Film & TV Film 1990-2009 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Kluby a Večere

Pavel Chodúr

Suicide club znamenal pre Sonovu (Sion Sono – hore na obrázku) kariéru určitý zvrat. Dostal sa do povedomia širšej skupine divákov – hlavne tých na západe a okamžite mu prischol status kultového režiséra. Jedná sa o film vysoko postmoderný, prekombinovaný rôznymi žánrami – v tomto prípade horor, detektívka, komédia – pričom má silný sociálny a spoločenský charakter.

51VY5NCQ4HL

Film začína scénou, kedy sa skupina mladých študentiek vyberie na vlak a tesne pred príchodom vlaku na stanicu pod neho za spievania populárnej piesne skočia. Krv sa rozstriekne po okoloidúcich v silnom prúde červenej (pôsobiacej takmer groteskne) a následne sa dostávame na koncert detskej skupiny spievajúcej pesničku „Mail me“, ktorú hravo môžeme interpretovať ako nabádanie ku komunikácii, čo môžeme považovať aj za ústrednú tému filmu.

Potom sa nám rozvíja detektívny príbeh vyšetrovateľa, snažiaceho sa objaviť pôvod týchto masových samovrážd objavujúcich sa po celom Japonsku. Jeho význam v príbehu je hlbší, pretože on sám má rodinu a dve deti v rovnakom veku ako deti, ktorých samovraždu vyšetruje.

Suicide-Club_002

Sono necháva diváka tápať v tme. Vytvára dve paralelné vyšetrovania (jedno zo strany detektíva, druhé zo strany sestry zavraždeného dievčaťa), pričom v každom pátraní necháva priestor pre objavovanie nových významov a ich odkrývanie.

Tieto dve ústredné postavy si nevymieňajú informácie, každý pátra na vlastnú päsť. Odkrývajú skutočnosti len divákovi, ale ani tie nie sú úplné. Nakoniec síce zisťujeme, že populárna detská skupina podprahovo v texte ukrýva nabádanie k samovražde, ale nevieme prečo, ani kto za tým stojí. Detektív zomiera rukami vlastných detí a detská skupina vydáva stále nové a nové pesničky o láske a pochopení.

tumblr_mgywcsLLS31rgshxxo1_500

Sono znova spája vysoké s nízkym, jeho deštruktívne sklony sa nesú v duchu čiernehohumoru a niekedy pôsoboia až groteskne. Pohráva sa s konvenciami hororu a detektívky, ale paradoxne nezakončuje pre diváka príbeh uspokojivo. Nechá ho sledovať jednu líniu, len aby ho dostal tam, kde ho dostať chcel. Predkladá pre neho silné významy rodiny, jej hodnôt, vzájomnej komunikácie, toho ako moderný svet ničí hodnotový rebríček detí, toho ako majú slávne detské hviezdy vplyv na rozvoj a vnímanie sveta u teenagerov v ich najzraniteľnejšom veku, alebo ako generačne rozdielni rodičia a deti nie sú schopní vzájomného pochopenia.

Najsilnejší význam spočíva vo fakte, že si deti vyberajú práve akt samovraždy a brutality, aby sa cítili v spojení aspoň s niekým. To čo pôsobí hrôzostrašne a nechutne, je tu predávané ako akt oslobodenia, revolty a zúfalstva. Sono prekračuje pomyselné hranice reality, konvencií a pravidiel, aby predostrel surový obraz japonskej spoločnosti.

tumblr_mweo3zHPxB1qc2bleo1_500

V roku 2005 prišlo do kín nepriame pokračovanie Suicide Clubu s názvom Noriko´s dinner table. Príbeh je rozdelený do piatich kapitol, pričom každá má svojho rozprávača, ktorý subjektivizuje rozprávanie jednotlivých postáv a dopomáha Sonovi k ďalšej hre s divákovými očakávaniami.

Jeho postavy často popisujú to, čo sa deje priamo na obraze. Vytvára sa tak akási dôvera, medzi rozprávačom a divákom, že to, čo sa vo filme popisuje je naozaj realita a že rozprávač (v podobe rôznych postáv) nie je klamlivý. Zároveň si necháva priestor, aby neposúval príbeh ďalej, ale nabaľoval na konkrétnu dejovú líniu subjektívne pohľady rôznych aktérov príbehu.

Norikos_Dinner_Table-004

V centre príbehu je ale znova vzťah rodiny a jej funkčnosti.  V pozadí síce pracuje aj so zábermi so Suicide clubu, ale vysvetľuje a dopĺňa ho len minimálne. Samovražda na vlakovej stanici sa stane počas Norikinho príbehu, ale jej príbeh je oproti samovraždám iný. Absentuje tu žáner detektívky, komédie aj hororu.

V centre je zmätenosť dvoch sestier zo svojho života. Obidve utekajú z domu, nechávajúc zúfalého otca vydaného napospas samote a zúfalstvu. Spoznávajú dievča Kumiko a to ich zamestná v agentúre venujúcej sa emocionálnej prostitúcii, kde hrajú úlohy dcér, sestier atď. Nutnosť rodinnej pohody nie je záležitosťou mladých, ale aj dospelých. Tí si firmu najímajú aby mohli stráviť večeru s niekým, s kým sa na chvíľu môžu hrať, že sú jedna veľká šťastná rodina. Preto, keď sa Norikin otec dozvie o tejto možnosti vyhľadá ju aj on sám. Dochádza ku stretu a k psychicky vyhrotenej situácii pri jedálenskom stole – symbole, ktorý predstavoval a aj predstavuje pokoj a stabilitu rodinného života. Hlavne ak je plný jedla a je v kruhu blízkych. Tradičné hodnoty sú tu tak znova brané parodicky a Sono ich svojou kritikou zosmiešňuje.

dinner table i was happy

Sono na základe Kumikinej agentúry aj Norikinej kamarátke z detstva Mandarinke, z ktorej sa stala prostitútka, poukazuje na pokračujúcu komodifikáciu a predajnosť služieb v oblasti medziľudských vzťahov. Tieto príklady sú síce dohnané ad absurdum, ale aj napriek tomu odkazujú na reálne procesy prebiehajúce v unáhlenej modernizovanej spoločnosti, akou tá japonská bez najmenších pochýb je. Vysoko formalizovaná spoločnosť, kladúca na jednotlivca už od ranných rokov vysoké nároky, vytvára množstvo negatívnych vedľajších efektov a externalít vyčlenených z ekonomicky a statusovo orientovaných hodnotových rebríčkov.  Množstvo samovrážd a nárast odcudzenia vo vnútri rodiny je ich príkladom. Sono tak ústami Kumiko a jej mentorky volá po obnovení rovnováhy, zníženie dôrazu na bezpodmienečný úspech a navráteniu role v spoločnosti obyčajnému človeku. (Fousek 2012 A)

vlcsnap-2012-08-30-18h52m08s4

Jedná sa tak o vysoko štylizovaný film pohrávajúci sa s prvkami sociálnej drámy, grotesky na pozadí udalostí z predchádzajúceho filmu – tu prezentovanému ako found footage. Noriko´s dinner table, tak uzatvára a prepája informácie zo Suicide Club, ale v rámci príbehovej štruktúry je autonómny. Na obidvoch môžeme badať prvky obsiahnuté v ranných Sonových dielach, kde hlavne téma dospievania a zmätenosti s tým spojená, hrá dôležitú úlohu pre vytvorenie aspoň drobného porozumenia medzi tým čo sa odohráva na plátne a tým, ako vieme vnímať danú situáciu našimi očami.  V súčasnosti film významovo naberá na intenzite a významovosti, pretože sa dotýka globálneho problému. V rámci vnímania západného a východného diváka je tu určité množstvo vecí, ktoré nám zostávajú skryté, aj keď je pravda, že nás o zážitok a porozumenie filmu neoberajú.

5067560605_f0223ab851_b

Príkladov nejednoznačnosti zobrazovanej reality pre západného diváka, je možné vo filme nájsť vo veľkom množstve. Toto spektrum začína u jemných nuáns, ako napríklad spoločné rodinné večere. Keby sa jednalo o západnú rodinu, vedeli by sme ľahko určiť podľa spôsobu prestretia stola a podávaného jedla, či ide o sviatočnú príležitosť, alebo bežnú večeru.  Avšak tieto skutočnosti nám v kontexte japonskej rodiny chýbajú. Zásadnejšou je ale neznalosť spoločenských konvencií– v rámci rodiny, tak aj medzi cudzími. V záveru filmu sa Juka a Noriko (dve sestry) kúpu spolu vo vani, čo je pre dve takmer dospelé dievčatá nezvyklé chovanie (v západnom kontexte). Zatiaľ čo pre japonského diváka je táto scéna bežným vyobrazením domácej pohody a porozumenia medzi sestrami. Západný divák sa s týmto obrazom musí oboznámiť po svojom. (Fousek 2012 B)

Môže sa zdať, že film pôsobí od začiatku na západného diváka netradične. V rámci súdobých kontextov je ale Sonov prístup pomerne bezchybný. Ale ako som spomínal, základná myšlienka nám vďaka tejto neznalosti nezostáva skrytá, len film nevnímame v týchto kontextoch natoľko realisticky, aký sa v skutočnosti snaží byť.

A. Ján Fousek, Večeře u Noriko: Konstrukce sociální identity pomocí střídání rolí, Masarykova univerzita: Ústav filmu a audiovizuálni kultury, 2012, Brno, str.27-28.

B. Ján Fousek, Večeře u Noriko: Konstrukce sociální identity pomocí střídání rolí, Masarykova univerzita: Ústav filmu a audiovizuálni kultury, 2012, Brno, str.25.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.