Hudba Kultúra & umenie

DEPECHE MODE- SPIRIT (2017)

Erik Binder
Autor: Erik Binder

Dodnes mám v čerstvej pamäti, ako som v januári v roku 1993 uvidel náhodou na ČT1 klip k I Feel You, pričom mi dosť dlho trvalo, kým som pod bujnou hrivou spoznal Gahana a pod nánosmi tónov hlučnej gitary povedomý elektronický zvuk. Z tohto vizuálneho šoku a zo šoku z následného albumu Songs of faith and devotion sa veľa ľudí dlho spamätávalo, až kým mnohým nedošlo, že kapela je na svojom tvorivom vrchole. Spočiatku som si album púšťal iba tak mimochodom pred spánkom, až kým sa mi zhruba po dvoch týždňoch „naplno rozsvietilo“. Čo nasledovalo, je zbytočné zas a znova rozmazávať. Takže veľmi v skratke, odišiel Alan Wilder a skupina tak prišla o výdatnú technickú podporu pri nahrávaní. Gore písať samozrejme stále vie, ale tzv. postwilderowské albumy aj napriek viac menej priaznivému prijatiu medzi fanúšikmi ani v jednom prípade neznamenali túžený krok vpred. Na tom sa zhodujú snáď všetci. Vždy sa ale snažili byť iné, obsahovať v sebe nejaký nosný prvok, ako napríklad kombináciu bluesových prvkov a syntezátorov, čo chytro vyjadruje aj názov predošlého albumu Delta Machine spred štyroch rokov. Stále sa opakujúci „írski chlapci“ môžu svojim britským kolegom ticho závidieť. Songs of faith and devotion nespomínam len tak náhodou, pretože situácia s albumom Spirit sa bude s dosť veľkou pravdepodobnosťou opakovať a ja osobne podotýkam, že k podobnému ráznemu kroku už bol najvyšší čas.

Spirit je totiž presne tým krokom vpred, na aký sme možno viacerí čakali, ale aký zrejme mnohí nebudú, podobne ako v roku 1993, schopní akceptovať.  Nový smer predznamenávala aj zmena producenta. Albumy Playing the Angel, Sounds of the Universe a Delta Machine vznikali pod dohľadom Bena Hilliera, zatiaľ čo k spolupráci na novinke si chlapci pozvali Jamesa Forda. Kapela už v promo kampani avizovala útočnejšie, politicky ladené texty, odkazujúce za prvé na súčasný stav vo svete, za druhé na vlastnú tvorbu prvej polovice 80. rokov.  Going backwards, prvý singel Where´s the Revolution, alebo Poorman obsahujú v textoch mnoho jedu a Gahan ich spieva s mrazivou naliehavosťou. Vďaka svojej zralosti však uveriteľnejšie, ako v prípadoch typu Everything counts alebo People are People, kedy chlapci v skutočnosti riešili viac teenagerky na koncertoch. V záverečnej, Martinom odspievanej Fail, padne prvýkrát v histórii kapely slovo fuck a nepôsobí to iba ako lacná póza, ale homogénne v rámci celku. Čo sa týka (milostných a hetero) vzťahov, Gore a Gahan riešia všetko vo vyšľapaných koľajách, pri nepreniknuteľnej Eternal však premýšľam, či má Martin pri takomto vrúcnom vyznaní obetavosti na mysli svoje deti, alebo manželku. Možno jedno s druhým, malo by to logiku. Najvýstižnejším veršom celého albumu potom môže byť citácia z úvodnej Going Backwards:  We´re going backwards to a caveman mentality“. Áno, we´re fucked…

Ale dosť bolo textov, predsa len nás viac zaujíma, v čom teda spočíva ten avizovaný progres.  Rozhodne nebudem tvrdiť, že skupina sa posúva tak ďaleko od svojich počiatkov, ako sa jej to podarilo počiatkom 90. rokov, vrchol tvorby predsa len je preč a vymyslieť niečo nové na 14. albume nie je jednoduché. K tomu je tu však Tom Ford a ako Goreho, tak Gahanove melódie. Tí spoločne hľadajú nové súvislosti medzi už raz, alebo viackrát použitými zvukmi,  nachádzajú priamu inšpiráciu u starých dobrých Kraftwerk, neignorujú sólovú tvorbu hlavných členov kapely, ani Gahanovu odbočku so Soulsavers. Neznie to takto síce bohvie ako inovatívne, ale verte, že prvé, druhé a možno aj piate vypočutie bude pôsobiť ako šok. Všetko je akoby zasadené predsa len inde, ako doposiaľ. Takže ak máte konečne pocit, že počujete spomienku na staré dobré hymnické časy kapely, prichádza náhly „krawtwerovský vpád“ a je jasné, že rádiový potenciál je fuč. You Move tak na komerčných rádiách rotovať nebude, i keď má ľahko zapamätateľnú melódiu a mohol by byť veľkým hitom. Nie vždy sa pri hľadaní refrénu alebo klasickej stavby popových piesní dopátra poslucháč k výsledku, a bude sa určite o to stále v niektorých prípadoch dokola pokúšať. Eternal, Fail, Cover me (počkajte si na snovú inštrumentálnu pasáž), alebo Scum sú vystavané chytrejšie. Práve v kombinácii s chytľavosťou úvodného singla, spomínanej You Move a So Much Love tkvie vyváženosť albumu.

Osobne vidím v novinke Spirit album, ktorý sa nesnaží tvrdiť, že je to ten typický  Depeche Mode, na aký sa vždy 4 roky čaká. Hillierovska trilógia mi síce pripadá stále na veľmi vysokej úrovni, lenže práve tento dojem z nej stále pociťujem, akúsi podvedomú snahu nesklamať skalných fanúšikov a priniesť sem tam jasne rozpoznateľný depešácky hit (Precious, Soothe my soul). Podobne sú na tom aj Ultra a Exciter, kde sa ale kapela ešte snažila najmä so cťou vyrovnať s Wilderovou stratou. Spirit vyžaduje trpezlivosť v podstate od každého svojho poslucháča. Pochopiteľne naväzuje v druhej polovici aj na Delta Machine, čo je logické, v takýchto aranžmá ale môžu piesne ako The Last Time a Poorman fungovať iba v rámci albumu súčasného. Ako jeho veľkú devízu vidím fakt, že nemá potrebu myslieť na fanúšikov, navždy uviaznutých v rozmedzí rokov 1986 až 1993 a že je ich stále dosť. Je iná doba a Gore, Gahan, Fletcher a Ford to veľmi dobre chápu.  No a aby som nezabudol, Going backwards je najlepšia otváracia skladba od I Feel You a osobne som si ju zaradil do top 10 songov chlapcov z Basildonu.

9/10

O autorovi

Erik Binder

Erik Binder

Šudent Mgr. stupňa filmovej vedy na VŠMU, 37 rokov, celoživotný Bratislavčan, publikujúci na filmpress.sk, frame, kinečko, u vás, milovník všetkých druhov a žánrov kinematografie, pravidelný návštevník sk filmových festivalov