Film & TV

Film: Bolo raz zelené údolie

By  | 

Existenciu niektorých titulov, hoc majú vnútornú silu a estetickú hĺbku za stovky a tisíce ďalších, nepozná mnoho divákov. Podaktoré sú naviac vnímané akousi optikou prekonávaných a zabudnutých trendov, ktoré sú v dnešnom (a z vtedajšieho uhla pohľadu futuristickom) svete odkázané len k nevyhnutným archívnym účelom. A sú také, ktoré už v dobe svojho vzniku a spektakulárnym odčlenením sa v prospech spriaznenosti s človečinou, jej vždy naliehavou aktuálnosťou a na veľmi chudobných a odľahlých miestach, dobrovoľne s absolútnou otvorenosťou srdca upriamili k sociálnej previazanosti a s nefalšovanou staromódnosťou vedome vybočovali voči moderným rámcom. Pretože tie hodnoty nikdy nevyprchávajú, akurát pohľad na ich presadzovanie vnímame možno dnes už omnoho cynickejšie. How Green Was My Valley (1941) však blahodarne a žičlivo pracuje s motívmi skutočných hodnôt a jej ťažkotonážnych nástrah, zatiaľ čo drvivá väčšina produkcie sa k týmto aspektom dostáva len okrajovo a povrchne.

Walter Hill pri súvislostiach s týmto filmom prirovnal režiséra Johna Forda k Charlesovi Dickensovi, kde hovoril o rámcovej a vizuálnej plnohodnotnosti, kde sa obsah a súvislosti jeho príbehov nachádzajú a vyvíjajú a kedy vám práve okázalé autorovo remeslo  dokáže vzbudiť najrôznejšie druhy emócií. Plač – smiech, a vo veľmi rýchlom čase premien a s veľmi nefalšovanou úprimnosťou a dojatím. Optika významnej svetovej teoretičky Kristin Thompsovej nahliada skôr s jeho (myslené s filmový dielom) vedomou ignoráciou, nakoľko dráma Waleskej rodiny na prelome 19-teho a 20-teho storočia nie je niečím, čo osloví masy a predovšetkým, pobrala všetky dôležité ceny filmovej akadémie toho roku (1941) nedotknuteľnému Občanovi Kaneovi. Čiže mierny problém s jeho docenením nepadá a nestojí  vo fakte, či je skvelým filmom (ktorým bezpochyby a po dostatočnej precítenosti rozhodne je), ale to, že si dovolil poraziť Občana Kanea! Samotnému Orsonovi Wellesovi ako tvorcovi, ktorý uznával Forda nadovšetko, to absolútne nijak neprekážalo, skôr naopak. „Je poetom i komediantom. S Fordom v najlepšej forme dostanete tú skutočnú esenciu, z ktorej je svet stvorený…“

V prvom rade je treba mať na pamäti, že jednotlivé prerozprávané subsvety o príbehu rodiny Morganovcov, ktorí pracujú v malebnom prostredí v údolí a v nekompromisných podmienkach uhoľných baní Cum Rhonda je vyjadrený formálnym jazykom zmyslovosti a útržkov spomienok najmladšieho  z postáv – Huwa (Roddy McDowall). Éterické manévrovanie medzi fikčnosťou a dokumentárnym poňatím je preto abstraktnosťou svojho poznávania značne nečitateľné a vytvára tak vskutku podmanivé opisy riadkov generačne podávaných interpretácií starých príbehov a ich jednostrannej výkladovosti. Na to slúžiaci melodramatický akcent a skutočné videnie pôvodného sveta prvej fázy života dieťaťa tak môže byť už pri podávaní k druhej osobe (divákovi) skreslený a s bezpečnou hradbou izolácie a nenávratna i navždy odtrhnutým od doslovnej reality. Podobne ako v hollywoodskej klasike Ako zabiť vtáčika (1962), i v tomto prípade je hutne dôležitá práve domýšľavá rozjímavosť optiky dieťaťa, ktorá je vysoko subjektivizovaná a štýlotvorná, ale upriamuje sa k detailom, ktoré dospelí nedokážu zaznamenať.

Ford román Richarda Llewellyna vzal odzadu a najskôr vyobrazil svet (napriek tomu, že vo vojnových časoch ešte bolo nemožné vycestovať zo štábom do Európy, svet Californie sa mimoriadne presvedčivo premenil na čarokrásnu fantazíjnosť estetiky predom zaumienených zámerov) v jeho typickom rámovaní: vrch – spodok. Rámovanie má funkciu záchytnosti, ktorá číta príbeh a súvislejšie i dokáže prepojiť pole predstáv a faktov v naratívne súvislom pôdoryse.  John Wayne navyše Fordove schopnosti, ktoré dokázal opakovane zasadiť skrz storytellingy a konzervatívnosti prístupu medzi prostý ľud, sú svojim spôsobom najrozmernejšie, najživšie a najpestrejšie: „Ford nerozvíja a nerozpráva svoje filmy o dobrých a zlých, ale o ľuďoch.“ Zelené údolie (viaczmyselne označované) možno chápať aj ako odstredivosť rajského sveta v protiklade otrockých podmienok, ktoré stoja v jej citovej nedobytnosti. Starší bratia Ianto (hrajúci John Loder), Ivor (Patric Knowles), Davy (Richard Fraser), Gwilym Jr (Evans S. Evans) a Owen (James Monks) nesúhlasia s ráznym postojom svojho otca – pána Morgana (Donald Crisp) opätovne pracovať kvôli ďalšiemu zníženiu miezd. Práve pozičný balans, ktorým miesil sentimentálnosť a realizmus a ktoré z idylických scénok nadobudli dychtivú koncentráciu následnej repliky boli u Forda vždycky jedinečné a tu to dokázal bezo zvyšku.

howgreen2

(Nerozpovedaná a skúsenosťami nedozretá láska medzi Angharad (Maureen O’Hara obr. vľavo) a reverendom Gruffyddom (Walter Pidgeon obr. vpravo) je vo Fordovej réžii hlbokým precitnutím melanchólie (v časovej a priestorovo nenávratnej symbióze kontinuálnej nedostihnuteľnosti) zdielať vzájomné city, na ktoré nevystalo dostatok príležitostí a ktorá je tak i veľmi smutnou a emocionálne nesmierne krutou fackou života.

Huw bol na takéto svojvoľné názory naopak príliš mladým a incident, kedy sa zranil po páde z ľadového potoka skôr upriamil motívy jeho dospievania  medzi detstvom a pred-pubertálnu fázu („prvé kroky“, „bitky v škole“ a učenlivosť hospodárenia a recipročného rozvratu vyvolanými nemilosrdnými vonkajšími podmienkami). Ford s kameramanom Arthurom C. Millerom a skladateľom Alfredom Newmanom veľmi efektívne a vyvážene krížili jednotlivé linky a navodzovali nostalgiu nie len z hľadiska činov a následkov, ktoré sínusoidnú dramaturgiu vyostrovali,  ale predovšetkým jej umeleckým prostriedkami, náladovou diverzitou a ostrým a širokým zoskupením priestrannosti údolia ako rozprávača č.2.

„Ford vás neobyčajným spôsobom vie vtiahnuť do deja. Tradičné rituály a značná dávka nefalšovaného sentimentu je v majstrovskej kompozícii previazaná nevídanou spirituálnou hĺbkou. Až máte pocit, že ste súčasťou príbehu a veci okolo vás sa hýbu.“

Dôležitá paralelná línia je i medzi postavou hrajúcou Maureen O’Hara a Waltera Pidgeona (predchádzajúci obrázok) a tými ďalšími, ktoré epizodicky vrcholia a súdržnosťou v určitých momentoch, žiaľ, pranierujú. Dej finišuje apokalyptickým výbuchom továrne, v ktorom prišiel o život svojrázny pán Morgan. Nevyspytateľný, autoritatívny, ale stále oddaný živiteľ veľko-generačnej rodiny tak smrťou uzatvára najneobyčajnejšie, najrozmernejšie a poetikou najobsiahlejšie obdobie epochálneho života vidieka plání, ktoré v dávnych časoch dýchali všemožným utrpením a každučkým okamihom. Antický rozmer tragickosti plieni snový ideál rodiny ako celku a film tak svojským návratom na okraji spomienok a túžob vrátiť všetko späť, končí.

How green was my valley v slovenskom preklade Bolo raz zelené údolie je ukážkou toho, ako sa niektoré diela nemusia nutne vydávať za proporčné schémy dokonalej vybrúsenosti filmových možností. Práve jej esencia a senzuálne pohltenie sú však natoľko silné, že razom precitnete niekam, z kadiaľ (a po dosiahnutom efekte) neviete odísť a kde ste naraz obkolesení svetom a emóciami nikdy nepoznanými. Rozhodne odporúčam fanúšikom klasického Hollywoodu (i keď táto škatuľka ju z tade skôr vylučuje) i milovníkom starobájnych melodrám, ktoré už sú v súčasnosti vari nemožné znovu vystavať na podobných princípoch a v dnešnej dobe už im ani súčasní tvorcovia nedokážu umeleckým polom spektra hĺbavo nasiaknuť.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach. Okrem toho sa zapája do diskusií o medzinárodných politických vzťahoch a všetky svoje postrehy na rôzne duchovné funkcie spoločenského života rozpisuje v pripravovanej štúdii.