Názory a komentáre

Čo zmenili tieto voľby? Nič…

By  | 

Od 17. novembra 1989 sme si ako občania vysnili systém, ktorý by ten minulý – stagnujúci, premenil nielen v občiansku otvorenosť a širokú názorovú integritu, ale umožnil by aj hlbšiu participáciu, narastajúcu životnúj úroveň a aktívny hlas občana. Občana, ktorý má páky na to, aby nefunkčné platformy a plané sľuby politikov mohol demokratickými metódami aj patrične vyvodzovať. Po momentálnom volebnom ošiali, ktorý ešte chvíľu potrvá, môžeme skonštatovať smutné zistenie, že je bohužiaľ jedno, ako to dopadlo. Doplatil na to obyčajný človek. Je to o to ponurejšie a deprimujúcejšie, že kedysi jednu vyvolenú stranu, ktorá mala zabezpečovať kolektívny občiansky progres a rast všetkých úrovní života (duchovného i materiálneho) nahradilo kvantum strán s rovnakými populistickými vyjadreniami, akurát v odlišnom obale…

V systéme, ktorý roztvára obrovské sociálne nožnice, a ktorý je svojimi zadefinovateľnými stanovami postavený práve na trhovom zisku, odhaľuje prostriedky využitia politických strán, ktoré sa pre svoje dosiahnutie vysnenej politickej moci riadia najpodradnejšími metódami. Aby mohli riadiť a vládnuť. Uvedomelý občan na ich pochybné hry nenaletí – mierou intenzity reklamných a bilboardových kampaní, previazanosťou s finančnými skupinami a oligarchami,  paranoidnými sľubmi s obavou o ich prípadné zlyhanie podpory verejnosti, čo by znamenalo aj ich (ne)zvoliteľnosť. Už si síce vyberá zo širokej palety programov, ale žiadny (z tých, ktorí stoja pri bráne parlamentu) nekopú za naše záujmy. Za záujmy bežného obyvateľa. Prečo by sme to vždy mali byť iba my, ktorí sa podriadime, hoci za rovnakú cenu práce z rovnakého nadnárodného reťazca dostávame trojnásobne menej, ako kúsok za rakúskymi hranicami?

Žiaľ, mentalita nášho národa už v zárodku podrýva aktívnejšiu účasť na veciach verejných. Musíme to predsa byť my, ktorí budeme nástojiť o to, čo nám skutočne patrí a čo si zaslúžime. Že ucelené myšlienkové prúdy a koncepcie spoločnosti nemožno uskutočniť šmahom ruky. A už vôbec nám v tom nepomôžu (ba naopak) prezieraví farizeji v oblekoch, ktorí zastupujú záujmy svojich nenásytných chlebodarcov a finančných skupín. A nikdy nie občanov. Hoci majú krásne reči a rozdajú aj zopár omrviniek, boja sa toho, že o moc prídu a my s nimi zúčtujeme. Boja sa nás, pokiaľ vidia, že povstávame. Nič nie je tak prosté a priehľadné ako vedomie toho, že náš národ žije v apatickom a dávno rezignujúcom nevedomí a nevidiaci túto formu možnej občianskej nápravy, že tomu tak je a môžeme to uskutočniť.

„Kto chce správne poznávať, musí najprv správnym spôsobom pochybovať.“ (Aristoteles)

Stačí si všimnúť, ako hocijaká strana či hnutie rozpráva, ako tá iná (v zmysle od nej) na Slovensko kašle a ona má ten jedinečný recept. Akoby málo bolo toho, že si občan nevie zrátať koľko je dva a dva, akoby rátali dopredu s tým, že má krátku pamäť a more výčitiek mu vo volebný deň akože prestane vadiť a ovládnu ho razom emócie miesto rozumu. Rozprávkami o tom, že na nič nie sú peniaze mi nedá nedívať sa na predražené tendre, korupciu a obrovskú zadĺženosť. Potom samozrejme na nič „nie je“ a naša hranica znesiteľnosti tolerovať to, naraz stúpa.

My ako OZ to v dotovaní a podpore kultúry vidíme na vlastné oči, avšak tento problém má ďaleko širšiu kardinálnu príčinnosť. Zástupné témy nahrádzajú tie dôležité a zo zodpovednosti za prečiny politika (a jeho sponzorskej pijavici) sa dopláca zodpovednosťou kolektívnou. Pokiaľ ľudia trpia štokholmským syndrómom a budú sa vo veľkom uspokojovať s nevyhnutným minimom, (potraviny, zaplatenie nájmu…) ktoré dostávajú (sociálne balíčky) a kvázi železnej ochrany (migranti) pred okolím – vždy budú tými, ktorí si nezaslúžia viacej. Vždy budú prstom ukazovať na niekoho, kto sa istým spôsobom vzbúril tomuto režimu. Budú ho mať za hlupáka…

Nikto z nás predsa nemusí byť ako Winston Smith z kultového románu Georgea Orwella – 1984, aby štátna moc a Veľký brat trýznili jeho vnútro až „do krvi“. A aj napriek ponižovaniu, tortúram a mučeniu s ním neboli nakoniec spokojní. Pretože, aj keď boli jeho zranenia a fyzický rozklad opticky možno nespochybniteľné a nesmierne ponižujúce, to čo mal v hlave, mu nemohli vziať. A my ako spoločnosť si predovšetkým musíme uvedomiť matrix a prevrátenosť hodnôt, ktorým venujeme čas a ako nás to v konečnom dôsledku ohlupuje. Musíme namáhať svoju myseľ, myslieť, učiť sa. Využiť naše požiadavky, pokúšať o ne zdravým zápalom a naplniť ich. A až potom môže nastať demokracia.

 

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.