Cestovanie

Carstensz – Siedma hora

By  | 

Carstensz je zatiaľ posledným Barabášovým filmom, natočený na Papuy Novej Guinei. Hlavnou premisou príbehu je snaha o výstup na Siedmu najväčšiu horu sveta, a zároveň najväčšiu horu na území Austrálie a Oceánie. Preto sa príbeh primárne zameriava na snahu 7 členného československého týmu (zloženom z horolezcov), dostať sa pod horu prechodom, cez neprehľadnú a nebezpečnú džungľu a pokoriť jej vrchol.
Hlavnou postavou tohto filmu je, podobne ako pri Pururambe, Rudolf Švaříček. Dopĺňajú ho Pavel Bém, Vlado Zboja, Milan Říha, Ado Eliáš, Láďa Nosek a Pavol Barabáš.

Vo filme, sa aj napriek nebezpečnému prostrediu nenachádza veľa dramatických situácií. Domorodé kultúry a spoločenstvá sú vo filme nevýrazné, ale predsa  prítomné. Film začína lyrizovaným príbehom o tom, ako by sme si mali vážiť našu planétu. Tento príbeh, spolu s hlasom Mariána Gaišberga, film aj uzatvára.
Po predstavení všetkých účastníkov expedície, a ich horolezeckých úspechoch, sa znova dostávame na ostrov Papua Nová Guinea. Podobne, ako pri Mamberame, aj tu je začiatok lemovaný snahou dostať povolenia na vstup do zakázaného územia. Po vybavených papieroch, sa 7 členná výprava vyberá do malej dedinky, známej z predchádzajúcej expedície, v ktorej je postavené malé letisko.

Tu sa stretávame prvý krát s priamym zásahom civilizovanej spoločnosti na život domorodcov. Tí, nosia oblečenia, poznajú hodnotu peňazí aj monogamie a chodia do misijného kostola. Domorodé zvyky a obrady sa dostali do úzadia. Pri večernom ohni sa preto striedajú piesne domorodcov a piesne členov expedície, čo v predchádzajúcich obradoch a slávnostiach bolo nemysliteľné. Tancom sa v domorodých spoločenstvách komunikovalo či už z dôvodu udobrenia bohov, alebo v rámci slávností, či už plodnosti, alebo narodenia.

Atmosféra v dedine, do ktorej po troch rokoch prídu účastníci tohto filmu, je úplne iná. Uvoľnenejšia. Tradície a zvyky sú pomaly na ústupe.
Film je potom plejádou Barabášových typických záberov. Na chodiacich domorodcov, alebo na miestnu flóru a faunu.

Tentokrát, sa vyhýba dramatizovaniu situácií. Je skôr popisný. Komentár nám rozpráva o prekážkach počas cesty a o ich prekonaní. Tie sú sprostredkované aj obrazom. Komentár je znova osobnejší, pretože ukazuje a hovorí o svojom pohľade na dané udalosti.

Film hovorí tým pádom viac o strastiach účastníkov expedície, než o nebezpečenstvách, či už domorodých kmeňov, alebo malárie, ako tomu bolo v predchádzajúcich filmoch. Film je tak ukážkou neprechodného terénu, po ktorom sa účastníci brodia a prerezávajú. Rovnako sa stáva ukážkou nehostinnosti prostredia. Neustály dážď a vlhkosť zabraňuje hojeniu škrabancov a rán, a tie začínajú hnisať. Počas filmu sa tak stávame svedkami niekoľkých drobných operácií. Tieto operácie sú zobrazené priamo – v snahe vyvolať patričný efekt.

Ale najväčšou prekážkou sú nosiči, najatí v domorodej osade. Po každom ťažkom úseku sa zastavujú a pýtajú viac a viac peňazí. Tu je vidieť ďalší z dôsledkov fungovania modernej spoločnosti. Hodnota peňazí sa dostala až sem, a ľudia, ktorí častokrát pomáhali z nezištnosti a z dobrej vôle, si nechávajú teraz za prácu platiť. Rovnako sa tu ukazuje rozdielne spoločenské vnímanie situácie. Biely človek je pre nich bohatý, preto svoje vzbury neustále obnovujú. Naopak, členovia expedície ochotne hľadajú cestu z tejto situácie, pretože vedia, že sami by prechod džungľou nezvládli.

Carstenz

Hrozba modernizácie sa tak stala závažnejšou a aktuálnejšou. A to všetko s rozdielom troch rokov. Zaujímavé je ale sledovať, že aj napriek kultúrnemu uvedomeniu – to značí pochopeniu, že existuje väčší svet, peniaze a práca, za ktorú sa peniaze dostávajú – sú domorodci stále v područí svojej pôvodnej viery, v riečnych a lesných bohov. Či už sa jedná o strach z rieky, v ktorej údajne sídli riečny Boh, alebo z modlenia sa horskému bohovi, aby ustal dážď, máme možnosť sledovať posledné zvyšky ich pôvodnej kultúry. Pred očami nám tak zaniká pôvodná kultúra a nahrádza ju tá naša.

V tomto smere je význam dokumentu omnoho naliehavejší. Nesledujeme totiž len kamarátov, ktorí pokoria ďalší prírodný úkaz. Sledujeme aj ľudí, ktorí postupne prichádzajú o svoju históriu a tradície, na úkor niečoho nového, čo sa neustále rozpína.

Barabáš nám ukazuje aj zručnosti týchto ľudí. Postaviť most, uloviť potravu, alebo niesť ťažký náklad naboso cez ostré kamenné cesty. V týchto obrazoch sa zračí údiv, zmiešaný s obavami. Netradične, máme v tomto filme možnosť počuť aj hlasy ostatných účastníkov expedície, ktorí buď priamo, alebo nepriamo komentujú situácie. Kontakt s nimi je viditeľnejší, ako tomu bolo v predchádzajúcich filmoch.

carstensz_siedma_hora_obal

Zábery zahŕňajú prevažne polodetaily a celky. Rovnako tu máme možnosť vidieť plynúce oblaky, čo už môžeme označiť za typický Barabášov rukopis. Ukazuje ním jednak majestátnosť prírody, jednak porovnáva, akí sú ľudia oproti svetu a jeho krásam malí, a v neposlednom rade ukazuje na neustále plynutie času.
A práve plynutie času – čo budhisticky nazývajú neustálou zmenou, a teda snahou vydržať prítomnosti, je definovaný, aj keď okrajovo, začiatok konca jedného národa.

Výstup na horu točí hlavný hrdina filmu, Rudo Švaříček a ostatní, pretože Barabáš musel zostať počas výstupu, kvôli hnisavému palcu, v tábore.
Tento úsek filmu je odbitý rýchlo, a mapuje viac-menej len úspešný výstup, radosť z vrcholu a zostup členov expedície. Pred koncom prichádzajú členovia expedície do najväčšieho dolu. Tu sa jednak dostavuje porozumenie, prečo domorodci chceli neustále toľko peňazí. Denne tento dol, ktorý je ložiskom zlata a medi, vyrába svojim vlastníkom 7 miliónov dolárov.

V tejto časti dokumentu sleduje zánik prírody, na úkor obohacovania sa nerastným bohatstvom, ukrytom hlboko v zemi. Zničená zem, vyrúbané lesy a neustále približovanie sa k masívu hory Carstensz.

Pri odchode z dolov sa znovu objavuje lyrický príbeh, hlas Mariána Gaišberga a film končí. Dalo by sa povedať, že sa v istom zmysle stáva Barabášovým rozlúčením s týmto najväčším tropickým ostrovom, kde sa minulosť, ešte donedávna spájala s prítomnosťou.

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.