Kultúra & umenie Literatúra

Čistá Duša: Netúžim vyvolať zmenu, snažím sa len neskrývať svoj vlastný názor

Pavel Chodúr

Povedz nám ako sa ti vlastne podarilo vydať knižku? Bolo to niečo čo si inicioval/a ty alebo to prišlo z popudu niekoho iného?

Prvá kniha, ktorá vyšla minulý rok, vyšla na popud ľudí, ktorí mi opakovane písali na internete. nápad sa mi napokon páčil, tak nakoniec vyšla kniha. bolo to celkom jednoduché, stačilo si vybrať vydavateľa. Druhá kniha, ktorý vyšla teraz, vyšla na môj vlastný podnet, pretože mi v zápisníku visí dosť veľa textov, ktoré sa na internet nevošli a tlačila ma potreba zverejniť ich. Dnes už môže vydať knihy prakticky hocikto, ale aj tak je to pre mňa jeden z najväčších splnených snov.

Čistá duša sa stala značkou, fenoménom, ktorý ľudí značne inšpiruje, pobaví, nakopne. Je oproti tvojim začiatkom stále táto forma pre teba atraktívna? Tvoria sa ti texty ľahšie alebo ťažšie ako predtým?

Úprimne? Nikdy by mi nenapadlo, že to narastie do takýchto rozmerov. A nebolo ľahké si to všetko pripustiť – ani neviem, či si to vlastne pripúšťam. Doteraz s tým trochu bojujem, ale to, čo mi život prinesie, sa snažím prijímať. načo by sa to všetko inak dialo? Najmä ak ide o pozitívne a príjemné veci. Na jednu stranu bolo super, keď moje texty takmer nikto nečítal, lebo mi bolo jedno, čo zverejňujem. Bolo to ako hodiť pierkom do okna. no teraz mám v ruke poriadne veľký kameň. Preto za svoje myšlienky cítim väčšiu zodpovednosť. Je to trochu zaväzujúce, ale to k tomu patrí.

Čistá duša sa objavila aj na tričkách, hrnčekoch, dostala sa k ľuďom aj prostredníctvom tetovaní. Aké sú tvoje pocity z toho, že ľudia tvoje texty poznajú, stotožňujú sa s nimi a touto formou ich prezentujú aj ďalej?

Vieš čo? Nebudem sa tváriť.. je to super! Nič iné. Merch má na starosti tím ľudí z Kompotu, ja sa s nimi nestretávam osobne, komunikujeme cez internet a vkladám do toho “len” nápady a myšlienky. Takže ma to veľmi baví a teší. Z tetovaní sa stále cítim trochu rozčarovane, lebo je to prepojenie na celý život, ale predovšetkým ma to napĺňa radosťou a akýmsi zvláštnym.. uznaním? Neviem. Každopádne, v oboch prípadoch sa moje myšlienky pretvárajú na niečo hmatateľné a reálne, čo uspokojuje moje materiálne ja.

Ako je to s hatermi? Je ich viac? Menej? Kedy majú tendenciu sa najviac zjavovať a komentovať veci? Za predpokladu, že to samozrejme vôbec riešiš.

Je to podozrivé, ale neviem o žiadnych hateroch. ale je pravda, že skoro vôbec nesledujem komentáre a správy si prečítam len zriedka. Tak ktovie, ako to je.. možno len nevidím zlo, nepočujem zlo, hehe. No nenávistné reakcie sa objavujú hlavne vtedy, keď píšem na margo politiky alebo citlivých sociálnych tém, v ktoré ľudí polarizujú. Ale to je prirodzená reakcia. a pokojne to môžu byť trolovia. Ktovie? Pokojne sa dá povedať, že to neriešim.

V novembri ti vyšla druhá kniha cez vydavateľstvo Slovart s názvom Metrofília. Prečo práve tento názov?

Metrofília je termín označujúci sexuálnu príťažlivosť poéziou, respektíve fetiš pre poetický obsah. Mňa dokážu slová veľmi často vzrušiť a myslím si, že rozumiem, o čom je reč. To slovo mi utkvelo v pamäti a keďže je kniha o vzťahoch, sexe, vzrušení, milostných trojuholníkoch, rozchodoch, randení a podobne, prišlo mi to trefné.

V čom je táto kniha odlišná od tvojej prvotiny?

Tým, že je tematická. Tým, že sú v nej prevažne nezverejnené a nevidené texty, takže by sa dalo povedať, že sú neoverené internetovým publikom a tak trochu krokom do neznáma. Neviem posúdiť, či sa budú páčiť alebo nie. Aj keď musím uznať, že doposiaľ sa ku mne donieslo veľa dobrých ohlasov. a napokon je odlišná aj tým, že má úplne iné grafické stvárnenie, než na aký, sú u mňa ľudia navyknutí.

Čo je pre teba v tejto dobe najviac inšpirujúce?

Ako obyčajne, budem sa opakovať – stále je to život. Možno to znie ako klišé, ale je to tak. Nepoznám pre to slovenský ekvivalent, ale “trpím” overthinkingom, teda o veciach okolo seba, o ľuďoch navôkol mňa a vo mne, o situáciách, v ktorých sa ocitám, priveľa rozmýšľam. Sú to nenastaviteľné myšlienkové pochody, čo vo mne zvádzajú vojnu, až kým jedna strana nevyhrá a nevypochoduje na svetlo sveta. Napríklad v podobe textu. Alebo ilustrácie.

Vo svojich textoch zabŕdaš aj do politickej situácie. Dá sa povedať, že tvoje texty sú tvorené tvojim subjektívnym názorom na všetko čo sa okolo teba deje. Myslíš si že aj svojou troškou prispievaš k nejakému uvedomeniu, zmene, zamysleniu?

Áno, snažím sa tvoriť najosobnejšie, ako viem. inak to ani neviem. Nedokážem sa zapáčiť každému, neviem, ako osloviť všetkých. Nerozumiem rasizmu, homofóbii, tyranii, mamonu, násiliu.. takže ľudí, ktorí týmto spôsobom rozmýšľajú, zrejme nikdy neoslovím. Nikoho nechcem ovplyvniť, netúžim vyvolať zmenu, snažím sa len neskrývať svoj vlastný názor a vysloviť ho bez strachu, nahlas. Vyvolať zamyslenie? Možno toto pomenovanie by na mňa sedelo najlepšie.

Čo ty považuješ za umenie?

Umenie je, vedieť, čo je umenie. Toto je téma na dlhšiu debatu, o umení diskutujem často. a intenzívne. a bezvýsledne, haha.. akurát teraz prichádzam z jedného veľkého umeleckého trhu a odnášam si odtiaľ jedno veľké sklamanie. desiatky umelcov z rôznych krajín sveta sedia s pohárom vína v extravagantnom šále na krku vedľa svojich výtvarných diel a človek sa cíti ako na jarmoku, bojí sa s umelcom nadviazať očný kontakt, pretože sa mu autor okamžite snaží predať jeden zo svojich obrazov za 5300 euro. a necítim žiadne umenie. Potom sa pozriem trebárs na repliku fontány v londýnskom tate modern, čo je obyčajný biely pisoár s duchampovym podpisom “r. mutt” a cítim absolútnu mágiu. Nechápem.

Čím sa ráda obklopuješ?

Paradoxne okolo seba nepotrebujem nič extra. Najmä keď koncentrovane tvorím, čo je dosť často. Zväčša mi vyhovuje minimalizmus, teda málo vecí, ktoré by ma rozptyľovali. Radšej sa vecí zbavujem, než sa nimi obklopujem. A to bohužiaľ platí aj o ľuďoch. Milujem tráviť čas s milovanými ľuďmi, ale často sa obklopujem samotou. Všetko stojí na rozpoložení.

Keby si mohla teraz na svete zmeniť jednu vec aká by to bola?

To, kam svet speje. teda, budúcnosť. Nech je krajšia, než v mojich najoptimistickejších predstavách. Lebo ani to nie je bohviečo.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.