Knihy

Čitateľský denník: Kľúč (Kagi, 鍵), Džuničiró Tanizaki, 1956

By  | 

Pár poznámok k autorovi

Džuničiró Tanizaki je jedným z najslávnejších japonských prozaikov. Jeho tvorbu je možné rozdeliť do troch základných období. V prvom období je zreteľne cítiť jednak vplyv éry Meidži (obdobie modernizácie a japonského obdivu k západu) a jednak jeho štúdium anglickej literatúry. Dôležitým medzníkom je rok 1910, kedy bola publikovaná jeho poviedka Tetovanie. Už tu ukázal svoju inklináciu k šokujúcim témam, predovšetkým k masochizmu, ale aj schopnosť rozprávať v jemných náznakoch a s citom pre detail či záujem o tradičné japonské umenie, ktorým vyvažoval svoje šokujúce témy. Názorovo mal blízko najmä k estétskej škole Tanhiba, ktorá sa inšpirovala Poeovou a Wildovou tvorbou a k žánru watakuši šósecu, pri ktorom je typické stotožnenie autora s postavou.

Po presťahovaní z Jokohamy do Kansai sa začína druhé obdobie Tanizakiho tvorby, ovplyvnené starobylou kultúrou tunajších miest – Kjóta, Osaky a Kóbe. Tu vytvoril svoj charakteristický „rukopis“, v ktorom sa mieša západné psychologické rozprávačstvo, japonské témy a opisný štýl, plný jemných kontrastov a detailov skvelo dokresľujúcich atmosféru. Jeho hlavným námetom sa stáva problematika modernizácie, ktorá narúša tradičný japonský spôsob života. Absolútny vrchol tohto obdobia, jeho tvorby a v podstate aj japonskej literatúry 20. storočia predstavuje trilógia Sestry Makiokové z rokov 1943 až 1948.

V neskorej fáze svojej kariéry opäť obrátil pozornosť na prózu s explicitnou masochistickou erotikou. Tentokrát ju doplnil o tému staroby a denníkovej naratívnej formy. Dôležitú rolu tu hrajú dvojtvaré ženské postavy, ktoré v sebe spájajú eleganciu, čistotu a materstvo s démonickosťou, zvodnosťou a sexuchtivosťou.

Kľúč

Hlavný hrdina príbehu je päťdesiatpäť ročný vysokoškolský profesor, nespokojný z odovzdanosti, hanblivosti a úzkoprsosti svojej tradične zmýšľajúcej manželky, Ikuko, ktorá sa s ním, aj keď má v sebe veľa sexuálnej energie, miluje stále tým istým spôsobom. Počas osláv Nového roku, kedy ich navštívi dcéra Tošiko a jej priateľ Kimura, sa Ikuko opije a zaspí v kúpeľni. Manžel ju spolu s Kimurom utrie do sucha a následne sa hodiny venuje skúmaniu doposiaľ neprebádaných častí jej tela. Táto činnosť sa postupne opakuje čím ďalej, tým častejšie, fotografuje si ju a fotky necháva vyvolávať u Kimuru. Ten ani nepopiera, že si robí kópie a postupne sa táto informácie dostane ku Ikuko. Tá však mdloby už nejaký čas len predstiera. Spolu s tým pri sexe vykrikuje Kimurovo meno, čím manžela dráždi ešte viac. Obaja manželia si o tomto vedú tajné denníky a aj napriek vzájomným ubezpečeniam si ich navzájom potajomky čítajú. Vzájomné erotické dráždenie začne naberať na obrátkach a aby manžel stíhal svojej mladšej manželke, dopuje sa stále silnejšími stimulantami. Postupne mu tak začína vynechávať pamäť, stúpa mu tlak a napokon čiastočne ochrnie. Ukazuje sa, že Ikuko využila manželovu hru na to, aby sa ho zbavila a „usexovala“ ho na smrť.

Kniha je fascinujúca predovšetkým využívaním nespoľahlivých rozprávačov. Za pomoci denníkových zápiskov, čo je mimochodom mimoriadne častý spôsob rozprávania v japonskej literatúre, sledujeme klamlivú hru dvoch ľudí, ktorí sa snažia navzájom ovplyvňovať. Je úžasné sledovať „denníkový tenis“, kedy obaja tušia, resp. vedia, že ten druhý si to číta, snažia sa zatajovať svoje pravé motivácie, zavádzať a manipulovať. Všetky udalosti sú tu tak interpretované štvormo – muž, muž – manipulácia, žena, žena – manipulácia a je úžasné sledovať ako nové informácie neustále menia náš náhľad na predchádzajúce dianie i obe postavy.

Tanizaki teda vytvára nesmierne rafinovaný román, v ktorom je však nespoľahlivé rozprávanie podriadené skúmaniu prebúdzajúcej sa ženskej sexuality a naopak upadajúceho mužského libida. Sado-masochistický vzťah páru vyplýva z toho, že patriarchálnou spoločnosťou potlačená sexualita ženy po niekoľkých impulzoch jedného dňa exploduje. Muž sa tak vydáva na sebadeštruktívnu cestu, ktorú nemôže vyhrať. Kniha tak pripomenie Hokusaiov slávny obraz Sen rybárovej ženy, ktorý zobrazuje ženu obcujúcu s chobotnicou. Ten rovnako rozpráva o strachu japonskej patriarchálnej spoločnosti z hrozivej ženskej sexuálnej sily.

Na druhú stranu môžeme Kľúč vnímať aj ako výpoveď o zmene sexuálneho života s príchodom západnej modernity. Ikuko sa páči Kimura, pretože jej pripomína televíznu hviezdu, namiesto tradičného kimona začína nosiť „západné“ oblečenie a náušnice, namiesto tradičného sexuálneho styk po tme – Yobai, praktikuje rôzne sexuálne hry. Tanizaki poukazuje na živočíšnosť a prázdnotu tohto konzumeristického prístupu k životu. Z tohto pohľadu tak ide o typickú Tanizakiho tému straty identity, ktorá v tomto prípade viedla až k smrti.

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.