Film & TV Film 2010+ Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Pirane s detskou tvárou

Z pera spisovateľa Roberta Saviana si talianske nižšie sociálne vrstvy mohli „dopriať“ nejednej knižnej publikácii. Je totiž pravdou, že od roku 2006, kedy napísal Camorru, žije pod neustálym drobnohľadom polície aj lokálnych mafiánskych buniek.

Pirane s detskou tvárou (La paranza dei bambini) z roku 2016 reflektuje na podobné témy, ktorými sa autor zapodieval aj v minulosti. Mapuje neutíchajúce boje organizovaných skupiniek, ktoré robia výpalnícku činnosť a násilné zločiny priamo pod kuratelou mafiánskych skupín a ktoré oscilujú v regiónoch Neapola podľa toho, kto si v danej chvíli upevňuje smerodajnú a určujúcu moc.

Dej filmového Pirana (2019) mapuje sociografické znaky skrz dynamickú vizuálnu rovinu Neapola. Sleduje prostredie inkriminovaných miest, pravidlá, ktoré vyplývajú z dodržiavania zákonov betónovej džungle a konflikty, ktoré prerastajú podľa stupnice naliehavosti.

Film:

Skupina 15 ročných faganov, ktorí sú hlavnými postavami filmu predstavujú to, čomu u nás hovoríme vandali alebo chuligáni. Skupina chlapcov sa do štruktúry organizovaného „drobnejšieho“ zločinu zapojí po tom, ako prahnú po značkových veciach a ligotavých kovoch v presklených zlatníctvach, na ktoré nemajú peniaze. Po niekoľkých úspechoch sa narastá ich kriminálna motivácia. V čele s mladým Nicolom sa im podarí ohlodať výstavnú pozíciu v gete vtedajšej mafiánskej kliky a od určitého času preberajú kontrolu nad výpalníctvom jednoduchých živnostníkov na trhoviskách ale aj v obchodných prevádzkach (pozn.: Nicola musí riešiť aj situáciu, kedy je jeho mama tiež obeťou tohto spiknutia a až po výrazných „úspechoch“ Nicolovej skupiny sa ich boss rozhodne Nicolovu mamu zo zoznamu obetí okrádania natrvalo vyčleniť).

CHARAKTERISTICKÝM ZNAKOM SKUPINY SÚ MOTORKÁRSKE VÝPADY, KTORÝMI SI ZNAČKOVALI VLASTNÉ TERITÓRIUM…

Za akéhosi strojcu idey priebojnosti do vyšších organizovaných štruktúr stojí práve Nicola (Francesco Di Napoli) a za agresora a človeka, ktorý vykonáva čiernu prácu a vnáša do skupiny dravosť a bezohladnosť, avšak nemá taký galantný šmrnc a schopnosti diplomatického jednania, je Tyson (Artěm Tkačuk). Skupinka faganov sa prediera špinavými a nepravidelne tesnými zhubnými uličkami neapolských „camorras“ s tým, že nastoľujú nový poriadok a pravidlá pre správanie sa bezmocných civilistov a ponúkajú im na dôvetok akúsi fiktívnu ochranu. Rozhodne, celý ich biznis nestojí iba na ozbrojenej kontrole regiónu a vypaľovania.

Skupina sa neštíti obchodovať s drogami vo vyššom rozsahu a medzi dodávkami si ešte stihnú so svojim bossom zahrať niekoľko polčasov FIFA na hracích konzolách.

Nicolu začne dobiehať jeho pýcha a prepych. V okolí sa zgrupujú iné skupinky ešte mladších kriminálnych živlov než sú oni samotní. A naraz je ohrozený život ostatných členov gangu. Toto nebezpečenstvo narastá práve tým, že ich skupina je známa v danej lokalite, ale skupiny, ktoré mieria na vrchol – oni ako nová klika nepoznajú a paralelne striehnu na ich zosadenie formou ozbrojených útokov.

Nicola musí naviac riešiť vzťah s priateľkou Letiziou (Viviana Aprea), ktorú berie so sebou na „dovolenku“, avšak musí byť ostražitý a aj si dávať pozor na prípadnú koordinovanú sieť útokov, stopovania a odpočúvania. Aj zhodou priaznivých okolností sa mu nejakým spôsobom  podarilo prežiť niekoľko atentátov a ozbrojených útokov a tak falošná prizma vlastnej výnimočnosti v regióne skupine aspoň na nejakú chvíľu teda ostáva.

Film končí revoltovaním na motorkách so zbraňami a ostrými neónmi nočných sídlisk Neapola. Skupina však dostala varovanie, že ich moc je tenká a neustále na nich čaká za každým jedným rohom smrťka, ktorá vám môže miesto rokov, ktoré vám chýbajú do smrti rátať po dňoch…

Zaujímavosťou tejto realistickej kriminálnej drámy je, že herca Tkačuka v reálnom živote po natočení tohto filmu napadlo asi 15 útočníkov niekde v blízkosti Rione Traiano. Autenticita snímky je výrazne pretkaná sofistikovaným vyobrazením sídliskových reálií. Tkačuk to našťastie prežil, ale je neuveriteľné, ako sa jeho filmová rola agresora zmenila na obeť podobne koordinovaného útoku s rovnakými vzorcami správania.

Súvisiaci obrázok

Pre mnohé tituly zo surového realistického prostredia zvykne platiť pravidlo, že najpresvedčivejšími hercami sú práve (ne)herci s nedotknutou filmovou minulosťou hrania. Hrajú, takpovediac, len jednu jedinú rolu.

Film uspel aj na februárovom Berlinale a obdržal hlavnú cenu za najlepší scenár. Pirane (2019) si drží až extrémne extravagantný imidž. Ukazuje Neapol v plnej nahote, skokovým strihom a subjektívnou naráciou skracuje vývojové rámce a príbehové linky a divák je v neustálej agónii zločinu skrz tunelové videnie hlavných protagonistov. Darí sa mu držať ho v napätí a byť konfrontovaný s gamblerstvom vrtkavej šťasteny osudu, ktorá sa môže behom sekundy zmeniť na tragédiu.

Otázka teraz stojí, ako sa z danej situácie podarí spraviť z týchto miest, ktoré pripomínajú no-go-zóny v prosperujúcej Európe miestom, ktoré možno vybudovať z ruín úplne od základov? Dá sa vôbec „vniesť“ do tejto oblasti bezpečnosť a pokoj? Alebo je južanská nátura a nepriaznivá sociálna situácia základným životným štýlom tohto prostredia? Na toto vám neodpovedia ani skorumpovaní politici, nieto jeden film o Piranem…

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.