Film & TV Film 2010+ Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Až do mesta Aš

 

Od roku 2004 Iveta Grófová sa venovala štúdiu Animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Po troch rokoch prestúpila do Ateliéru dokumentárnej tvorby, ktorý absolvovala v roku 2009. V marci 2010 zakladá spoločnosť Hulapa film, ktorá sa zameriava na sprostredkovanie širokých služieb. Produkciu filmov, ozvučovanie a osvetľovanie rôznych fotografických, reklamných, marketingových, vydavateľských či vzdelávacích kultúrnych a spoločenských podujatí.

Ešte počas štúdií na vysokej škole nakrútila niekoľko krátkych dokumentárnych filmov ako Aspoň že tak (2003), Politika kvality (2005), Nazdar partička (2005) či Gastarbeiteri (2007) a krátky animovyný film Bolo nás 11 (2004). Napriek tomu, že bakalárske štúdium ukončila na Ateliéri animovanej tvorby a magisterský stupeň ukončila na Ateliéri dokumentárneho filmu, debutovala dlhometrážnou hranou snímkou Až do mesta Aš (2012). V rámci reflexie moderných dejín a kinematografie Slovenska Slovensko 2.0 vytvrorila jednu z desať minútových poviedok Discoboj. Hlavný protagonista filmu si tvrdohlavo ide za svojím cieľom – mať vlastnú diskotéku. Režisérka vytvára paralelu medzi hlavnou postavou tejto poviedky a Slovenskom, ktoré sa pri svojom zrode v 90.rokoch začalo stavať na vlastné nohy a muselo sa vysporiadať aj s podnikateľsko-mafiánskymi praktikami tohto obdobia. Spoločne so scenáristom Marekom Leščákom napísali filmovú adaptáciu románu Moniky Kompaníkovej Piata loď (2016) o desaťročnej Jarke, ktorej vlastná rodina neposkytuje dostatok lásky, väčšinu času trávi osamote alebo sa urputne snaží získať priazeň svojej ľahostajnej matky.

Tvorba Ivety Grófovej je charakteristická oscilovaním medzi hranou a dokumentárnou sférou. Usiluje sa o autentickú a hodnovernú reflexiu zobrazovaného prostredia. Režiérka sa snaží prenikať do hĺbky zobrazovaných tém nejednoznačným a nie povrchným spôsobom. Typické pre jej režijný rukopis je aj obsadzovanie nehercov s podobnými životnými skúsenosťami ako jej postavy na plátne. Režisérka sa nebojí experimentovať a využíva častokrát využíva zábery z web kamery alebo mobilného telefónu. Kamera akoby len z diaľky pozorovala, čo sa v scénach deje. Minimalistickú štylizáciu vizuálnej zložky filmu vždy docieli decentným, vo väčšine prípadov žiadnym svietením. Jediným zdrojom osvetlenia v jej filmoch je prirodzené svetlo vyplývajúce z prostredia.

Až do mesta Aš z roku 2012 predstavuje režijný debut Ivety Grófovej reflektujúci príbeh Dorotky z východného Slovenska. Mladá dievčina sa rozhodne nasledovať vidinu lepšieho života a blízkom západe. V najzápadnejšom cípe Českej republiky, v meste Aš, sú jej sny konfrontované s krutou realitou. Odhodlane a naivne prijíma miesto šičky v malej továrni na česko-nemeckom pohraničí, kde sa ženy snažia zabezpečiť si dôstojný život a relatívne majetní Nemci hľadajú lacnú zábavku.

Na základe vlastnej skúsenosti, kedy sa autorka po strednej škole rozhodla zarobiť si nejaké peniaze v Aši ako šička v továrni, Iveta Grófová začala nakrúcať tento film ako dokumentárny. Film začala vytvárať už v roku 2006, počas štúdia na VŠMU. Šesť rokov chodievala do Ašu, robila zber materiálu a stretávala sa s reálnymi ľuďmi z Ašu. No ako sama povedala, ,,buď si tie ženy svoj príbeh odžili príliš rýchlo, alebo sa mi zdalo až príliš zvrhlé točiť ich v takej intímnej sfére“.[1] Preto sa nakoniec rozhodla zvoliť prístup prekračujúci hranice medzi hranou a dokumentárnou tvorbou.

Do úloh hlavných protagonistiek obsadila Dorotku, mladé dievča pochádzajúce z rómskej osady Petrová na východe Slovenska a temperamentnú Silviu, ktorú jej náhodne odporučila jej kamarátka. Obe dievčatá autorka zasadila do reálneho prostredia mesta. Snové animované pasáže dokresľujú Dorotkin vnútorný svet, čo divákovi umožňuje lepšie pochopiť, čo asi prežíva. Premena mladej dievčiny na spoločníčku starších nemeckých pánov sa udeje akoby v jej neprítomnosti. Ako mnoho mladých neskúsených ľudí, aj Dorotka sa nechá unášať sledom udalostí a pomerne rýchlo vytriezvejú aj jej predstvy o živote.

Zaujímavosťou filmu je, ako aj autorka priznáva, že anglický názov filmu Made in Ash nesie metaforický význam. Môže znamenať ,,Vyrobené v Aši“ alebo ,,Vyrobené v popole“. Režisérka správne odhadla, že väčšiu autentickosť dosiahne nakrútením hraného filmu s použitím filmových prostriedkov a postupov charakteristických pre dokumentárnu tvorbu. Snímka sa tak stáva pôsobivou zmesou filmových prostriedkov a námetov a možno aj toto bol dôvod, prečo bol film navrhnutý na cenu Akadémie filmových umení a vied v kategórií za najlepší cudzojazyčný film.

Zdroje

 

KRIŽKOVÁ, Eva. Režisérka na hranici. In KINEČKO, ISSN 1338 – 239X, 2010, roč. 1, č. 1, s. 5.

SMÍTALOVÁ, Petra. Ani monštrá, ani neviniatka. In SME, magazín Víkend. ISSN 1335-440X, 2012, roč. 20, č. 298, s. 2.

BERNÁT, Daniel. Dôležité je nedať na prvý dojem. In Pravda. ISSN 1335-4051, 2012, roč. 22, č. 159, s. 37.

http://www.kinema.sk/trailer/1540/az-do-mesta-as.htm

[1] Iveta Grófová, rozhovor na MFF Karlove Vary (http://www.kinema.sk/trailer/1540/az-do-mesta-as.htm).

O autorovi

Mária Demečková

Mária Demečková

Študuje na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia, to jej ale nebráni aby sa venovala aj iným umeleckým smerom. Má rada architektúru, maliarstvo, divadlo, hudbu, módu a samozrejme film. Momentálne sa venuje analýze tvorby kanadského režiséra Xaviera Dolana a intermediality v jeho tvorbe. Aktívne sa podieľa aj na filmových festivaloch (Áčko, Artfilm Fest, Visegrad Film Forum) kde píše recenzie, alebo robí rozhovory s hosťami. A ako správny filmový vedec má aj množstvo skúseností s tvorbou študentských filmov.