Film & TV Film 1960-1969 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Onibaba

Klasik japonského povojnového filmu Kaneto Šindó bol solitérom, pre ktorého filmy nemal určujúci charakter žáner, ale téma, ktorej bol podriadený. Je preto paradoxné, že mu najväčšiu medzinárodnú známosť získal duchársky horor (kaidan) Onibaba z roku 1964 a náhľad na jeho tvorbu sa nezriedka opiera práve oň (niekedy i v súvislosti s o štyri roky mladším Kuroneko). Pritom práve v prípade Onibaby je žánrové zaradenie sporné a rozhodne nevytvára predpoklady k podobným záverom.

Príbeh je zasadený do Japonska polovice 14. storočia počas prebiehajúcej občianskej vojny medzi kniežactvami. Hlavnými postavami je dvojica žien – stará matka (Nobuko Otowa) a mladá manželka (Džicuko Jošimura) Keičiho, ktorý bol odvedený do vojny. V čase hladu a biedy nachádzajú nový spôsob obživy. Vo vysokých steblách trávy uprostred polí striehnu na vysilených či zblúdilých vojakov, bez milosti ich zabíjajú a výstroj predávajú obchodníkovi Ušimu (Taidži Tonojama). Vďaka tomu nielen prežívajú, ale dokážu si udržať akú-takú životnú úroveň. Ich situáciu skomplikuje návrat suseda Hačiho (Kei Sató), prinášajúceho správu o Keičiho smrti. Do života oboch nezávislých a tvrdých žien tak vstúpi faktor, s ktorým nepočítali – muž.

onibaba

Minimalistický pôdorys Šindóovej snímky presúva dôraz z doby na postavy a miesto konkrétnych udalostí sa sústreďuje na psychológiu, čo ho umožňuje vnímať ako historickú alegóriu. Na rozdiel od mnohých konvenčných džidai-geki (filmov zasadených do konkrétnej historickej epochy) nás na začiatku nečakajú titulky oboznamujúce s kontextom. O konflikte sa dozvedáme len skrz útržkovité informácie v dialógoch a zasadenie možno vyčítať iba z kostýmov či spoločenskej hierarchie. Príbeh s prvkami podobenstva, evokujúci striktnou ohraničenosťou sveta a nízkym počtom postáv antickú tragédiu, tak získava na univerzálnosti.

Morálny úpadok a z neho klíčiace zlo majú pôvod v spoločenskej a ekonomickej situácii vojnou zmietanej krajiny. Aby prežili, obe ženy odhadzujú akékoľvek zábrany a podľa zákona silnejšieho zabíjajú slabých a zranených. Mŕtvym sa nedostáva žiadnej úcty a ich majetok sa mení na komoditu, ktorú možno vymeniť za cenné a čoraz ťažšie získateľné potraviny. Primitívny materializmus zabezpečuje uspokojenie primárnych telesných potrieb. Prítomnosť muža – suseda však vyvolá i ďalšiu. Kým pre mladšiu ženu značí Hači možnosť ukojenia pohlavného pudu, pre staršiu sa stáva hrozbou schopnou zničiť jej živnosť. Dráždivá príťažlivosť medzi pohlaviami sa pod rúškom noci mení v rytmicky opakovaný divoký rituál animálnych prejavov sexuality, ktorý sa žiarlivá matka márne znova a znova pokúša prekaziť.

onibaba-1

Veľká pozornosť je venovaná prostrediu, v ktorom postavy žijú a vykonávajú každodenné práce. Šindóov dvorný kameraman 60. a 70. rokov Kijomi Kuroda širokouhlo zaberá labyrint lánov trávy ohýbajúcich sa vo vetre, ukrývajúcich dom žien a hlbokú temnú dieru, kam hádžu telá svojich obetí. Hypnotickú atmosféru prehlbujú zvuky šumu vetra a blízkej rieky, šušťanie lístia či cvrlikanie cvrčkov. Expresívny štýl využíva vycizelované umelecké obrazové kompozície rozdelené jasnými líniami na niekoľko častí, vysoké svetelné kontrasty a objekty, získavajúce v príbehu implicitné symbolické významy (napríklad jama). Preberá tiež radu tradičných prvkov japonských divadiel nó a kabuki, premietnuté do kostýmov, líčenia, čiastočne štylizovaných hereckých prejavov alebo masky démona s ťažiskovou úlohou v rozprávaní. Znepokojivé zvuky, ozveny a šepot dopĺňa zriedkavá, ale dômyselne využitá hudba Hikaru Hajašiho, ktorý spolupracoval s významnými režisérmi japonskej novej vlny ako Jošišige Jošida alebo Nagisa Óšima. Rezké kompozície, miesiace prvky jazzu s japonskými bubnami taiko, podtrhujú sugestívnosť momentu a folklórny charakter filmu.

Onibaba_source_4

Mnohovýznamovosť a provokatívnosť Onibaby z nej činí nielen cenený kanonický titul, ale stále aktuálne a naliehavé dielo. Psychologický portrét dvoch obyčajných žien, prepadajúcich nízkym pudom v časoch vojny nie je príznačný len pre doby, kedy kniežactvá súperili o moc, samuraji na úteku z boja strácali v očiach ľudu na vážnosti a na územiach mimo dohľad a dosluch Kjóta panovalo bezprávie. Cez pripomienku krvavých dejín navádza i ku kritickej revízii modernej histórie povojnového Japonska, a v širšom zmysle akéhokoľvek súčasného konfliktu, zanechávajúceho civilné obyvateľstvo napospas vlastnému osudu. V neposlednom rade ho možno chápať ako komentár k striktne materialistickému pohľadu na svet. Telesnosť tak predstavuje ľudskú existenciu redukovanú na fyzický rozmer – Freudove ID, poháňané vpred základnými potrebami, pudom sebazáchovy a sexuálnou žiadostivosťou, idúce proti zásadám spoločnosti. Existenciu približujúcu sa tej zvieracej.

O autorovi

Michal Baranovič

Michal Baranovič

Študuje estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho najväčším záujmom je sledovanie filmov a písanie o nich, čo mu zostalo už od pôsobenia ako recenzent v redakcii školského časopisu na gymnáziu. Z voľného času mu však značný kus odkrajuje i literatúra či hudba, občas tiež divadlo a výtvarné umenie. Zaujíma sa aj o japonskú kultúru a spoločnosť, k čomu neodmysliteľne patrí všetko od samurajov až po anime. V súčasnosti by sa rád stal kritikom a aktívne prispieva na viacero webov i do tlačených periodík.