Architektúra

EUTANÁZIA MESTA: PROJEKT PRUITT-IGOE, ST. LOUIS, USA

By  | 

Pruitt Igoe bol urbanistický projekt obytných budov postavený v St. Louis v Missouri. Bol často kritizovaný americkými obchodníkmi a realitnými maklérmi a je často používaný ako príklad americkej verejnej výstavby obytných blokov a urbanistickej renovácie. Pruitt-Igoe projekt je neoddiskutovateľne ten najneslávnejší projekt bytovej výstavby v histórii USA. Myslím, že výstavba podobných areálov v USA bola podmienená politickou  a sociálnou situáciou vtedajšej doby.

Kontroverzia ohľadne projektu stále ostáva, predovšetkým vďaka rasovému a sociálnemu charakteru komplexu.  Podobné projekty boli veľmi úspešné v celých Spojených štátoch v roznych veľkomestách, avšak St. Louis má svoj vlastný špecifický charakter a politickú klímu. Počas prezidentského obdobia Richarda Nixona bol Pruitt-Igoe prezentovaný ako zlyhanie zapojenia sa vlády do urbanistického projektu a zbúranie sídliska bolo prezentované v médiách kvôli presvedčeniu verejnosti ako „Zásah vlády do sociálnych otázok vedie iba k zlyhaniu a ako ospravedlnenie redukcie sociálnych a ekonomických programov určených pre riešenie rasovej a sociálnej diskriminácie“. Zapojenie sa vlády do takejto formy riešenia problému môže pôsobiť ako dvojsečná zbraň, v prípade neúspechu ju čaká veľká kritika a preto podobným záležitostiam by mala predchádzať podrobná analýza problému.  Zámožní obyvatelia St. Louis sa výrazne ohradili voči rasovej segregácii. Každopádne podobné projekty v iných mestách boli celkom úspešné v otázkach zvýšenia kvality bývania v domoch a zníženia rasových nepokojov. Vďaka odlišnému prístupu k rasovým a sociálnym otázkam v rôznych štátoch USA sú pochopiteľne aj výsledky podobných riešení veľmi odlišné a ľudia na ne reagujú všade inak.

V 50-tych rokoch vládla v USA silná rasová segregácia, Afro-američania nemali ani zďaleka také práva a spoločenské postavenie ako bieli, a to sa prejavovalo ako vo všetkých oblastiach spoločenského života, tak aj v architektúre a prístupu vlády k riešeniam týchto problémov. Špeciálne v južnej časti USA panovala napätá situácia medzi bielymi a farebnými ešte viac ako inde, vďaka historickým udalostiam v predchádzajúcich storočiach.

Po preskúmaní mesta na sklonku druhej svetovej vojny mali biznismeni a politici v St. Louis dôvod byť znepokojení. Mesto bolo jedno zo štyroch v USA, ktoré zaznamenalo pokles obyvateľstva. V roku 1947 Komisia mestského plánovania navrhla podrobný plán, ako priviesť ľudí spať do mesta. Priestor s budovami určený pre novú výstavbu vyhlásila komisia za extrémne zastaralý a vypracovala plány pre jeho rekonštrukciu. Komisia nakoniec navrhla vyčistenie areálu a vybudovanie 2 až 3 poschodových obytných budov a veľký verejný park. Po voľbách v roku 1949 sa ale plány znovu zmenili. Noví predstavitelia sa zamerali na komerčné aktivity v centre mesta, vybudovanie letiska, diaľnic a rozvoj centra mesta a predmestí. Návrh nízkopodlažných budov im pripadal „škaredý“. Naopak sa inšpirovali návrhom podobného projektu v New Yorku. Ako keby tŕnistá a neistá cesta za vybudovaním tak rozsiahleho komplexu budov predznamenala jeho veľký pád.

Projekt navrhol v roku 1951 japonský architekt Minoru Yamasaki, ktorý neskor navrhol v New Yorku World trade center. Komplex bol pomenovaný po rodákoch zo St. Louis, Wendell O Pruittovi, afro-americkom pilotovi v druhej svetovej vojne a William L. Igoeovi, poprednom americkom kongresmanovi. Sídlisko bolo v prvom rade navrhované ako masívny projekt výškových budov.  Mesto navrhlo projekt ako súbor dvoch častí: Pruitt pre čiernych obyvateľov a Igoe pre bielych obyvateľov. Ale ako bola segregácia uznaná ako neústavná na základe súdneho procesu v roku 1954, projekt bol zamietnutý ako rasovo segregujúci. Je zaujímavé si všimnúť, že rasová segregácia bola v USA zrušená na základe súdneho procesu, čoho jedným z následkov bolo toto zamietnutie. Ako keby zrejmé veci , ako rasová diskriminácia, v tejto krajine pochopili ľudia až vďaka medializácii súdneho procesu. V priebehu dvoch rokov väčšina bielych obyvateľov našla finančné prostriedky na odsťahovanie.

Komplex pozostáva z 33 jedenásť poschodových apartmánových domov rozliehajúcich sa na ploche 23 hektárov na severnej strane St. Louis. Obsahuje 2 870 bytových jednotiek a bol dokončený za päť rokov. Oblasť, na ktorom bolo sídlisko vybudované bola známa pod názvom De Sotto Car neighborhood a bola to najchudobnejšia časť mesta. Sídlisko bolo súčasťou projektu v USA známeho ako post vojnový program na výstavbu bytových domov, ktorý mal za úlohu priviesť spať ľudí do miest. Za pár rokov bolo ťažko zdemolované a zanedbané.

Mnohé z architektonických prvkov Pruitt Igoe, ako galérie a špeciálne výťahy, ktoré zastavovali iba na prvom, štvrtom, siedmom a desiatom poschodí  (v snahe zabrániť preplneniu), sa stali v najlepšom nepohodlné, v najhoršom ako prostriedky pre zločin. Tieto architektonické detaily najlepšie dokazujú nepripravenosť architektov a politikov pre návrh projektu takýchto rozmerov, nedostatočnú analýzu skutočného problému, čo malo byť začlenenie rasovo a sociálne odlišných vrstiev obyvateľstva do spoločnosti.

Objekty zostali po dlhé roky neobývané a po niekoľkých pokusoch o ich opätovnú rehabilitáciu mestský architekt St. Louis nariadil ich demoláciu, ktorá začala 16. marca 1972. Potom, čo bolo investovaných 5 miliónov dolárov na obnovu sídliska, boli zbúrané 3 výškové stavby. O rok neskôr, potom čo ministerstvo výstavby zhodnotilo projekt ako neobnoviteľný, bol zbúraný zvyšok sídliska.

Pruitt-Igoe projekt bol jeden z prvých zbúraných komplexov modernej architektúry a jeho zničenie bolo označené postmodernistickým architektom Charlesom Jencksom ako „Deň, kedy zomrela moderná architektúra. Označenie tejto likvidácie ako „Deň, kedy zomrela moderná architektúra“ je z dôvodu relatívnosti úspechu takýchto projektov v USA trochu nadnesená a vyznieva pateticky.

Kritici uvádzajú toto sídlisko ako príklad, ako môže niekedy plánovanie urbanistických kolónií zlyhať. Liberáli chápali Pruitt-Igoe ako výstražný príklad hrozného zaobchádzania vlády s chudobnými vrstvami. Kritici architektúry ho považovali za dokaz neúspechu výškových verejných budov pre rodiny s deťmi. Jedna populárna teória obviňuje Le Corbusiera a jeho vplyvnú koncepciu moderného mesta s výškovými budovami. Zrejme najrozšírenejšia teória hovorí, že obmedzený rozpočet pre výstavbu bytov Verejnej správy pre bytovú výstavbu vyžadoval výstavbu megalitických výškových budov. Skutočný dôvod úpadku tohto komplexu sa ťažko hľadá, pravda bude zrejme v každom kritizovanom aspekte, ja si myslím, že najväčší problém bol zmienený program vlády pre výstavbu bytových domov, návrat ľudí do miest brať ako všeobecné riešenie problému v celých štátoch  nie je šťastné kvôli osobitnému charakteru každého štátu a rôznej mentalite ľudí. Tým pádom je jasné, že podobný projekt musel v niektorých mestách zlyhať, a tak sa to stalo najviac v St. Louis.

Jeden z ďalších bodov vtedajšej segregačnej politiky bolo umiestnenie afro-amerických obytných areálov do centier miest.

Projekt bol dizajnovaný ako pokus súperiť s podobným projektom vybudovaným v New Yorku, ale nebrali sa pri projektovaní do úvahy príliš sociálne a ekonomické rozdiely medzi týmito mestami. Návrh podľa vzoru New Yorku ukazuje vzbŕklosť celého projektu.

Vysvetlenia pre zlyhanie súboru sú zložité. Yamakasiho architektonický návrh je často považovaný za nevydarený, ekonomický úpadok St. Louis zanechal bohaté štvrte iba na predmestiach a celkové spolitizovanie záležitosti ovplyvnilo úpadok sídliska. Ako príklad, čo sa skutočne stalo v St. Louis, odhaľuje, že základný koncept Pruitt-Igoe vznikol zo zúfalstva mestských predstaviteĺov ako zachrániť mesto jeho prebudovaním, podľa vzoru „Zoberieme Manhattan, niet ho kam umiestniť, tak ho postavíme iba do výšky“. Yamakasiho projekt bol odrazom predstavy mestských politikov a biznis lídrov, ktorí chceli prebudovať mesto na Manhattan na Mississippi.

Viac o filme Koyaanisqatsi tu.

Až po petícií obyvateľov boli medzi jednotlivé budovy postavené ihriská. Obyvatelia sídliska založili organizáciu, ktorá bojovala za zlepšenie podmienok na bývanie a celkovej kultúry oblasti, ako napr. spoločenské priestory pre rôzne záujmové krúžky, výzdobu domov ornamentami a umiestnenie menších podnikov do areálu. Petícia poukazuje skôr na kultúrnosť jej obyvateľov, ako na zdravý rozum navrhovateľov projektu. V návrhu sa nebrali do úvahy spoločenské priestory ako ihriská, čím projekt skôr pripomína výstavbu totalitnej spoločnosti ako program vlády najrozvinutejšej ekonomiky sveta.

Dnes je miesto bývalého sídliska prázdne, s niekoľkými stromami a prašnými cestami lemujúcimi areál. Bolo navrhnutých mnoho plánov na zastavanie oblasti, ale žiaden z nich nebol realizovaný. Betónové základy zbúraných domov ostali kvôli vysokým nákladom na ich odstránenie na svojom mieste. Ako keby pôvodný nehumánny plán sprevádzal osud tejto lokality, pre ktorú je dnes veľmi ťažké nájsť vhodné spoločenské uplatnenie.

Ako ďalší príklad neúspešnej výstavby sídlisk na území USA môžem uviesť komplex budov Cabrini Green v Chicagu. Projekt bol navrhnutý pre 15 tisíc obyvateľov. Na rozdiel od Pruitt-Igoe v ňom dodnes žije ešte 5 tisíc obyvateľov. Vyskytli sa tu ale podobné problémy spôsobené sociálnou segregáciou a sídlisko bolo takmer zničené vďaka násilnému pôsobeniu černoškých gangov. Gabrini Green sa začalo stavať v roku 1942 a bolo dokončené o 20 rokov neskôr a bolo rovnako súčasťou projektu post vojnovej výstavby bytov. Pôvodne tu žili viaceré komunity- od miestnych bielych cez talianskych prisťahovalcov až po afroameričanov, od 70-tych rokov tu ale žijú iba afroameričania. V najhorších časoch tu nastali problémy so základnými technickými zariadeniami, infekciami, premnožením krýs a množstvom vrážd. Príčiny úpadku treba v tomto prípade hľadať vo vysokej kriminalite a organizovanom zločine v tomto meste ešte pred vybudovaním komplexu, po druhej svetovej vojne sa tu zatvorili mnohé továrne, ktoré zabezpečovali ekonomiku oblasti. Neskoršia výstavba bola poznačená nižším rozpočtom, čo sa prejavilo na kvalite materiálov použitých na výstavbu.

V roku 1995 začala čiastočná demolácia komplexu. V súčastnosti oproti minulosti rapídne klesla kriminalita v lokalite sídliska.

Ako vidno, príčiny úpadku týchto veľkých projektov boli v oboch oblastiach rozdielne, ale aj čiastočne podobné, podmienené miestnymi zákonitosťami a odlišnosťami v spôsobe života ich obyvateľov.

Myslím, že budovanie podobných projektov viedlo k vzniku get s koncentrovanou vysokou kriminalitou a neriešilo vo všeobecnosti sociálnu otázku. Zvyšovalo rasovú neznášanlivosť, kriminalitu, nevzdelanosť mladých ľudí a vyskytol sa problém drog. Týchto následkov sme svedkami dodnes.