potrebuje reklamu) a svoj názor vyjadril len pomocou strihu, zvuku a postavenia kamery, vďaka čomu práve tento film z jeho filmografie na mňa pôsobil najkonzistentnejším dojmom. Akoby skrátka nechával „realitu“ voľne plynúť. Jasné, dva predchádzajúce filmy sa radia do iného žánru dokumentárneho filmu, čiže pracujú s inými výrazovými prostriedkami, ale film Toto nie je hra vnímam ako prvý rýdzo autorský dokument v tvorbe Jursu. Vo filme napríklad vidíme, ako Švrček na úrade rozpráva o vznešených ideáloch či potrebe vojnovej drezúry a následne si objednáva jahodovú zmrzlinu v miestnej cukrárni. Dalo by sa azda oponovať, že jedenie zmrzliny je všednou činnosťou a nie je na nej nič smiešne, avšak spôsob umiestnenia tejto sekvencie a vôbec jej neodôvodnená dĺžka pôsobí skutočne dojmom ironického pomrknutia. Pri nesení venca pre zmenu počujeme v pozadí znieť prepjato patetickú hudbu, čo spolu s použitím podhľadu pripomína agitačné filmy zamerané na budovanie kultu osobnosti. Prehnané hyperbolizovanie nesenia venca na hrob Ľudovíta Štúra, s ktorým táto skupina toho fakt nemá príliš veľa spoločné, tu tak pôsobí komických dojmom.

Najtrefnejšie možné prirovnanie k samotnej skupine ponúka tiež niekoľko záberov na včelu či hmýracie sa mravce, ktoré svojou absolútnou oddanosťou kráľovnej priam stelesňujú bezpodmienečné poslúchanie rozkazov jednotlivých členov tejto organizácie. Zároveň s touto metaforou a obrazom tejto konkrétnej skupiny sa vynárajú aj otázky o stádovitosti ľudí, bezmyšlienkovitom prijímaní čohokoľvek i paranoji z konfliktu, ktoré v minulosti vždy boli hybnou silou každého extrémizmu. Spoločne s rasistickými vyjadreniami na adresu Rómov, ale aj proruského zamerania viacerých členov Slovenských brancov (pozri facebookovský profil Filipa Rázgu, či niekoľkí bývalí členovia bojujúci na strane separatistov) sa tak film trefne vyjadruje k nadčasovým i aktuálnym problémom slovenskej spoločnosti načrtnutým i v Požiari rómskeho pôvodu.

Aké teda majú dotyční jedinci dôvody na pridanie sa do polovojenskej organizácie? Ťažko povedať, či sa len jednotliví aktéri báli na kameru otvorene prezentovať svoje xenofóbne postoje, avšak väčšina z nich zatiaľ skutočne pôsobila skôr nerozhodným či mierumilovným dojmom. Nech už je to akokoľvek, faktom zostáva, že so zrušením povinnej vojenskej služby (chvalabohu, pozn. aut.), ale napríklad aj Zväzarmu prišla spoločnosť o preventívne podchytenie niektorých mládežníkov, ktorých by skúsený a starostlivejšie vybratý inštruktor či veliteľ správne nasmeroval. Vzhľadom k, v súčasnosti už neveľmi priaznivému obrazu tejto organizácie, a predovšetkým niektorých jej bývalých i terajších členov (Rázga a Keprta), sa dá pochybovať o tom, že Slovenskí branci sú tým správnym riešením.

Článok vyšiel v časopise Frame 14 – 2016, Číslo 1 a bol vytvorený pri príležitosti podujatia Študentské konfrontácie, ktoré organizuje FTF VŠMU. Uverejňujeme ho s povolením jeho šéfredaktorky Zuzany Mojžišovej i autora Marcela Šeda.

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.

  • Filip Rázga

    Skoda len, ze to zaujimave, nazory clenov, a to podstate neopustilo striznu :D. Nicmenej troska ucelove, rovnako ako tento clanok, ale to sa dalo cakat. Nicto, vzdy ktokolvek moze prist a urobit si nesprostredkovany nazor sam.

  • Slavo

    Pride mi to ako keby si tento tento dokumentarista povedal idem natocit „film“ o extremizme. Samozrejme extremisticke organizacie ho odmietli a tak mu ostali uz len Slovenski branci, ktori nikoho neodmietnu ci uz ich chce natacat, navstivit, diskutovat ci sa pridat.

    Vsetko natocil, vystrihol z toho to najviac negativisticke, postrihal to tak aby to malo vypovednu hodnotu aku potrebuje nie aka je. Samozrejme chalani si boli vopred isty ze to nakoniec pre nich nic neprinesie a bude to len kritika a ociernovanie no aj tak spolupracovali pretoze nemaju co skryvat. Keby to bolo natocene v rovine nezaujatej samotnym autorom ponechal by tam viac scen ako nazory viacerych clenov a co prospesne robia pritom sa nikomu nevnucuju a znasaju vlnu casto prehnanej kritiky, sposobenu najma takymito „nezaujatymi“ mediami.
    Samotny autor clanku tvrdi ze film bol vydany ked sa media zacali zaujimat o extremizmus (predpokladam ze je to skryto myslene o slovenskich brancoch). Ktorykolvek branec v organizacii dlhsie sa pri tejto vete isto pousmeje. Vsimame si clanky o nas, zial drviva vacsina je len negativnych a zaujatych, preto najlepsie vieme ze uz roky media dookola o nas vypisuju clanky, blogy, dokumenty,… Isto nieje tazke ich najst. Z toho mi vyplyva len ze autor filmu sa len zviezol na vlne, pretoze tema extremizmu je to teraz IN….
    No nic, mierne sklamani ze to nevyslo, no ideme dalej. Vieme ze nerobime nic zle ci extremne.