Fotografie Kultúra & umenie

Ema Fajnorová: Fotografia funguje ako univerzálny jazyk

Pavel Chodúr

Ako si sa dostala k fotografii? Čo ťa na nej najviac upútalo?

Fotografiu vnímam ako samostatný svet, v ktorom každý tvorí niečo iné a svojské. Myslím, že práve jeho rôznorodosť je to, čo mi učarovalo. Ja som sa doň dostala akousi náhodou a veľmi náhle. A to v momente, keď som sa rozhodla zmeniť strednú školu. Až neskôr, som vďaka domácim videám z detstva zistila, že som doslova lozila za foťákmi skôr, ako som vedela hovoriť alebo ich poriadne držať. Takže áno, fotenie ma fascinovalo už od detstva. Babka nedávno spomínala, že som už ako 4 ročná stále všetko fotila. Som rada, že mi to zostalo.

V čom vidíš najväčšiu silu fotografie? Ako zastavený obrázok musí byť fotografia svojím spôsobom popisná a jednoznačná. Je to tak aj u teba? Alebo ideš skôr po pocite a experimentuješ?

Snáď celá moja tvorba je akýsi experiment, niekedy ma poriadne prekvapí, čo z môjho fotenia vznikne. Najmä, keď pracujem s filmom – v komore, či priamo v ateliéri. Rada experimentujem s autoportrétom a s fotografiou aktu. Vtedy pracujem na popud aktuálnych pocitov a nápadov. Sila fotografie je v tom, že funguje ako univerzálny jazyk, ktorému rozumieme všetci. Preto si fotku môže každý po svojom aj precítiť. Mnohé pocity z dobrých fotiek, neviem slovami ani vyjadriť.

Tým, že žijeme v technickej dobe, má možnosť zakúpiť si fotoaparát skoro každý. Kedy sa u teba stiera hranica toho umeleckého a toho všedného, čo dokáže nafotiť každý? Nekomplikuje tá všestrannosť tvoju prácu? 

No asi sa to láme v momente, keď sa fotograf snaží vložiť do záberu hlbšiu myšlienku. Fotím obyčajný záber, alebo chcem daným záberom vyjadriť niečo konkrétne? To je asi tá hranica, keď fotografiu začínaš brať vážne a ty sám cítiš, že stlačením spúšte niečo vytváraš. Tak isto môžeš chytiť ceruzku a začať kresliť. Nepovedala by som, že táto dostupnosť fototechniky je na škodu. Fotografia je ešte stále pomerne mladým druhom média. Na rozdiel od ostatných druhov umenia, má takto šancu aj ona, zažiť kvantový skok vo svojom vývoji. A to aj vďaka jej dostupnosti.

Máš nejakú fotografku/fotografa, ktorý ťa inšpiruje a z ktorého čerpáš najviac?

Ani na otázku, akú hudbu počúvam neviem nikdy odpovedať jednoznačne. Tak je to u mňa aj s fotkou. To, z čoho čerpám je pre mňa veľké panoptikum postrehov a obrazov, ktoré ma inšpirujú. Či už z bežného života, sociálnych sietí alebo umenia. Vyťahujem si z toho všetkého kúsky, ktoré potom vedome či podvedome vkladám do svojej tvorby.

Tvoje portréty majú sociálny charakter. Čo vidíš v človeku? V čom vidíš najväčšiu silu pri portrétovej fotografii?

Portrét sa stal mojou srdcovkou, keď som fotografovala Jane Goodall. Bol to rozbehaný deň, a to že som sa k nej vôbec dostala bol taký malý-veľký zázrak. Je to žena, ktorá ma ovplyvnila už v detstve. Na dokumentárnych filmoch o jej živote medzi opicami som doslova vyrástla. Je to nádherný človek, ktorý mi za deň dokázal odovzdať niečo, z čoho budem čerpať po celý život. To, čo dala mne, som chcela na fotke zachytiť aj pre ostatných. Myslím, že sa mi to podarilo, keďže teraz ju táto fotografia prezentuje po svete. Verím, že z mojej fotky je cítiť, akým je človekom.

Fotíš aj krajinu, udalosti, akty. Nevyhýbaš sa ničomu. Je niečo čo celú tvorbu tematicky spája alebo ešte hľadáš svoj vlastný autorský štýl?

Po vlastnom štýle tajne túži asi každý začínajúci umelec. Myslím si, že ten prichádza, až keď svoje remeslo ovládaš dokonale. Ja seba ako fotografa stále neberiem dosť vážne a to, že ostatní to vidia opačne ma stále prekvapuje. Pozitívna odozva od ľudí, ktorí fotografii naozaj rozumejú, pre mňa znamená veľa. Fakt, že mi ponúkli miesto na dvoch fotografických odboroch na londýnskej škole LCC, ktorá sa pýši titulom druhej najlepšej svetovej umeleckej školy, ma veľmi teší. Dúfam, že sa vo mne nezmýlili.

Čo je pri fotení aktov najťažšie? Je silnejšie výpoveďou ženské alebo mužské telo?

Vo svojich projektoch práve začínam riešiť otázku ženstva a ženskosti, s ktorou ako mnohé ďalšie mladé ženy, nie som celkom vyrovnaná. Možno práve preto som zatiaľ mužské akty nefotila. Mám pocit, že by som mala najskôr pochopiť samu seba. Momentálne sa venujem aj kresleniu a musím povedať, že ženské telo je na každom mojom druhom obrázku. Je estetické, a pre mňa ako ženu je možno jednoduchšie ho umelecky uchopiť. Keď sa raz pustím do zobrazenia mužského aktu, dúfam, že mu porozumiem rovnako dobre.

Ako je to u teba s výstavami a vernisážami? Kde sme ťa naposledy mohli vidieť a chystáš niečo nové?

Moja prvá vernisáž v spolupráci so spolužiakmi zo ŠUP-ky bola tento rok v máji. Uskutočnila sa v priestoroch Kaštieľa v Chtelnic. Podieľali sme sa na nej spolu s našou profesorkou Juditou Csáderovou, čo sme všetci považovali za česť. Momentálne pracujem na projekte pre dobročinnú organizáciu, ktorý by som rada posunula nad rámec fotografie. Chcem fotku prepojiť s mojim ďalším veľkým koníčkom – módou a dostať ju tak medzi ľudí. Téma ľudí bez domova ma vždy zaujímala. Som vychovaná podľa idey o láske k blížnemu a pre tých, ktorí nemali v živote šťastie, sa táto empatia z mojej strany stupňuje. Keď som bola malá, túžila som pre bezdomovcov postaviť mrakodrap, kde by bývali. Mali by tam školu, prácu atď. Dnes dúfam, že tým, čo robím, môžem pomôcť inak. Napríklad zmenou myslenia tých, ktorí moje fotografie uvidia.

Máš nejaký fotografický sen?

Musím povedať, že fotografia mi za tých pár rokov, ktoré sa jej naplno venujem priniesla mnoho sĺz šťastia. Úprimne? Netúžim ani po fotení obálky VOGUE, ani po iných veľkých úspechoch. Som jej už aj tak vďačná za to, kam ma v živote doviedla a ako mi umožňuje byť sama sebou. Myslím si, že svoj sen si jej  prostredníctvom plním stále.

Čo pre teba znamená umenie? V čom ho okrem fotografie vidíš najviac a prečo?

Umenie je krásna vec, ale to “moderné“ skutočne neberiem vážne. Myslím si, že to, čo dnes tvoria mnohí umelci, je samo o sebe bezvýznamné a význam dané dielo získava až po prečítaní “príbalového letáku“ alebo iného sprievodného textu. Keď si text odmyslíme, dielo akoby strácalo skutočne cenu a aj inú hlbšiu hodnotu. Veľa vecí dnes vzniká ako póza, poplatná vkusu samozvaných hodnotiteľov umenia a diktátu aukčných domov. Dúfam, že mne sa podarí ísť inou cestou. Cestou srdca a skutočných umeleckých hodnôt.

Čo chystáš najbližšie a kde môžu naši čitatelia sledovať tvoju prácu?

Momentálne svoju prácu zverejňujem na FB stránke:
https://www.facebook.com/ema.fajnorova.photography/. To je jediné miesto, kde zverejňujem útržky svojej fotografickej činnosti. Verím, že čím budem staršia a moje skúsenosti budú rásť, budem mať viac projektov, ktoré uznám za vhodné vystaviť na verejnosti. Trpím “žiaľ“, alebo “našťastie“ poruchou zvanou perfekcionizmus a tak dúfam, že nebudete na tú správnu fotku čakať pridlho…

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.