Film & TV Film 1930-1949 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Dopis neznámej (1948): Ako bolia neopätované city

„V čase, kedy čítaš tento list“ pokračuje počiatočná scéna v komornej nočnej izbe, kde svieti lampa periférne na kus papiera a chrbát mužskej postavy, „už budem pravdepodobne mŕtva“. Tento informačný indikátor prináša prvý zvrat vo filme a to hneď na začiatku.

Nie nadarmo sa hovorí, že najbolestivejšia láska je tá, ktorá neexistovala alebo nebola opätovaná. Zrejme je to chyba ľudí, ktorí sa k sebe správajú tak, že predstava jedného je úplne odlišná od predstavy druhého. Kde je potom ale hranica, aby si takéto základné veci dotyční vysvetlili?

Film pracuje s psychológiou postavy Lisy od jej 14tich rokov, kedy nazerala z dvora do okien rakúskeho bohéma a puntičkára a počúvala jeho klavírne hry. Opustila domácnosť a sama, bez budúcnosti a ďaleko od domova, postupne prehlbovala náklonnosť k Stefanovi, pre ktorého bola iba niečím ako výplňou prázdnych miest a uspokojenia. Tento prázdny ekvivalent časom predstavoval agonický stav, ktorý pri hlbšom prepuknutí môže predstavovať pre jedného z nich hotovú citovú tragédiu.

Režisér Max Ophüls je majstrom vo vykresľovaní chvíľkových, nutkavých a vášnivých elementov postáv, ktoré nemajú pevné zázemie a kódex charakterovej cti. V jeho filmoch sú postavy strojcami vlastného potešenia. Aj tí trpiaci aj tí, kvôli ktorým sa trpí sú vlastne sebeckí vo svojich požiadavkách od druhého.

Viedeň mu ako tvorcovi a režisérovi mimoriadne svedčí. Už v La Ronde (1950) podobné melodramatické motívy pretkal s hĺbkovou tonalitou emócií a repetitívneho storytellingu.

Absencia sexuálnych scén (vtedajšou cenzúrou) iba zvýraznila subjektívnu fantazijnú predstavu o láske a nekonečnej domýšľavosti z jej idealizácie.

Bezhraničná láska vs. prítomný okamih

Mladá Lisa Berndle (Joan Fontaine) sa vkráda do dvora v niektorej zo štvrtí Viedne a počúva hranie na klavíri istého Stefana Branda (Louis Jourdan). Stretnú sa len raz a to istým nedopatrením a na veľmi krátky okamih. Lisina mama jej čoskoro oznámi, že sa vydáva za dobre zabezpečeného pána a plánujú sa odsťahovať do Linzu. Lise sa to nepáči a utečie až pred Stefanov byt. Celú noc prečká čakaním naňho a potom zistí, že je ženatý a uvidí pár ako sa vracia domov.

Joan Fontaine, ktorá hrala naivnú Lisu hneď v niekoľkých rôznych periódach života. Herečka zomrela v decembri roku 2013 ako 96 ročná.

Tento moment ju poznačí a tak sa Lisa rozhodne odísť do Linzu a chvíľu žije usporiadaný život s nejakým miestnym vojenským dôstojníkom. Hoci sa jej dvorí, ona ho odmietne s tým, že je zaľúbená do jedného džentlmena z Viedne.

Po rokoch, kedy sa opätovne odcudzí rodičom pracuje vo Viedni ako modelka. Dúfajúc, že si ju Stefan raz všimne, poneviera sa okolo dvora, kde ho ako 14 ročná v letných mesiacoch počúvala hrať. Napokon na seba narazia a spolu sa vydajú na dlhé rande, ktoré sa skončí až na druhý deň. Po krátkom čase odchádza do Milána na turné a sľúbi jej, že sa čoskoro vráti. Nič také sa však nestalo… Lisa s ním otehotnela ale nikdy sa mu o tom nezverila, keďže sa zachoval ako sa zachoval. Až v liste…

Po desiatich rokoch sa stretnú ich pohľady v opere (Stefan už nehráva ani zďaleka toľko ako predtým, bol tam náhodou), ale už je vydatá za staršieho Johanna (Marcel Journet). Zvláštnym spôsobom ju Stefan stále priťahuje, avšak ten ju nespoznáva. Vyjde von a s manželom odchádza.

O niekoľko nocí Stefana navštívi a rozprávajú sa o jeho hudobnej kariére. Stále ju nespoznáva a tak ním definitívne pohŕda. A nechce ani, aby sa na ňu jej súčasný manžel Johann hneval. Krátko nato zomiera Lisin syn na týfus a jej zdravotný stav sa vážne zhorší. Pošle Stefanovi list, ktorý v podstate reprodukuje celý dej filmu v retrospektívach Stefanovho rozpomenutia sa so stretnutiami s Lisou (tromi kľúčovými). Ako 14 ročná na dvore, ako v čase, kedy spolu fungovali a potom, kedy sa ich oči stretli na spomínanej opere. Vidí ju pred očami v spomienkach a začína jeho morálny zápas.

Tak ako? Boli Stefanove slzy na konci vlastnou sebareflexiou?

Ak sa pozrieme na začiatok čítania listu (úvod filmu) a dočítanie (záver filmu), tak môžeme vidieť, ako zvráskaveného elegána so šedinami doľahlo milostné vyznanie Lisy, ktorá mu zvestovala príbeh jej láskyplného vyznania k jeho osobe. Nemusíme ani dumať, že by tieto emócie mali nejaký ďalekosiahly účinok na zmenu charakterového vybavenia Stefana. Buď ho k tejto sebareflexii (ak vôbec nejakej) dohnal osud, životné skúsenosti, vek, iný pohľad na svet okolo seba, či tento nešťastný vzťah chápal ako premrhanú príležitosť, ktorej sa neuchopil a nedodal sebe ilúziu, že by jeho život mal väčší zmysel.

Čo však ostáva naďalej ako veľmi pravdepodobný variant je to, že neuspokojil esenciu nenaplnenej vášne, ktorú medzi dvojicou zanedbával do krajností a nevidel rozvášnenú a oddanú Lisu, ktorá by preňho v tom čase spravila čokoľvek. Jeho ego tým utrpelo viac než nejaké altruistické pohnútky.

Vzťah Lisy a Stefana bol neopätovaný, nestabilný, prakticky nejestvoval. Zmenil im však život.

Ophüls v retrospektívach vrství (s pomocou Howarda Kocha) príbeh vzhľadom k vlastným skúsenostiam v čiastočne autobiografickej rovine. Môžete to vidieť aj v zmene naproti Zweigovej novele pri niektorých vývojových gradáciách, kedy pocitovo prispôsobuje tonáž deja na určité momenty (posledné náhodné stretnutie Lisy a Stefana, zmena niektorých mien ako v prípade novely a pod.).

Letter From an Unknown Woman je (veľkosťou a prevedením) filmom románových rozmerov, hoci vychádza z novely.

Výborná kamera, subjektivizované napätie a vnímavá narácia

Viedeň okolo roku 1900 je atmosfericky príťažlivá. Krásne prechádzky relatívne vyprázdnených peších zón a typická európska architektúra upevňuje melodramatický motív deja. Štylizované kulisy sú vhodne dopĺňané autentickými exteriérmi. V tomto je Ophüls jedinečný, ako to vie zladiť a pracovať s čiernobielou. Dodáva jej pestrosť tým, že akcentuje na vnemy a zmysly.

Ďalšou emocionálnou inštanciou je kamera Franza Planera. Zachytáva mizanscény vo varietách a jazdí s postavami a sleduje ich subjektivizované pocity. Čiastočne sa separuje od zodpovednosti postáv a diváka (ako sme mohli vidieť v prípade dištancie Cuarónovej Roma – 2018), ale zároveň je vnímavý a personifikuje ich túžby v detailnejších a bližších záberoch.

Novela bola odvážnejšia v sexuálnej otvorenosti a niektorých vzťahových aspektov, zatiaľ čo film musel vo vtedajšej dobe hľadať prieniky v konvenčnejšom a konzervatívnejšom spektre vzťahových peripetií. Možno aj preto podal obsedantnú posadnutosť jednej osoby k druhej s tak osobitou jedinečnosťou a nostalgickým pocitom vrátiť osudy Lisy na začiatok, kedy sa život dal tvarovať, než keď končil predčasne a s trpkým zadosťučinením.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.