Film & TV Kultúra & umenie

Dokumentarista Dominik Jursa – o autenticite a objektivite pri dokumentárnom filme

Pavel Chodúr

Prečo si sa rozhodol pre Dokumentárny film a nie hraný?

Bol to skôr vývoj. Ja som sa hneď po strednej prihlásil na prijímačky na hraný film, no nebol som úspešný. Vedel som, že to po čase skúsim znova. Kým sa tak stalo, tri roky som striedal najrôznejšie práce a nakoniec som sa dostal aj do malej televízie, kde som robil kameramana. Na ďalšie prijímačky som sa teda hlásil na kameru, ale počas prípravného kurzu som zrazu objavil dokument. Bolo to v lete a v lesnom kine premietali krátke slovenské dokumenty. Myslím, že ma to oslovilo hravosťou, ale hlavne autentickosťou. Podal som s malou nádejou prihlášku aj na dokument. Vyšlo to tak, že ma prijali aj na kameru, aj dokument. Dostal som deň na rozhodnutie, kam nastúpim. Dokument to „vyhral“, lebo ako režisér som mohol mať viac vecí vo svojich rukách. Tak je to vlastne doteraz a dokumentárny film vnímam ako veľmi slobodný autorský žáner.

Vo svojich filmoch sa často dotýkaš sociálnych tém a otázok, ktoré určite nie sú pre širšiu verejnosť príjemné.(Rómovia, homosexualita, atď.) Čo je to, čo ťa na týchto témach láka?

Ja to nikdy nevidím tak, že tieto témy sú niečím príjemné čo by ma lákalo. Asi je to klišé, ale cítim to skôr ako nejakú potrebu. Zrejme sa mi ale páči, že sú to veľmi silné témy, rád filmom otváram diskusiu, ak sa podarí.

Čo si na tvojich filmoch cením je značná miera objektivity, kedy v mnohých prípadoch funguješ ako nestranný pozorovateľ ale vypočúvaš obidve zúčastnené strany. Stále ma to ale vedie k tomu že aj ty sám máš určite na témy ktoré spracúvaš vlastný názor. Je ľahké si udržať pri točení a konfrontácií s ľuďmi a ich problémami nestrannosť?

Základom je asi snažiť sa protagonistov pochopiť, to si žiada aspoň načas odhodiť predsudky či sympatie a vidieť svet z ich pohľadu. Ten pohľad by sa mal cez film aspoň trochu preniesť na diváka a je už na ňom, do akej miery bude s tým ktorým protagonistom empatický či ho príjme, alebo zavrhne. Názor však, samozrejme, mám a niekedy je skutočne ťažké primiešať ho v správnom množstve tak, aby bolo zrejmé, kde stojím ja, ale zároveň nekrivdiť druhej strane. Rieši sa to v strižni.

A ďalšia s tým súvisiaca otázka do akej miery teba ako tvorcu ovplyvňuje to o čom točíš? Sú to veci, ktoré teba samého štvú, alebo sa snažíš v rámci toho že sa stále pretriasajú na nich poukázať z inej strany?

Témy sa ku mne dostanú rôznymi cestami. Motorom niektorých filmov bolo aj nahnevanie sa, ale väčšinou ide skôr o zvedavosť. A áno, napríklad film o referende z roku 2015 som pôvodne vôbec nechcel robiť, hoci to pre mňa bola obrovská téma. Mal som vtedy už „trochu dosť“ konfliktných spoločenských otázok a chcel som sa venovať niečomu „ľahšiemu“. Ten projekt sa však nakoniec nedal uskutočniť a keď sa napätie z médií, ale aj sociálnych sietí stupňovalo, nakoniec som šiel do referenda. Myslím, že nakoniec je to film, v ktorom som zaujal najjasnejšie stanovisko.

A či ma ovplyvňuje to, o čom točím? Myslím, že áno. Okrem konkrétnych poznaní pri jednotlivých filmoch, ma to vo všeobecnosti stále viac učí, že nič nie je čiernobiele.

Čo je pre teba ako dokumentaristu na filme dôležité?

Na filme celkovo jednoznačne uveriteľnosť. Nie však v rovine pekných kulís alebo toho, či príbeh vychádza z reálneho základu. Musím cítiť autenticitu. A tá sa dá cítiť aj pri mockumentary alebo filme ako Dogville, kde kulisy takmer nie sú. Výhodou dokumentu pre mňa je, že on má takmer vždy túto vlastnosť v základnom balíčku. Pomáha to kontaktu medzi filmom a divákom.

Máš nejaké režisérske vzory ku ktorým by si sa chcel svojou tvorbou priblížiť, alebo ktoré ťa do značnej miery inšpirovali?

Myslím, že nie. Dokonca som strašný ignorant a keď sa venujem nejakej téme, takmer vôbec ma nezaujíma, ako to spracoval niekto iný. Táto moja vlastnosť má asi viac nevýhod a mal by som s tým niečo robiť. Polepším sa, sľubujem… (úsmev)

Je však veľa ľudí, ktorých prácu obdivujem a vážim si ju. V rýchlosti mi napadnú Kirchhoff, Piussi, Remo, Marek Šulík, Remunda, Klusak, Gogoľa…

Ako vnímaš pozíciu dokumentárneho filmu na Slovensku, keď vezmeme do úvahy, že sa jedná o najviac prezentovaný filmový druh v našej krajine a práve ním oslavujeme najväčšie úspechy? Máš pocit, že by sa mal priblížiť viac k divákovi, alebo je stále ako keby skôr populárny pre špecifickú skupinu ľudí ako pre širšiu verejnosť, hoci jeho témy sú univerzálne?

Netrúfam si povedať, aký by mal byť dokumentárny film, čo je inak samo o sebe veľmi diskutabilný pojem, ani kde by malo byť jeho miesto. Myslím, že by sa nemalo nič siliť a ak film zaujíma iba špecifickú skupinu, je to úplne ok. Za seba môžem povedať, že sa snažím robiť filmy tak, aby boli aj trochu „divácke“, ale pritom „moje“. Nepotrebujem cítiť záujem „každého diváka za každú cenu“.

Čo sa týka distribúcie, chápem, že nie všetko sa hodí do TV. Je však veľa dokumentov, ktoré by si zaslúžili viac priestoru. Blíži sa sedemnásty november a je škoda, že televízie väčšinou neodvysielajú perfektné Papierové hlavy.

Práve pracuješ na filme Ropný môj kraj. Čo ťa viedlo k vytvoreniu tohto filmu?

Od vytvorenia sme ešte ďaleko (úsmev). Bol to môj absolventský projekt, s ktorým som v rozpracovanom štádiu ukončil magisterské štúdium. Venujeme sa konfliktu na východnom Slovensku, ktorý sa zamotáva okolo plánov na ťažbu ropy. Na odľahlom mieste sa stretli úplne opačné záujmy, ktoré bojujú o teritórium.

A moja posledná otázka máš nejaký vysnívaný projekt, ktorý by si chcel zrealizovať po ukončení školy, ako tvoj prvý oficiálny film?

Práve Ropný môj kraj sa ním zrejme stane, ale je to zberný film, takže to potrvá. Inak nemám nič vysnívané. Momentálne sa snažím nájsť rozumný časový kompromis medzi prácou na filmoch a prácou, ktorá ma živí. Sám som zvedavý, aká ďalšia téma ma zaujme v takej miere, aby som jej venoval kus života. Krátko po skončení školy si ešte „hľadám pôdu“, ale myslím, že to nejako zvládnem a do niečo nového sa naplno pustím.

Ďakujem za rozhovor.

dominik_jursa1

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.