Veľké športové zápasy Zaujímavosti

Cyklistický svet po kauze Lance Armstronga

Začiatkom roku 2013 sa v diskusnej televíznej šou Oprah uskutočnilo niečo, na čo sa pomaličky pripravoval celý cyklistický svet. Lance Armstrong – obrovská hviezda, vzor mladých športovcov a uznávaná osobnosť, ktorá sa po návrate z liečenia rakovinového nádoru stal 7-násobným víťazom najprestížnejších pretokov Tour de France sa konečne priznal, že užíval zakázané podporné látky na zvyšovanie výkonnosti.

Armstrong sa do pozornosti dostal v roku 1993, kedy sa stal majstrom sveta v cyklistike. Špecializoval sa skôr na šprintérske jazdy a vynikal schopnosťou byť elitným cestným jazdcom na šprintérskych prémiách. Lenže to bolo ešte na počiatkoch jeho profesionálnej kariéry. Do roku 1995 vyhral dokopy dve etapy Tour de France.

Do cesty mu ale vstúpila mimoriadne nepríjemná rakovina semenníka. V októbri 1996 mu ju diagnostikovali a dlhé mesiace doslova zápasil o život. Zoslabený a vyčerpaný, po rôznych chemoterapiách a desiatkach náročných vyšetrení sa začal jeho stav zlepšovať. Už v roku 1998 podpísal zmluvu s tímom US Postal. V závodoch Paríž-Nice nadobudol pocit, že dokázal niečo neuveriteľné, ale závodne a na najvyššej úrovni to zrejme stačiť nebude.

Na Vuelte toho roku sa mu ale podarilo dostať sa do top 10. Celú prípravnú fázu tej sezóny sa so svojim tímom sústreďoval na Tour de France s cieľom pokúsiť sa o zisk žltého trička. Na prekvapenie mnohých, už po prvých pretekoch (a do poslednej etapy) si ho obliekol a víťazom ostal aj po Champs-Élysées…

Áno, Armstrongovi boli často vyčítané a spochybňované negatívne testy kontroly dopingu v tele. Vedel sa vyhnúť pravidelným kontrolám (a ešte viac nepravidelným), veľmi dobre si spočítal dĺžkové účinky látok v tele. Lekár Michele Ferrari našiel všetky možné medzierky, ktoré antidopingové kontroly v tom čase neregistrovali. Kortizón, testosterón, rastový hormón, na všetky látky dozrievala pomaly doba a Armstrongov tím si dômyselne uvedomoval to, čo si pre úspech tímu môžu a čo nemôžu dovoliť. Určite najdôležitejšou podpornou látkou sa však stalo EPO a transfúzia krvi (prenášajúce skladovaním). Tvorba kyslíku v náročnom podnebí a v ťažkom stúpaní mala nezastupiteľnú cenu prostredníctvom týchto postupov.

Už samotný proces transformácie Armstronga na všestranného cyklistu, schopného po tom všetkom, čím si prežil, dosahovať takéto fenomenálne výkony, vyrážali dych. Pokiaľ mu nebolo nič dokázané, obvinenia ostávali dohadmi a žiadny relevantný dôkaz (až na pár náznakov) nejestvoval.

Nebyť dotknutého a „nedoceneného“ Floyda Landisa, ktorému odobrali víťazstvo na Tour z roku 2006 (s Armstrongom tvorili tím), Armstrongova kauza by bola síce časťou antidopingových federácií a novinárskej obce spochybňovaná, ale možno by sa neprišlo k takýmto šokujúcim odhaleniam. Informácie, ktoré boli poskytnuté, boli napokon smerodajné v tejto kauze. Takisto aj Armstrong opäť vyskúšal (vo väčšej miere) doping i pri návrate v roku 2009, kedy stíhal Alberta Contadora v kopcových etapách.

Počas celých tých dlhých rokov sa neštítil zastrašovať svojich bývalých spolupracovníkov a mediálne sa im vyhrážať. Mal obrovský vplyv, jeho slová mali prosto veľkú váhu, obkolesoval sa prominentnými osobnosťami z rôznych oblastí spoločenského života. Pri jeho návrate v roku 2009 sa s ním na mikrofóne v priebehu Tour bavil iba bývalý kolega Frankie Andreu, kedy ešte tieto dohady neboli objasnené. USADA (Americká dopingová agentúra) a UCI (Medzinárodný cyklistická únia) mu ale definitívne vzali prvenstvá na Tour de France z rokov 1999-2005 pokiaľ dôkazy boli už neúnosne nezvratné.

Ako to vyzerá dnes?

Armstrong čelí stále nejakým obvineniam. Má doživotný pretekársky dištanc a súdia sa s ním sponzori o takmer 100 miliónov dolárov.

Najviac fascinujúca je jeho výpoveď v momente, kedy necíti takmer žiadne výčitky svedomia a za cenu víťazstva bol ochotný urobiť čokoľvek. Poukazuje na to, že doping v tom čase brala väčšina vrcholových pretekárov. Paradoxne najtrápnejšie sa cítil, keď pravdu povedal svojmu synovi, ktorý roky vyvracal „fámy“, ktoré sa na jeho otca šírili z viacerých strán…

Dnešný cyklistický svet sa predsa len posunul vpred. Technológie a snahy organizátorov pretekov používať vyspelejšie metódy na odhaľovanie podozrivých látok, i keď stále existujú špekulanti, ktorí novými metódami búrajú nové limity. Ďalej ale znie otázka, čo vlastne znamená brať doping? Sú to látky, ktoré obsahujú zakázané rastové hormóny, alebo ide o špecifickú skupinu látok, ktoré sú z rôznych programov „iba“ vyradené? Že pokiaľ ich organizátori nezadrhnú, športové tímy vždy akoby lavírovali na hrane povolenia a nepovolenia? Že pre nové a nové rekordy je zahrnutie týchto procesov nevyhnutné? To, čo bolo možné dajme tomu 5 rokov dozadu je dnes z veľkej časti neprípustné. Stačí sa pozrieť na svet iných profesionálnych športov, ale samotný doping je tak široko zaberajúci fenomén a blízky k športovcom, že jeho kompletná eliminácia je prakticky nemožná…

 

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.