Film & TV

Dve tváre 11. ročníka filmového festivalu Cinematik

By  | 

Ďalší, v mojom prípade tretí, ročník Cinematiku je za nami a v ústach mi zostala zvláštna chuť zložená z rôznorodých vnemov. Tento ročník charakterizuje pomerne vysoká kvalita premietaných filmov, väčšia slušnosť divákov v sálach, mimoriadne vysoká návštevnosť i tradične pekné prostredie kúpeľných Piešťan. Na druhú stranu však iritovala slabá úroveň ponúkaných služieb a zamrzela absencia sprievodného programu.

Neprekvapivo vysoká návštevnosť

Na otváracom ceremoniáli spojenom s premietaním Cafe Society a novinke Jima Jarmusha Paterson mohli diváci zažiť absolútne plný Dom umenia. Ľudia sedeli na schodoch a tak bola 622 miestna kapacita priestoru dokonca prekročená. Spoločne s filmom Paterson (tam sa mohlo odhadom nachádzať pokojne aj 650 ľudí) sa navyše hrali kontinuálne aj ďalšie 4 filmy, pričom na film Heil prišlo okolo 150 návštevníkov a pomerne slušný počet ľudí sledoval aj snímku Ave Caesar v Bažant Kinematografe. Na slovenské pomery ide o veľmi slušné čísla. Návštevnosť Cinematiku tak bude tento rok jednoznačne rekordná, čo zapríčinil nielen kvalitný filmový program, či pomere slušná mediálna kampaň (hoc v meste predsa len chýbalo viac bannerov), ale aj odchod veľkého konkurenta – Artfilmfestu – na východ Slovenska.

Veľkým plusom je tiež to, že aj ruch v kinosálach sa dramaticky znížil. Zatiaľ čo minulý rok vyrušovali a iritovali hlasné rozhovory i telefonáty počas predstavení, tento rok boli diváci skutočne festivaloví.

 Alegórie, eseje i mýtické dobrodružstvá

Spomedzi filmov ma najviac prekvapila hypnotická Nočná mora (Nachtmahr, 2015) nemeckého režiséra “AKIZa”. Epileptická práca so svetlom, nesmierne energický soundtrack, časté odkazy na klasické diela svetového umenia (E.T., Mechanický pomaranč, Fuseliho Nočná mora) a až lynchovsky snové rozprávanie vytvorili temnú a prekvapivo smutnú výpoveď o dospievaní a živote v odcudzenom svete. To všetko bez snobizmu či prvoplánových morálnych posolstiev.

Obrovskú radosť mi programový tím spravil aj premietaním Princeznej Mononoke. Nostalgické pocity pri sledovaní môjho prvého celovečerného anime tak boli okorenené aj kolektívnym zážitkom a veľkým plátnom. Zakaždým mám potrebu pri tomto filme upozorňovať na to, že Mijazaki neprezentuje nejaké prvoplánovo ekologické posolstvo, ako skôr príbeh o prerode civilizácie zo stavu animistického zbožšťovania ku kultivovaniu prírody. Smútok tu vyplýva skôr z nostalgicky sentimentálneho (mono no aware) obzretia sa za tým, čo sme pri civilizačnom pokroku museli nevyhnutne stratiť.

Spomedzi titulov, ktoré sa blížia do distribúcie ma najviac očaril najnovší film Jima Jarmusha Paterson. Zenovo pokojné rozprávanie sleduje život manželskej dvojice, predovšetkým však Patersona, básnika a vodiča autobusu v jednom. Pomalé plynutie dní a rituálne opakovanie tých istých úkonov rozpráva o duševnej vyrovnanosti hrdinov i sústredení sa na prítomný okamih. Snímka nie je “ničím viac” ako oslavou všednosti ľudskej existencie a poéziou každodennosti.

Na festivale mal premiéru aj najnovší film Xaviera Dolana Je to len koniec sveta. Až na Toma na farme ide o najmenej egomasturbačný, gýčovitý, videoklipovo prepálený a návodný Dolan (teda až na mŕtveho vtáka na záver). Na rozdiel od Imaginárnych lások sú videoklipové vsuvky výsostne subjektivizované a málo početné. Na rozdiel od snímky Mami je spôsob zobrazenia vzájomných vzťahov zložitejší a ľudsky vyspelejší. Pri jeho najnovšom filme konečne nezažívam neznesiteľné trápno nad pózerskou debilnosťou prázdnych postáv (hoc minimálne v prípade Imaginárnych lások určite chcené), ale omnoho širšie spektrum emócií, ktoré si dokážem vztiahnuť aj na vlastný život. Rozprávanie je plné elíps, nedohovoreností, ktoré už nikdy nebudú dohovorené, hádok, pri ktorých si človek musí len domýšľať, čo spôsobilo takú obrovskú nenávisť, neschopnosti vylavírovať zložité rodinné vzťahy, čo pripomínalo až akési bojisko atď. Namiesto pubertálneho vzdoru a prázdnych vzťahov, fatálnosť smrti a vedomie, že je to všetko naposledy. Akoby Dolan pomaly nachádzal mieru a začal sa venovať náročnejším témam. Pre mňa teda rozhodne najlepší film Xaviera Dolana.

Za zmienku rozhodne stoja aj audiovizuálne orgie Bena Whitleyho v adaptácii dystopického, politického sci-fi J.E.Ballarda High-Rise či esej Zápisky o mestách a oblečení, nemeckej legendy Wima Wendersa, o návrhárovi Jódžim Jamamotovi, móde, digitalizácii filmu a originalite.

Sklamaním bola pre mňa snímka Matka, ktorá stála len na jednom predvídateľnom zvrate a vypomáhala si skutočne lacnými rozhovormi s mužom v kóme. Nepochopiteľné je pre mňa tiež zaradenie len prvej časti trilógie s názvom Tisíc a jedna noc – Nepokojný do programu. Keďže ide o filmy, ktoré nejdú do slovenských kín či televízie, divák si ich nemá ako dopozerať. Vo výsledku však treba povedať, že tohtoročná nádielka bola mimoriadne silná a na Cinematiku sa predstavilo mimoriadne množstvo zaujímavých premiérových titulov.

Treba sa obzrieť navôkol

Vo svojich reportážach z tohtoročnej Letnej filmovej školy či Karlových Varov som oceňoval nielen vybrané filmy, ale aj starostlivosť o návštevníkov. Diskusie, prednášky, koncerty, workshopy, veľký a pestrý výber občerstvenia, popr. možnosť využitia počítačov festivalového partnera Fujitsu. To, že festival už dávno nerobia len filmy v Česku, zdá sa, pochopili. Na Slovensku nabehli na túto vlnu najmä hudobné festivaly. Tam je situácia predsa len iná, avšak dá sa tam zohnať slušné množstvo tipov a kontaktov na prevádzky, ktoré by sa následne mohli pozvať na filmový festival.

V prípade Cinematiku zamrzí predovšetkým nevyužitý potenciál druhého poschodia Domu umenia, kde by mohol byť skvelý priestor pre kaviareň i „počítačový kútik“ (alebo hocičo iné) a zároveň veľkého námestíčka pred ním, kde by sa zmestilo omnoho viac prevádzok než tam tento rok bolo. Ukázalo sa, že jedna malá pojazdná kaviareň s jedným „barmanom“, ktorý to skrátka stíhať nemohol, je veľmi málo. Rovnako je pomerne netradičné, že Zlatý bažant zatváral prevádzku v tom istom čase ako Bažant Kinematograf, čiže niekedy po desiatej. Bolo jedno či na pivo stála dlhá fronta. V jeden moment sa povedalo, že sa už nečapuje a ľudia mohli ísť inam. Neviem o žiadnom inom festivale s obdobným problémom. V neposlednom rade bol veľmi chabý aj výber jedál. Hranolky z Orbisu sú síce super, ale nedajú sa jesť celých 6 dní a človek sa z nich príliš nenaje. Rovnako aj wafle sú skôr len dezertom. Ľudia tak boli nútení opustiť centrum festivalu a roztratiť sa po meste.

Nejde tu však len o nevyužitý potenciál vynikajúcich priestorov. Keďže návštevníci opúšťajú festivalové centrum, vytráca sa tá skutočne masová festivalová atmosféra, chýba tu potenciálna možnosť stretávania sa s ľuďmi a zhovárania sa o filmoch (najmä keď máte hodinu času medzi filmami a utekáte sa najesť), strácate jednu z možností ako prilákať ďalších návštevníkov (prídu si dať niečo pod zub a skočia na film) atď. Každý podnikateľ sa snaží prilákať ľudí do svojho „podniku“ a je chybou, keď to nerobia naše filmové festivaly. Výhodou je, že toto by usporiadateľov nestálo takmer nič.

Ďalším negatívom festivalu bola aj pomerne malá účasť skutočne veľkých mien svetového filmu. Spomedzi hostí bol jediným známym a oceňovaným tvorcom azda len Dietrich Bruggemann. V porovnaní s ostatnými veľkými festivalmi je to príliš málo. Osobne by som tiež uvítal aspoň diskusie či prednášky, ktoré sú bežnou súčasťou českých festivalov. Pochybujem, že by si českí či slovenskí filmoví teoretici, filozofi, historici či novinári účtovali až tak veľa. Vo svete, ale už aj u nás sa ukazuje, že festivaly nerobia len filmy. Cinematik by si mohol zobrať príklad z českej LFŠ, Karlových Varov či dokonca z druhého ročníka Hviezdnych nocí v Bytči.

Čo sa týka hlavného účelu, tzn. pozerania filmov, bol tohtoročný Cinematik veľmi silný. Rovnako ma teší veľká návštevnosť. Festival by však mal byť oslavou a v tomto bohužiaľ ešte stále zaostáva za českou konkurenciou a rozhodne naplno nevyužíva potenciál prostredia.

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.