Film & TV Film 1970-1989 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Elo Havetta – Ľalie poľné (1972)

Kontext         

Udalosti Pražskej jari z konca roka 1967 (uvoľnenie politickej situácie v Česko-slovensku, demokratizácia spoločnosti, pokus o opatrnú reformu socialistického politického systému), boli sovietskym vedením vnímané ako hrozba pre celý socialistický tábor vo sfére vplyvu ZSSR. V auguste 1968 došlo k obsadeniu Česko-slovenska vojskami Varšavskej zmluvy, k zastaveniu demokratizačných procesov a následne návratu k represívnemu komunistickému režimu. Toto obdobie ,,konsolidácie“ sa vyznačovalo mnohými reštriktívnymi opatreniami, absurdnými zásahmi a kádrovo-politickými čistkami. Alebo sa búrili ako študent Jan Palach, ktorý sa v januári 1969 na protest proti okupácii Česko-slovenska upálil na Václavskom námestí. V deň prvého výročia okupácie, t.j. 21.augusta 1969, sa v Prahe konali protestné demonštrácie. Tie ale boli verejnou bezpečnosťou potlačené.

Taktiež bola aj v rámci umenia znovu zavedená cenzúra, čo znamenalo odsúdenie akýchkoľvek progresívnych snáh umelcov. Za jedinú tvorivú metódu socialistického umenia bol označený socialistický realizmus. V roku 1977 skupina osobností vytvorila Chartu 77. Jej základným manifestom bolo Prehlásenie Charty 77. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch ju podpísali stovky významných i bežných ľudí. Mnohí boli perzekvovaní a prepustení zo zamestnania. Nemálo z nich sa stiahlo do úzadia. Niektorí mali zakázanú činnosť alebo boli prinútení emigrovať. Informácie šírené slovenskými emigrantami pôsobiacimi v zahraničných rozhlasových staniciach ako Sobodná Európa, Hlas Ameriky či BBC, mali výrazný podiel na aktivácii disidentu. Česko-slovenské a zahraničné knihy a tlačoviny, ktoré kvôli cenzúre nemohli byť šírené oficiálnou formou, boli vydávané samizdatovo.

Čo sa kinematografického priemyslu týka, 1.1.1972 vzniká Ústredie slovenského filmu, inštitúcia zastrešujúca Slovenskú požičovňu filmov, Česko-slovenský film, a taktiež Slovenský filmový ústav. Nakrúcajú sa filmy podľa knižných predlôh ako Petrolejové lampy Juraja Herza, Páni sa zabávajú Ján Lacka, Rysavá jalovica Martina Ťapáka, Červené víno Andreja Lattricha či Hriech Kataríny Padychovej Martina Hollého, historický koprodukčný film Vivat Beňovský Igora Ciela, populárna komédia z vidieckeho prostredia Sváko Ragan Martina Ťapáka, filmy pre deti ako Sebechlebskí hudci Jozefa Zachara, Hodina modrých slonov Radima Cvrčeka a Zdeňka Rozkopala, animované rozprávky ako napr. Pásli ovce valasi. Pod vplyvom normalizácie vznikali aj filmy o zápase komunistickej strany v zlomových obdobiach slovenskej histórie ako Ďaleko je do neba Jána Lacka alebo historická, koprodukčná trilógia Dny zrády, Sokolovo a Osvobození Prahy Otakara Vávru.

Elo Havetta a tvorba           

Všestranný umelec a svojský filmový režisér Eliáš ,,Elo“ Havetta pochádzal z dediny na južnom Slovensku. V 50.rokoch študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. S jeho spolužiakom Jurajom Jakubiskom ešte počas štúdií na škole natočili film Šupka a Šupáci (1956-57). S Jakubiskom spolupracoval aj na nemom Mikulášskom občasníku (1961-1963), v ktorom využívali postupy grotesky, avantgardných smerov – surrealizmu i parafrázy zo slávnych filmov. Začiatkom 60.rokov usporadúval mnoho kultúrnych podujatí, napr. pásma poézie, jazzove koncerty, večery s nemým filmom. Zároveň bol aj vášnivým fotografom, písal rôzne glosy a skeče a pôsobil aj ako výtvarný redaktor mnohých časopisov. Písal fejtóny, poviedky, texty piesní, ba dokonca, venoval sa amatérskemu bábkovému divadlu.

Od roku 1961 študoval na pražskej FAMU pod vedením Karla Kachyňu. Vtedajšia uvoľnená atmosféra umožnila rozvoj Havettovho originálneho režijného myslenia. Tu nakrútil niekoľko študentských filmov ako Gotická manéž prejedného (1962, nemý), Svätá Jana (1963), Život na divoko (1964, nezachovaný), Obed v tráve (1964, so spolužiakom), 34 dní absolútneho kľudu (1965), aj absolventský film Predpoveď: Nula (1966). K svojmu absolventskému filmu Havetta nepriložil teoretickú časť, v dôsledku čoho štúdiu formálne nedokončil.

Vrátil sa na Slovensko a pôsobil na Kolibe. Presadiť sa mu podarilo až po úspešných debutoch Juraja Jakubiska (Kristove roky, 1967) či Dušana Hanáka (322, 1969). V tom čase spolurežíroval a zahral si epizódnu postavičku vo filme Ivana Balaďu Dáma (1967). Jeho celovečerným filmovým debutom bola snímka Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Film je pestrofarebným veľkolepým karnevalom a surrealistickou zmesou sna a skutočnosti. Dej je zasadený do malej dedinky Babindol, kde sa počas slávností mení voda na víno a slnko vychádza aj o polnoci. Havetta sa usiloval o zobrazenie významných hodnôt v živote človeka prostredníctvom bezvýznamných udalostí. So scenáristom Luborom Dohnalom využil vo filme vyjadrovacie prostriedky naivnej fresky, v ktorej dochádza k neustalému miešaniu naivity, banality, grotesky, pátosu a sentimentu. Takto chceli divákovi sprostredkovať veselosť a radosť. Film bol premietaný na prehliadke československých filmov v Sorente 1969 a získal Striebornú Sirénu za réžiu.

Po nástupe normalizácie však Havettovi však bolo umožnené zrealizovať už len jediný projekt. Druhým a aj jeho posledným filmom je tragikomédia Ľalie poľné (1972), nakrútené na motívy poviedky Vincenta Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966). Dej je zasadený do slovenskej dediny po skončení prvej svetovej vojny. Jednotlivé epizódy filmu zachytávajú život vojnových výslužlcov Krujbela a Hejkeša po ich návrate z druhej svetovej vojny. Bezstarostne sa túlajú a snažia sa nájsť si domov. Groteskné a veselé spracovanie tejto snímky pripomína Slávnosť v botanickej záhrade, avšak tu nadobúda existenciálne a tragické ladenie. Tieto dve postavy však nie sú jedinými tulákmi a žobrákmi v snímke. Jarmoky sú plné chudákov a pouličných muzikantov, ktorých vojna dohnala až k biede.

Režijný rukopis Ela Havettu je značne originálny. Vo svojej hranej filmovej tvorbe spája moderné s tradičným. Využíva prostriedky filmovej reči modernej svetovej kinematografie a novej vlny s dedinskými tradíciami a folklórom. Oba jeho celovečerné hrané filmy sú oslavou človeka, slobody a radosti zo života. Reflektujú Havettov záujem o imagináciu s veľkou dávkou nadhľadu, za ktorými sa ale skrýva skutočnosť. Ústredné postavy sú vydedenci, tuláci a žobráci, ktorých v dedine nechce takmer nikto prijať. Krajiny Havettových filmov sú charakterizované ako mierne zvlnené kopčeky dediniek na južnom Slovensku, s pokojnou, lenivou a poetickou atmosférou horúceho leta a sledom jarmočných zábav, tragikomických situácií (epizod) s rôznymi časovými plánmi. Režisér využíva tvorivosť a hravosť doplnenú o rozmanité hudobné motívy jarmočnej muziky, vojenských piesní, kostolných zvonov, či detského speváckeho zboru (v Ľaliach poľných). Havetta využíva aj prvky nemého filmu – farebné tónovanie (v Ľaliach poľných) pôsobiace na vnímanie diváka, čím varíruje obrazovú atmosféru filmu. Charakteristická je pre neho aj estetika starých fotografií navodzujúca pocit nostalgie. Celou Havettovou tvorbou sa teda tiahne vedomie pominuteľnosti, tuláctva a radosti. Oba Havettové celovečerné filmy takmer okamžite putovali do trezoru.

O roku 1973 mohol Havetta pracovať už len pre Československú televíziu, kde nakrúcal dokumentárne filmy (Dve lásky skromného Púchovčana, 1973; Všade stretneš mladých ľudí, 1974), televízne inscenácie (Škoda lásky, 1974), magazíny pre mladých, kde sa mu podarilo vyberať témy, ktorými sa vyhol falošnému propagandistickému zobrazovaniu skutočnosti (Lastovičky, 1973-74), s Jánom Fajnorom vytvorili program pre začínajúcich filmárov (Ráčte vstúpiť, 1974-75). Havetta rozpracoval množstvo projektov a scenárov, no socialistická vrchnosť mu ich nedovolila zrealizovať. Postupne bol vytláčaný z čela filmovej tvorby. Nedarilo sa mu ani v osobnom živote. Nápor konca 60.rokov nevydržalo ani jeho manželstvo. Pomaly prepadal skepse a pesimizmu, ktoré zapíjal alkoholom a užívaním liekov, čo sa mu stalo osudným a Havetta vo veku 36 rokov umiera.

Dobové ohlasy

Toto dielo malo v všeobecnosti pozitívny ohlas až na kritiku riaditeľa Štúdia hraného filmu Dr. Malíčka: „Nič to celé nehovorí ani o nás ani u nás. Nie je to ani ironické, ani poetické, ani lyrické… Namiesto polohy zvláštneho v Havettovi prevláda poloha nezmyselného… Vo filme dominuje parazitizmus, nemorálnosť, nezmyselnosť a ošklivosť… Takéto vyznenie filmu je nielen režijným neúspechom, ale vonkoncom neprijateľné, problematické a dá sa povedať, že vyznieva do prázdna, nepotrebne.“

Napriek týmto nepriaznivým slovám je Havettov druhý celovečerný film považovaný za kľúčové dielo slovenskej kinematografie. A ako uvádza Branko: „Experimentálne črty Ľalie poľné naozaj majú. Napriek tomu je ten insitný príbeh zároveň priezračný a svojím spôsobom prístupný, a to je možno najtajomnejší „trik“ Ela Havettu, mága slovenskej kinematografie, ktorému „olovená doba“ normalizácie nedala žiť.“

Zaujímavosti

Film použila vládnuca moc ako dôkaz nepoučiteľnosti nadaného tvorcu.

Nakrúcanie snímky prebiehalo v nasledovných lokalitách: Donovaly, Budmerice, Dolný Vištuk, Šišoláky, Lakšarská Nová Ves, Modra, Lančáre, Malacky, Šamorín, Komárno, Bratislava, Vajnory, Borský Mikuláš.

Záber, ktorým sa končí film, keď hrdina oslobodí svoju dušu pádom z veže kostola, natáčali tak, že hore o zvonicu priviazali lano, ktoré potiahli cez námestie s komparzom. Kameru nieslo zvláštne puzdro so silným železným rámom, aby mohla voľne padať a simulovať subjektívny pohľad letiaceho herca. Pracovník na druhom konci lano príliš natiahol a kamera padla dolu na námestie plné ľudí. Našťastie, nikoho nezranila, dokonca to prežila bez poškodenia a urobila druhý záber.

Ľalie Poľné (1972, 80 min.)

Réžia: Elo Havetta

Námet a scenár: Vincent Šikula

Kamera: Jozef Šimončič

Hudba: Zdeněk Liška

Hrajú: Lotar Radványi, Vladimír Kostovič, Žofia Martišová, Ivan Krivosudský, Emil Tomaščík, Marián Filadelfi, Ján Melkovič

Použitá literatúra

MACEK, Václav. Elo Havetta (1938-1975). Bratislava : SFÚ 1990.
MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin : Osveta, 1997.
JAREMKOVÁ, Mariana. Literárne adaptácie v slovenskom filme. Kultúrny život. 2001, č.27.

O autorovi

Mária Demečková

Mária Demečková

Študuje na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia, to jej ale nebráni aby sa venovala aj iným umeleckým smerom. Má rada architektúru, maliarstvo, divadlo, hudbu, módu a samozrejme film. Momentálne sa venuje analýze tvorby kanadského režiséra Xaviera Dolana a intermediality v jeho tvorbe. Aktívne sa podieľa aj na filmových festivaloch (Áčko, Artfilm Fest, Visegrad Film Forum) kde píše recenzie, alebo robí rozhovory s hosťami. A ako správny filmový vedec má aj množstvo skúseností s tvorbou študentských filmov.