Film & TV Film 1960-1969 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Rocco a jeho bratia

„Taliansky film vynikajúceho režiséra Luchino Viscontiho – Rocco a jeho bratia patrí k základným dielam súčasnej svetovej kinematografie. Je to film hlboko ľudský. Rozpráva o osudoch piatich bratov, ktorí prichádzajú z vidieka do veľkého mesta hľadať obživu. Visconti majstrovsky vykreslil jednotlivé charaktery. Dobrý až neskutočne dobrý Rocco neľutuje ani najväčšie obete pre svojho bezcharakterného brata Simona: vzdá sa lásky, prijme na seba takmer neúnosné finančné záväzky a nakoniec sa pokúša kryť Simona pred políciou, hoci vie, že je vrahom dievčaťa, ktoré miloval. Je niekedy až ťažké pochopiť takú bratskú lásku. Preto je divákom najbližší z bratov mladý Ciro, idúci cieľavedome za správnou predstavou poctivého života. V jeho záverečných slovách vidíme poslanie filmu: ľudia musia poznať a plniť svoje povinnosti. Kto sa im spreneverí, sám sa vylúči z ľudskej spoločnosti, ako práve Simon. A poctiví ľudia nemôžu stratiť vieru, že nový svet bude lepší. Porota benátskeho bienále 1960 film vyznamenala Zvláštnou cenou a súčasne získal cenu FIPRESCI. Na XII. FFP 1961 bol film poctený cenou v kategórii filmov bojujúcich za sociálny pokrok.“ Oficiálny text distribútora.

Je tomu vari iba zopár týždňov, čo verejnoprávna televízia odvysielala slávny taliansko/francúzsky koprodukčný film Luchina Viscontiho z roku 1960, ktorý voľne nadväzuje na povojnový neorealizmus. Samozrejme, kostra filmu pozostáva z modernejšieho a časovo ucelenejšieho rozprávania vzťahov medzi postavami a chudoba tu nie je priamo uvedená ako motív prežitku, hoc je obrazovo hmatateľná. Visconti mal nenormálny cit pre prácu s postavami, biblické motívy Kaina a Ábela, či experimentálnejšie vývinové schémy neprekvapia, keď jeho tvorbu spätne dobre poznáme.  Rocco a jeho bratia (Rocco e i suoi fratelli) fungujú v prostredí neorealizmu, ktoré je časovo odklonenejšie polovičke 40-tych rokoch a tematicky pokukáva po Kazanovom V Prístave (1954), ale režisér zoskupil príbehový formát na dĺžku a vorkoholickú rukoväť so sprevádzajúcimi detailmi. Napriek vysokej časovej a spoločenskej tiesni je spätne tento film filozoficky, oduševnene a psychológiou stále naliehavý, charaktery sa v ňom prejavujú práve tak, ako sa zrovna my v iných hraničných situáciách ponevierame a nimi prispôsobenými podmienkami čelíme v dnešných obdobách permutácií. Visconti pokračuje v odkaze, že bližšie k životu = bližšie k odkrývaniu zraniteľnosti.

Kontext uvrhnutia príbehového posolstva načrieva spontánnym odchodom z Luciannie (smrť otca rodiny Parondi) do veľkého Milána, kde mnohopočetná rodina sa po čase spolu s Roccom (Alain Delon), ktorý sa však odchodom konečne vída so starším bratom Vincenzom (Spiros Focás). Viscontiho svet je typickou ukážkou nelineárnej myšlienkovej anamnézy, ktorá vrhá príbehom v dôsledkovej psychike tieň nových úvah, konaní a širokého záberu cieľov, ktoré postavy od im melancholického sveta predurčene v túžbach a podvedome vzhliadajú. Ako román, ktorý vrhá zápletkovou osou akýmsi kauzálnym tematickým pôdorysom, ale skrz jeho priečnej inklúzii prechádza nevyhnutnými odbočkami a údelu sociálneho stavu, ktorým extrahuje v prvom rade jeho rádové osadenstvo. Emocionalita je podfarbnená spôsobom nenalešteného snímania a bohatým husľovým akordom Ninu Rotu. Psychologicky scenárom a spoločensky svojbytnými jednotlivcami, ktorí akoby sťa Dostojevského schématu jednej osoby s vlastnými sugestívnymi motívmi odzrkadľovali dualitu odtieňov osoby jednotlivej a nie mestskej. T.j., každá z nich je výnimočná a nepodradená, ale pre svoje honosnejšie miesto sa nebije čestnými a férovými prostriedkami, ale naturálnymi slasťami. Slasť je natoľko vábivá, pretože v neľahkom obydlí je jedinou východiskovou inštanciou. Postavy „Roccovej“ rodiny navidomoči sú v istom skliesnenom nenarúživom stave a útek z nej vyzerá byť akceptovaným krokom.

Rosaria (Katinia Paxinou) – matičná, je akýmsi symbolom odovzdanosti. Ako každý z nás, i ona má 5 prstov a akoby odrážali bipolaritu 5 synov, ktorých si v ťažkých časov cení nadovšetko. Je jedno, čo jej niektorí spôsobia, je jej jedno, ako sa správajú, ale patria jej navždy a tým to hasne. Ide o jeden z tradičných kulminačných faktorov ostrosti prípadných konfliktov, pretože tendenčné správanie vo vyhrotených situáciách prilieva oheň do nich ešte viacej a nelieči ich. Ginetta sa ožení a Simoneho (Renato Salvatori) ako z epicky tragickej učebnice opantá mladá vyzývavá kráska Naďa (Annie Girardot). Prinúti ho rýchlymi zárobkami boxovať, aby o nich bolo postarané, hoc z jej strany ide o citovú manipuláciu. Zjavne trpela obrovským egom, ktoré sa jej v budúcnosti obráti ako bumerang. Rodina sa trhá na viac subcelkov, pričom Rocco je z nich najoddanejší. A najzraniteľnejší. Pretože prežíva v koži iných a cíti neustále napätie skazy, ktoré rodinu vychovanú na kresťanských hodnotách rozloží do hlbokej nejednoty. Naďa svoju druhú polovičku zapredáva prostitúciou a rozchod zo Simoneom neberie veľmi vážne.

Odvážny cover, ktorý naznačuje a spriada neblahé dôsledky roztrhnutého puta rodinných väzieb.

Rocco samotný trpí istým Myškinovským chápaním Dostojevského postavy: trpí za rodinu a oberá sa o energiu vlastného šťastia (samozrejme Delon musel byť do taliančiny predabovaný a pre Viscontiho post-synchróny nikdy neznamenali nič výnimočne netradičné, pozn.). Svojou letargickou apatiou voči skaze, proti ktorej bojoval vzbudil u Nadi nečakaný záujem. Tá žila v sebaklame, ktorý sa ťahal roky a obhajoba násilného Simoneho so sadistickými sklonmi jej prišlo navzdory „bratovražednej konkurencii“ o lásku „jedného druhu“ (chápané ňou samotnou) nepochopiteľné. Ich šťastie bolo predurčené k neúspechu. Simone sa spolu s jemu podobnými lumpami pokúsil odvliecť ich a znásilniť ju pred očami všetkých. Scény sú silné, kontrast kriku a rečí tiel vzbudzuje v divákovi nebývalú charakterovú dôveru, Visconti na tento apel upozorňoval od prvopočiatkoch, kedy sa rodina „vo filme“ (ktorej dozaista prechádzal celý rad vývinovej štruktúre) profiloval. Rocco sa napokon znovu raz obetoval, aby horkokrvný Simene dostal od Nadi druhú šancu a tá po chvíľkovom vzdore obnovila nevyčerpateľnú dimenziu sexuálnych vášní, ktorú od neho mohla očakávať. Avšak v stave, kedy ich egá boli prílišne podlomené a čakalo sa na nevyhnutné vyústenie tohto tragického procesu.

Naďa a Rocco v jednom z posledných spoločných stretnutí.

Senzitívny Simone, novodobá troska na pohľadanie, nevydržal nápor psychického ponižovania a úder toho fyzického odvrátil k Nadi, ktorú dobodal na opustenej pláži. Vracajúc sa domov, k čiastočnému sa znovuzrodeniu a upusteniu od hádok prichádza plný od krvi a podlomenosti kamenného výrazu. Plač a emócie striedali výčitky a devalvácia viny na obeť (matka neštítiaca sa neúctivo hádzať všetku vinu na zneuctenú a mŕtvu Naďu ako skazu, ktorá rozvrátila celú koexistenčnú rodinnú hierarchiu, pozn.). Film končí čoby predslovom Cira, v podstate najpragmatickejšieho a najnormálnejšieho z bratského klanu. Sprostredkúvajúci základné princípy humanizmu odvádza pohľadom, ktorým sa navždy my ako diváci odďaľujeme nepriznaným zainteresovaním príbehu pomaličky preč. Preč z tohto miesta, hoci takých je i v istom ekvivalente tichých nočných štvrtí stále pomerne veľa. A medzi nami. Taliansky film krytý prevažne francúzskymi zdrojmi produkčnej spoločnosti Titanus Les Films Marceau a distribučnej Astor Pictures Corporation a inšpiráciou románu „Il ponte della Ghisolfa“ vzbudzuje život, jeho náplň a osud v jeho vôbec najčírejšom a najvzletnejšom význame. Konotačne súrodými biblickými motívmi, ktoré v cynickej spoločnosti iba cyklicky vzrastajú a uvádzajú dôsledky našich temných rozhodnutí na piedestál osudu.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.