Červený kláštor bol pôvodne gotickým kartuziánskym kláštorom. Kláštor sa pôvodne volal Domus Vallis sancti Antonii, neskôr Lechnický kláštor. Pomenovanie, ktoré poznáme dnes dostal podľa červenej farby striech kláštorných objektov. Jeho história sa spája s obcou Lechnica, ktorá patrila šľachtickému rodu Berzeviczyovcov. Magister Kokoš Berzeviczy v roku 1319 daroval Lechnicu spišským kartuziánom zo Skaly útočišťa (dnešné Kláštorisko v Slovenskom raji), aby tam v sútoku riek Dunajec a Lipnícky potok, v údolí nazývanom Dolina sv. Antona pri Dunajci, postavili filiálny kláštor, ktorý bol druhým na území Spiša.
Rehoľa kartuziánov pôsobila v kláštore počas 14. – 16. storočia. Kartuziáni patrili k najprísnejším kontemplatívnym rádom v rímsko-katolíckej cirkvi. Rád založil sv. Bruno v roku 1084 a jeho členovia sú aj dnes verný zásadám zakladateľov. Rehoľné pravidlá zdôrazňujú význam kníh, ktoré vnímajú ako „večný pokrm duší“ a stanovujú rukami kázať (písať) slovo Božie, keď ho nemôžu kázať ústami. Preto sa mnísi venovali hlavne odpisovaniu, výzdobe a viazaniu kníh.
V 15. storočí bol rozvoj kláštora narušený vpádom husitských vojsk (Husitstvo bolo radikálne reformné hnutie, hlásané majstrom Jánom Husom a žiadajúce ďalekosiahlu reformu cirkvi) z Čiech. Stal sa terčom nájazdov pod vedením Jána Pardusa z Hrádku a Fridricha zo Strážnice Problémy spôsobovala aj dlhodobá prítomnosť bratríkov (vojenské oddiely zložené z bývalých husitských bojovníkov), ktorá mala za následok chátranie kláštora a hospodársky úpadok obcí nachádzajúcich sa v regióne.
Nezhody v Rakúsko-Uhorsku, začiatok reformácie, dvojvládie a boje o trón medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským spôsobovali konflitky a viedli náboženskej neznášanlivosti. Rozvraty v Uhorsku škodili obom spišským kartúzam. Tie začali strácať majetky a opäť sa stali sa cieľom nájazdov. Mnísi kláštor postupne opúšťali a sťahovali sa do pokojnejšieho Poľska, Rakúska a na Moravu. Kláštor bol v roku 1563 zrušený.
Ďalšia história kláštora je spojená s rádom Kamaldulov, ktorý sa do Červeného kláštora dostali v roku 1711. Tí vychádzali s pravidiel rádu benediktínov. V kláštore sa venovali hospodárstvu, včelárstvu, pestovaniu plodín, liečivých bylín a stromov. Kláštor postupne zrenovovali, pristavali pustovne a ďalšie budovy a prestavali ho v barokovom štýle. V tejto podobe ho môžeme obdivovať dodnes.
Najznámejším kamaldulským mníchom, ktorý pôsobil v kláštore bol Cyprián. Fráter Cyprián vynikal najmä v oblasti medicíny, farmácie, alchýmie a botaniky. Okrem písania vedeckej literatúry zbieral aj ľudovú slovesnosť. V Červenom kláštore ho kvôli jeho liečiteľským schopnostiam vyhľadávali ľudia zo širokého okolia. Lieky aj predával a za utŕžené peniaze založil fond pre rozvoj lekárne v Červenom Kláštore. Najviac ho preslávil herbár, ktorý tvoril v rokoch 1765 – 1771. (Wikipedia)
V roku 1782 cisár Jozef II. v rámci svojich reforiem zrušil všetky kláštory, z ktorých „nevyplýval poznateľný úžitok“. Cisársky dekrét prečítali v Červenom kláštore 24. apríla 1782. V ten deň sa v kláštore nachádzalo 17 rehoľníkov. Týmto dekrétom zrušil aj kamaldulskú rehoľu na území monarchie. V roku 1820 kláštor cisár František I. daroval ako základinu na hmotné zabezpečenie pre nonovzniknuté gréckokatolícke biskupstvo, ktoré bulou z roku 1818 založil pápež Pius VII.
Areál Červeného kláštora bol v roku 1970, pre jeho prínos do histórie Slovenska z hľadiska architektúry a využitia, vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
foto: Vlado Král
Zdroje:
http://www.muzeumcervenyklastor.sk/muzeum/
