Film & TV Film 2010+ Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Čo len ľudia povedia

Veľký festivalový hit. Toto konštatovanie asi presne nevystihuje nórsku koprodukčnú drámu o imigrantskej rodine. Každopádne, V Toronte bolo premietanie tejto snímky jeho oficiálnou premiérou a v Cinematiku 2018 zasa prológom a otvorením jeho 13. ročníka (sekcia Nórsko pod lupou). Film pojednáva o stáročnej konfrontácii náboženských a patriarchálnych princípov v hone slobodnej spoločnosti. Ukazuje, ako vedia byť nástrahy vlastného presvedčenia limitujúce pri tvarovaní prítomnej identity ale aj budúcich krokov, ktoré sú osobnosti vtĺkané zrelšími autoritami.

Čo len ľudia povedia (2017) je už v názve symbolickým vyjadrením. Viac ako úprimnosť desí hierarchický rodinný reťazec to, aké povery budú o nich kolovať v komunite. Je to akoby druhou ťiažou (po ideologickej zaujatosti) v procese výchovy dieťaťa, ktoré si prechádza turbulentným obdobím dospievania, je dogma zaslepenosti.

Spôsob adaptácie v akomkoľvek prostredí a nech ste kdekoľvek je náklonné pochopiteľným premenám podľa toho, kde vyrastáte a čo vás ovplyvňuje. Film sa zhostil integračných procesov ako nie náhlivou formou imigrácie (čo je problém Európy v úplne inom meradle) ale ťažobou plynúcou z pôvodu, ktorá sa aj po rokoch ako súčasť integrálnej zložky spoločnosti prediera v radikálnej forme na povrch podľa toho, ako vehementne sa proklamujú tradicionalistické korene nad úroveň zdravého rozumu.

Ohromná je hlavne vzťahová linka medzi 16 ročnou Nishov (Maria Mozhdah) a jej nepríjemným otcom (Adil Hussain). Z ich správania usudzujme, že zatiaľ čo sa otec  vehementne snažil diktovať život mladej dievčine všemožnými zákazmi a príkazmi ventilujúcimi si vlastné odoprenie si v minulosti počas jeho dospievania, dievčina sa mohla ústupčivými kompromismi aj roztrhať a stále bola osočovaná nálepkou čiernej ovci rodiny. Nisha a jej rodina žijúca v Osle si však navykla na zžitie v modernej západnej kultúre a svoj náboženský status si rodina v akomkoľvek bode uzurpovala za vznešenejší hodnotami naproti urbanizovanému individualistickému trendu, ktorým sa západný svet označuje.

Nisha sa vo filme zamiluje do Asifa, ale ich láska nemá v tradicionalistickej patriarchii a fundamentalistického dogmatizmu svoje miesto.

Posadnutosť otca krokmi svojej dcéry, ktoré spočívali v stretávaní sa s partiou, ktorú ona uznala za vhodnú alebo za tajné návštevy diskoték ho doviedli do stavu, že svoju dcéru doviezol až do pakistanskej rodiny na Blízky východ. Teda sa jej vedome zriekol pre auru fanatického presvedčenia, kedy dospel do štádia, že len poctivou výchovou islamu sa odnaučí nemravným spôsobom, ktoré vraj v Osle nadobudla.

Čo len ľudia povedia – Hva vil folk si (2017) plní funkciu náročnejšej artovej kostry a horlivých vzťahových asociácií, ktoré dokážu zaujať kritickejšieho diváka, avšak v stále dostupných a atraktívnych režijných metódach a procesoch. Symbióza diela je vystavaná na schematicky čistom a prehľadnom základe a kadencia dôraznosti je úderná v momentoch násilia a ostrých hádok.

Film zaujme spracovaním, výberom a vedením množstvom nehercov (v čele s hlavnou hrdinkou) a jeho surová realistická obrazobizeň stavia do značnej miery nevyprofilovaných hercov z reálneho života, čo snímke dodáva puncu väčšej dôveryhodnosti. Nevyberavo ostrá je aj dynamika naratívnych medzičlánkov. Takmer v pravidelnom cechu sa pri akejkoľvek melancholickej chvíľke lásky a pokoja dostane Nisha do zóny ohrozenia a trýzne. Výrazným ozvláštňujúcim prvkom bola potom infiltrácia paralelných svetov prepychovo-prázdneho nórskeho veľkomesta a moslimského fundamentalizmu so všetkým tým náboženským farizejstvom (práve v pakistanskej časti filmu).

Film Irama Haqa je presvedčivou sondážou do religiózneho fanatizmu, v ktorom síce jestvuje zrnko pravdy (pre pochopenie prísneho správania otca) ako aj skazeným zábranám konzumnej spoločnosti, ktorá (a ktorej výhodou naproti striktnej výchove je to, že) ale ponecháva na jednotlivcovi slobodnú voľbu pri nakladaní so svojim osudom. Nemožnosť kompromisov a neoblomnej zášti ega poukazuje, že človek človekom prestáva byť, keď militantne presadzuje svoj pohľad za jediný správny.

Na konci filmu Nisha napokon v noci uteká cez balkón von z domu. Hľadí otcovi do tváre a ten ju nechá ujsť. Idylka šťastnej rodiny, kde rodičia aj s bratom svojej dcére vybrali úspešného ženícha z doktorskej profesie je teda pasé. Film aj napriek neutíchajúcou aktuálnou tematikou imigrantskej krízy túto oblasť prekvapivo nekomentuje v žiadnom očividnom, politicky motivovanom interpretačnom rámci. Na to, aké je neľahké neskĺznuť k invektívom podporujúcim si jednu alebo druhú líniu ideologického rozprávania je snímka aj napriek niekoľkým martýrskym konštruktom pri vylíčení mladej Nishy mimoriadne silná.

 

 

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.