Veľké športové zápasy Zaujímavosti

Dokázal by Michael Johnson vo svojich najlepších rokoch pokoriť fenomenálneho Usaina Bolta?

Pre neznalcov, respektíve nezainteresovaných divákov sledujúcich olympijské disciplíny v atletike iba skrz výnimočné populárne celosvetové osobnosti voľným okom a bez hlbšieho skúmania, by takáto „neočakávaná novina“ dokázala zaskočiť. Kto by už len predsa dokázal predbehnúť a poraziť jamajského šprintéra, ak by mu to bolo vo svojich najlepších rokoch dopriate? Na túto veľkodušnú a odvážnu otázku už môžeme odpovedať len z rovín špekulácií a aj tak by sme sa nemuseli dopracovať k adekvátnej odpovedi. Myslíme si, že na jedného muža by mohlo dôjsť, alebo by sa o to aspoň mohol pokúsiť.

Michael Johnson je však (teda bol) viacnásobným majstrom sveta a olympijským víťazom na krátke vzdialenosti. No a keby odhliadneme od neustálych revolučných tréningových metód a možností športovcov v 21.storočí a konkurencie na pľaci, možno by sme sa vo fiktívnom meradle síl dopracovali k úchvatnej rivalite. Najmä jeho čas na 200 metrovej dráhe, ktorú Bolt na nemeckých MS v roku 2009 časom 19.19s prekonal, činil 19.32s. Johnsonov výkon bol natoľko dominantný, že takmer 80% času trate behal vo svojom vlastnom osobnom limite a nemal vedľa seba žiadneho protivníka, ktorý by ho čo i len náhmatkom dohnal.

Dvaja najrýchlejší muži planéty posledných desaťročí a možno povedať i novodobej olympijskej histórie. O Boltovi je známe, že pred závodom, narozdiel od konkurenčných bežcov nepočúval žiadnu hudbu, aby sa mohol lepšie koncentrovať na svoj výkon.

Dnes, 49 ročný Američan patrí k veľkým Boltovým obdivovateľom a vždy, keď mal tú možnosť, dával Jamajčanovi cenné rady a mentálne ho v tréningových procesoch podporoval. V týchto disciplínach černošskí pretekári dominovali odnepamäti, mnohí to pripisujú vyvýšenej achilovke, v ktorej absorpčná reakcia na okolité podnety pracuje o poznanie exkluzívnejšie a pohotovejšie. Ale prečo vytrvalostným disciplínam zas dominujú Keňania a Etiópčania je ďalšou zaujímavostnou „pikantériou“ a práve tieto predispozičné či kultúrne odlišnosti hrám vo svetovom fóre dodáva na sviežejšom lesku… Dokonca aj na medzinárodnom olympijskom fóre.

Bolt je však na šprintéra mimoriadne vysoký a tak potreboval na pretekoch, kde sa zúčastnil, použiť spravidla odlišnú stratégiu ako jeho konkurenti. Mnohí vravia, že je to výhoda a nemusí vo výkonnostnej norme učiniť toľko rýchlych krokov a stačí mu predovšetkým správne držanie tela a silné, cyklické a dynamické prešľapy. „Najhorší“ preňho býval štart. Veľké kosti a milisekundová reakcia musela byť načasovaná do expresivity. Pre Gaya, Gatlina či Powella to mohlo byť miernou výhodou za predpokladu, že by nastolené tempo a komparatívnu výhodu dokázali udržať. Horšie to pre nich bývali, keď si ani na štartovej pozícii nevytvorili konkurencieschopní náskok. Mnohých navyše zvierali dopingové škandály a zostali v Boltovom závese. Boltových záverečných 50 metrov na 100-ke, resp. 120 metrov na 200-ke bývalo zväčša neprekonateľných.

Michael Johnson (1996) v plnej paráde.

Johnson naproti preslul ako solídny štartér a vynikajúci rýchlik a ktovie, či by stíhal svoje tempo o potrebných 5% ešte vylepšiť. Väčší potenciál bolo možné ale stále podľa mňa vyžmýkať z Boltových zlatých časov (2008-2009), kedy pri posledných metroch zvykol dopriať nohám potrebnej šoumenskej ľahkosti na znak, že svojich sokov zo štartového poľa komfortne pokoril. Možno bol až príliš dokonalým a až na niektoré výnimky sa mu nemohli ostatní vôbec rovnať. Splnením si predsavzatia a dovŕšenia ďalšieho olympijského zlatého hetriku z Ria 2016 zavesil halovú obuv definitívne „na klinec“ a má konečne možnosť venovať sa svojim proklamovaným životným cieľom a koníčkom, na ktoré vďaka športovému vyťaženiu nemal prílišne veľa času.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.