Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Bukowski v liste o novodobom otrokárstve

Vlado Král
Autor: Vlado Král

Predtým ako sa z Bukowského stal jeden z najväčších americký spisovateľov, tak vystriedal mnoho zamestnaní. Na pošte pracoval takmer 10 rokov. O tejto etape života napísal román Poštový úrad. Mal veľké problémy s alkoholom, a ako sám hovoril, pracoval aj v tých najpodradnejších zamestnaniach len preto, aby mal peniaze na alkohol. Alkohol neprospieval akné na jeho pleti a Charles preto vyzeral staršie. Táto neresť ho sprevádzala celý život. Napríklad v roku 1955 ho hospitalizovali s krvácajúcim vredom, ktorý mu spôsobil práve jeho alkoholický životný štýl. Spisovateľom na plný úväzok sa stal až vo svojich 49 rokoch, keď mu v roku 1969 vydavateľ John Martin ponúkol doživotnú rentu, 100 dolárov mesačne. Podmienkov bolo, že odíde zo svojho zamestnania a bude sa venovať iba písaniu. Bukowski vtedy napísal: „Mám dve možnosti, ostať na pošte a zblázniť sa… alebo ostať tu a hladovať a hrať sa na spisovateľa. Vybral som si tú druhú.“ Nasledujúci dopis, v ktorom píše o tom, aké to pre neho bolo, opustiť tradičné zamestnanie, poslal Martinovi o 17 rokov neskôr.

8.12.1986

Ahoj, John:

Ďakujem ti za pekný dopis. Nemyslím si, že to bolí, uvedomiť si niekedy, odkiaľ pochádzaš, čo máš za sebou. Poznáš pracovné miesta, ktorými som si prešiel. Dokonca ani ľudia, ktorí sa o tom snažia písať alebo točiť filmy, to nikdy nevystihnú správne. Hovoria tomu „9 to 5“ (práca 5 dní v týždni po 9 hodín). Nikdy to tak ale nie je. Väčšinou na takýchto pracovných pozíciach nemáš prestávku na obed, a v skutočnosti si ju ani sám neurobíš, pretože nechceš aby si prišiel o prácu. Potom sú tu nadčasy, ktoré nikdy nie sú správne zaznamené a ak si chceš na to sťažovať, jednoducho ťa nahradia niekým iným.

Poznáš moje staré príslovie: „Otroctvo nikdy nebolo zrušené, iba sa rozšírilo na všetky farby.“

A čo bolí najviac, je postupné vytrácanie sa ľudskosti tých, ktorí bojujú o to udržať si tieto pracovné miesta. Nechcú ich stratiť, pretože alternatívu vnímajú ako niečo horšie. Ľudia sa jednoducho stávajú prázdnymi. Sú telami s ustráchanými a poslušnými mysľami. Z očí sa im vytráca farba. Hlas sa stáva škaredým. Aj telo, vlasy, nechty, topánky. Všetko.

Ako mladý muž som nemohol uveriť, že by ľudia mohli obetovať svoje životy takýmto podmienkam. Ako starý muž, tomu stále nemôžem uveriť. Prečo to robia? Sex? TV? Auto na mesačné splátky? Alebo deti? Deti, ktoré budú potom robiť to isté čo oni?

Na začiatku, keď som bol mladý a striedal som jedno zamestnanie za druhým, bol som taký blázon, že som sa niekedy rozprával so svojimi spolupracovníkmi a hovoril som im: „Hej, šéf sem môže kedykoľvek prísť a len tak nás všetých vyhodiť. Uvedomuješ si to, že?“

Iba sa na mňa pozreli, nič nehovorili. Upriamoval som ich pozornosť na niečo, čo chceli zo svojej mysle vytesnať.

Teraz v priemysle prebieha obrovské prepúšťanie (oceliarne sú mŕtve, technické zmeny v ďalších továrňach pripravili ľudí o pracovné miesta). Sú prepúštaní po stovkách, tisícoch, s prekvapenými tvárami:

„Venoval som im 35 rokov…“

„Toto nie je správne…“

„Neviem, čo mám robiť…“

Nikdy neplatia otrokom toľko, aby mohli byť naozaj slobodní. Len toľko, aby mohli zostať nažive a vrátiť sa do práce. Všetko toto som videl. Prečo to nevideli aj ostatní? Došiel som na to, že lavička v parku alebo byť iba obyčajným opilcom je rovnako dobré, ako taký život otroka. Prečo sa nedostať k týmto veciam už skôr, načo čakať na to, až ma tam dostane tento systém? Prečo čakať?

Písal som voči týmto veciam s odporom, a bola to úľava, dostať zo seba vštky tie hovná. A teraz, keď som tu, takzvaný profesionálny spisovateľ, potom čo som prvých 50 rokov premrhal, tak zisťujem, že existujú aj iné hnusy mimo systému.

Spomínam si, keď som kedysi pracoval ako balič v továrni na svietidlá, jeden z ostatných baličov zrazu povedal: „Nikdy nebudem slobodný!“

Jeden zo šéfov práve prechádzal okolo (volal sa Morrie) a s chuťou sa zasmial. Tešila ho tá skutočnosť, že jeho druh tu bude väzňom do konca života.

Takže to šťastie čo som mal, že som sa konečne dostal preč z týchto miest, bez ohľadu na to, ako dlho to trvalo, mi dalo určitý druh radosti, úprimnej radosti zo zázraku. Teraz píšem zo starej mysle a starého tela, v takom čase, kedy by už vôbec nikto neuvažoval o pokračovní. Ale keďže som začal neskoro, tak si to dlžím aby som pokračoval. A aj keď sa mi začnú pliesť slová, keď budem potrebovať pomôct po schodoch, keď nerozoznám lastovičku od spinky, tak cítim, že niečo vo mne si bude pamätať (nech som akokoľvek ďaleko) ako som prešiel vraždou, ťažkosťami a drinou, k ušľachtilej smrti. 

Nepremrhať úplne zbytočne celý život sa zdá byť hodnotým úspechom, aj keď možno iba mne.

Tvoj chlapec,

Hank

Zdroje:

Bukowski wrote this letter about ditching the 9-5. Thirty years later it’s more relevant than ever

https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles_Bukowski

Foto:

THE SBCLTR MIXTAPE VOLUME 8

O autorovi

Vlado Král

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.