Film & TV Film 2010+ Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Tokyo Tribe

V súvislosti s japonským filmom sa často zvykne hovoriť o „bizarnosti“, „šialenosti“ či „nenormálnosti“, v extrémnejších prípadoch potom „zvrhlosti“ a „perverznosti“. Tieto adjektíva neobchádzajú ani tvorbu popredného predstaviteľa poslednej japonskej novej vlny Šion Sona (53). Výrazný autorský režisér začal už ako študent najprv písať experimentálne básne a v polovici 80. rokov točiť i svoje prvé, zväčša ešte krátkometrážne filmy. Preslávil sa až v roku 2001 dnes už kultovým mysterióznym hororovým thrillerom o vlne záhadných samovrážd japonských študentov Suicide Circle. Dodnes režíroval a podieľal sa na takmer tridsiatich celovečerných projektoch, z ktorých najslávnejším je 4-hodinový epos o láske Pod vplyvom lásky (Ai no mukidashi, 2008).

tokyo-tribe-image

Jeho najnovšia snímka Tokyo Tribe, uvedená minulý rok na filmovom festivale v Toronte je adaptáciou kontroverznej mangy (druh japonského komiksu) Santa Inoua Tokyo Tribes 2. A statusu svojho predobrazu rozhodne dostojí. Dejiskom sa stáva tokijská štvrť Bukuro. V nej sa behom jedinej noci a nasledujúceho rána odohrá krvavý stret všetkých tokijských „kmeňov“ s gangom Wu-Ronz, ktorý sa snaží ovládnuť celé mesto.

tokyo-tribe-9

Tokyo Tribe prakticky vzaté nemá hlavnú ľudskú postavu – tou sa stávajú samotné ulice pulzujúcej nočnej metropoly, plné ľudí a hip-hopovej hudby. Tým pádom v podstate nemá ani tradičný pevne zovretý príbeh, čo je neštandardné i u už tak veľmi neobvyklých filmov Šion Sona. Dejom, ktorý je takpovediac pouličnou freskou, nás prevádza bezmála niekoľko desiatok výrazných charakterov z rozličných frakcií, medzi ktorými panujú rozličné vzťahy. A dôležitých figúr je tu nemálo – Kai, populárny člen Musashino Saru, Merra, metrosexuálny veliteľ jednotiek Wu-Ronz ktorý chce Kaia zabiť, Buppa, šéf celého Wu-Ronz, Erika, dcéra mocného veľkňaza, Nkoi, Buppov syn s úchylkou na živý nábytok z otrokov, či Mc, ktorý sa často obracia priamo k divákovi a na kameru mu vysvetľuje všetko podstatné. Zámerom režiséra je vlastne v tomto prípade urobiť z nás len ďalšiu z postáv a nechať nás naplno prežiť jeho víziu.

tokyo-tribe

Orientácia v tak komplikovanej mape súvislostí nepatrí k najjednoduchším, ale napriek všetkému nutne nevyžaduje opakované zhliadnutie. Sonova záľuba v dlhých záberoch ústi v preňho úplne nový formálny štýl. Vďaka tomu sú i momenty, kedy sa v jednotlivých plánoch záberov okázalo vyzdobených interiérov a exteriérov, plných žiariacich neónov a farieb odohráva množstvo dejov súčasne, natočené v prehľadných sekvenciách bez vonkajších strihových zásahov. Kamera je prakticky neustále v pohybe, rovnako takmer ani na minútu neutícha hudba, ktorá navyše vychádza priamo z prostredia (postavy si ju sami púšťajú a vždy je nablízku nejaký DJ). Výsledkom je tak grandiózny šialený trip, ktorý sa od prvej do poslednej minúty nezastaví.

To najdôležitejšie som si nechal až na samotný koniec. Totiž – Tokyo Tribe nie je nič viac a nič menej než rapový muzikál. Dôležitú rolu teda hrajú piesne, tanečná a bojová choreografia podriadené hudobnému rytmu. A tiež priehrštie odkazov na Sonove obľúbené japonské brakové žánre ako pinku eiga či exploatácie v podobe gejzírov digitálnej krvi, krásnych žien a nahoty. To všetko samozrejme s obrovskou dávkou nadsádzky.

O autorovi

Michal Baranovič

Michal Baranovič

Študuje estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho najväčším záujmom je sledovanie filmov a písanie o nich, čo mu zostalo už od pôsobenia ako recenzent v redakcii školského časopisu na gymnáziu. Z voľného času mu však značný kus odkrajuje i literatúra či hudba, občas tiež divadlo a výtvarné umenie. Zaujíma sa aj o japonskú kultúru a spoločnosť, k čomu neodmysliteľne patrí všetko od samurajov až po anime. V súčasnosti by sa rád stal kritikom a aktívne prispieva na viacero webov i do tlačených periodík.