Hudba Kultúra & umenie

Démoni Karla Kryla a politické texty

„Žádnej strach, ve světě se neztratím. A hlavně klid, nic se neděje. Chleba je tu stejnej jako doma, lidi jsou dobří i zlí jako doma, snad se mi příliš nebude stýskat.“

(Karel Kryl, niekedy po 9.9. 1969)

Velikán československej protisystémovej tvorby sa zapísal do análov hudobných dejín stopami výraznými, priam až revolučnými. Počas šesťdesiatych rokoch skoncipoval istý protestný smer prezentácie názorov na vtedajší spoločenský stav pomocou vlastného autorského cítenia. Písal texty aj hudbu, hral na gitare a spieval. Nešlo o ledačo, striedanie AABB-ABAB-ABCB ani rozsah oktáv neboli to prioritné, čím sa Karel Kryl prejavoval najemotívnejšie. Pokiaľ si pustíte a započúvate sa do jeho textov, spravte to najmenej päťkrát. Osožnosť symbolov, personifikácií, metafor, metonymií, ktorými zostavoval štvorminútové príbehy, výstižne reflektovali manipuláciami dier ideológie, ktorá bránila človeku slobodne žiť. Emigroval do Nemecka, ale nikdy na svoju vlasť nezanevrel. V roku 1989 sa spojil so „všetkými slušnými ľuďmi“ tak, ako vari nikto pred ním ani po ňom. Čert ber Slávikov a úspechy, čím si však dostal ľudí pod viechou srdca, bol dobrý úmysel. Čestnosť a úprimnosť. Klasická stará škola, bez tradičného systému štúdiových nahrávok, veľkých produkcií či nenásytnej marketingovej stratégie.

Vždy ma fascinovali hudobné piesne nedopovedané, poetické, niečo naznačujúce. Spolok kompozícií hĺbavých textov Anděl, Bratříčku, zavírej vrátka, Píseň neznámeho vojína, Salome a iné melancholické balady evokujú otvorené rany národa, prekonávajúci epochálnu krízu spôsobom, akoby autor so svojim poslucháčom zdieľal jednu a tú istú loď. Krylove opisy nemohúcnosti oslobodiť ducha jednotlivca a spoločnosti sú spolu s tými od pána Nohavicu akýmsi poetickým mentorstvom českej a československej mentality. Dokonale odlišujúcej sa od takých hviezd, akými bol napríklad Karel Gott. Jednoduchšie vety a témy sa možno ľahšie počúvajú, než práve tie s abstraktnejším systémom psychológie na ňu napojenou. (Čím sa vôbec neodvolávam k majstrovi Gottovi, iba konštatujem rozdielnosť osobností. Zatiaľ čo jeden zbieral slávu, druhý trpel práve za to, akou formou vystupoval). Či si to niekto chce, alebo nechce priznať, každý interpret si vychováva inú fanúšikovskú základňu. Otázkou, prečo bol práve Kryl po páde železnej opony vytláčaný z verejného a politické života na aktivistickú perifériu poľa vyslovene hudobného, čosi naznačuje. Žeby charakter, nepodplatiteľnosť, pohľadová neskreslenosť na situáciu navôkol? Máloktorá osobnosť bola taká (spomeniem napríklad A. Solženicyna, resp. z územia Československa – Miroslava Dolejšího), ktorá by dokázala z ľudí zveľadiť chabú úroveň sociologického zmýšľania v premenu niečo hodnotovo vyššieho. Rovnako ako román 1984, ktorý síce odrážal praktiky komunizmu, tematické posolstvo sa dá uplatniť na akýkoľvek spoločenský stav i ten dnešný, ktorý však používa sofistikovanejšie metódy.

„Demokracie (predsa) rozkvéta, byť s kosmetickou vadou, ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobne kradou“. Karel Kryl sa v roku 1993 preniesol do jemu známemu prostredia korupcie a klientelizmu, ktoré ho obklopovali a na základe poukazovania naň si vybudoval morálne pevné status quo. Človek, ktorý spieval česky i slovensky (Od Čadce k Dunaju), človek, ktorého veličenstvo kat prenasledovalo po celý život a ktorého úprimné národné snahy dvoch bratských susedov stroskotali na arogancii elít, už nič dobré nečakalo. Vždycky dbal na morálne a mravné zásady, dával do éteru obrovský kus svojho srdca a prirodzene spájal ľudí. Jeho pesničky sú navidomoči rok čo rok aktuálnejšie, pretože láska sa premenila v chlad a dobro sa maskuje trendovými karikatúrami. Melanchólia a výstižnosť prirovnaní už nie sú v rýmoch a opisoch také úprimné a pôvabné. Rovnako tiež alegorické konštrukcie s dávkami mrazivej satiry. Žiaľ, vo veku 49 rokov zomiera na infarkt a dodnes sa nenašiel nikto podobný jeho odkazu, resp. v medziach jeho rozsahu. Človeku, ktorý z hudby vytvoril teizmus názorov, duchovných a humanistických podnetov, nástrojom zjednotenia v široko abstraktnej podstate už navždy odišiel z tohto sveta.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.