Film & TV Film 2010+ Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Braček Jelenček ukazuje, že animovaná adaptácia rozprávky nemusí byť nutne pre deti.

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

Animovaný film Braček Jelenček je rovnomennou adaptáciou známej rozprávky, ktorú poznáme vďaka Pavlovi Dobšinskému. Musím povedať, že pôvodný príbeh nemám príliš rád. Viem, že opierať sa o hodnovernosť v prípade rozprávkového žánru je naivné, ale ktorý otec by už len pristúpil na návrh macochy, aby zjedli svoje deti?[1] (Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti[2] U rozprávok, ako detského žánru zaznamenávajúceho ľudské skúsenosti do modelových príbehov, ktoré majú deťom pomôcť vytvoriť si morálny kódex pre život, sa mi podobná amorálnosť javí navyše aj nezmyselná a príliš krutá. Tu už totižto končí tradičné slabošstvo otcov pod nadvládou krutých macôch. Aj preto ma potešilo, že sa režisérka a spoluscenáristka filmu, Zuzana Žiaková, rozhodla príbeh pôvodnej rozprávky prepracovať a dať mu odlišné kontúry.

Dej filmu sa od predlohy odlišuje primárne tým, že deťom umiera aj otec, nemajú macochu a „antagonistom“ sa tak stáva samotná smrť. Ďalšou podstatnou zmenou v rozprávaní je absencia princa a dvoch aktov, v ktorých si deti musia poradiť s udalosťami v jeho kráľovstve. Naháňačka so smrťou navyše vyústi do transformácie detí na stromy. Film tak nekončí svadbou, potrestaním antagonistov a premenou brata späť na človeka, ako tomu bolo v predlohe.[3]

Výsledný film tak popiera základné „piliere“ žánru rozprávky: „… podmanivosť rozprávky spočíva v tom, že dokáže skĺbiť […] napínavý dej i očakávateľné vyústenie, v ktorom dobro nakoniec premôže zlo a tí, ktorí toto zlo snovali, budú spravodlivo potrestaní“.[4]

Protivníkom je tu samotná smrť, ktorá nie je nespravodlivá a nemôžeme ju tak chápať ako tradičného rozprávkového protihráča, čiže zlo, ktoré má byť potrestané. Tým sa  rušia rozprávkové konvencie, keďže v Žiakovej Bračekovi Jelenčekovi  absentuje pomyselná morálna čiara medzi dobrom a zlom i možnosť spravodlivého trestu. Hrdinovia síce smrť na záver „prekabátia“, čo by mohlo byť považované za jednu z konvencií (ako napr. prekabátanie čerta), ale v tomto prípade zasa absentuje úsmevný priebeh príbehu.

Film totižto zobrazuje prebiehajúcu chorobu a následne i smrť otca, čo sa v podstate zopakuje aj pri jeho synovi. V závere síce vidíme katarzné vyvrcholenie v podobe „večnej“ blízkosti oboch súrodencov, ale to rozhodne nemôžeme považovať za jednoznačne šťastný koniec. Tam azda autorka čerpá z mýtu o Filémónovi a Baucis, avšak aj tento príbeh posúva do tragickejšej roviny, keďže manželia zomreli/premenili sa na stromy v starobe, v tej istej chvíli, v pokoji a po priazni bohov.

Tragika snímky sa prejavuje aj v štýle. Z úvodnej preslnenosti, keď je ešte rodina pohromade, autorka prechádza do tmavých farieb, a tie pretrvávajú až do záverečného vyvrcholenia. Vonku vládne sychravé počasie zhodujúce sa s vnútorným smútkom hlavnej hrdinky, v mizanscéne vidíme hrôzostrašného kostlivca, lebky naháňajúce deti či desivo pôsobiaci les. Kostlivcov chrapľavý hlas a jeho kruté slová vytvárajú zo zobrazeného čosi ešte hrozivejšie. Žánrovo by sme tak mohli snímku priradiť k balade, čomu nasvedčuje tragika, ktorá sa prejavuje nielen v rozprávaní, ale aj v štýle.

Dalo by sa teda povedať, že film je určený pre dospelejšieho diváka, čomu zodpovedajú aj témy filmu. Za tú hlavnú môžeme považovať ťažké vyrovnávanie sa s chorobou a následnou smrťou blízkeho a z toho vyplývajúcu existenciálnu ťažobu. Súčasne ide o vzdanie holdu súrodeneckej láske, ktorá je schopná smrť presiahnuť. Emocionálne prežívanie filmu si tak vyžaduje človeka uvedomujúceho si problematiku smrti a smrteľnosti, ktorá sa obvykle objavuje až vo veku desať rokov, prípadne v období adolescencie.[5]

Téma smrti nás privádza aj k náboženským interpretáciám, pričom dôležitú rolu tu hrá predovšetkým vzťah ľudí a prírody. Vo filme sa napríklad implicitne objavuje biblické: „Hriechy rodičov padnú na ich potomkov.“ Parohy a lebky zvierat visiace v chalúpke otca-horára sa obrátia proti deťom, ktoré tak azda pykajú za jeho horársku minulosť. Choroba a smrteľnosť otca  akoby symbolizovala jeho odtrhnutie sa od prírody, čo deti (a predovšetkým syn) na záver prekonávajú splynutím s ňou. Súčasne tým autorka azda poukazuje na kolobeh prírody a koncept reinkarnácie (chlapec→jeleň→strom).

Osobne sa mi páči kreativita posunov oproti predlohe, ktoré autorka zvolila, a absolútna ujasnenosť cieľovej skupiny a žánru a z toho vyplývajúcich štylistických a naratívnych postupov. Film navyše invenčne obohacuje pôvodný príbeh o baladické a existenciálne ťaživé prvky a vytvára priestor pre viaceré interpretácie. Súčasne s tým všetkým sa domnievam, že Žiakovej Bračeka Jelenčeka môžeme zaradiť do jednej z línií, ktorá v súčasnosti rezonuje v slovenskej bábkovej tvorbe. V nej už bábka nie je využívaná len v rozprávaní pre deti, ale vo filmoch zameraných na dospelejšieho diváka, ako napr. V kocke či Kamene.

Článok vyšiel v časopise Frame 14 – 2016, Číslo 1 a bol vytvorený pri príležitosti podujatia Študentské konfrontácie, ktoré organizuje FTF VŠMU. Uverejňujeme ho s povolením jeho šéfredaktorky Zuzany Mojžišovej i autora Marcela Šeda.

Zdroje

[1]     Pravdou však je, že tento príbeh je vyrozprávaný aj inak. Deti v jednej z verzií utekajú pred bitkou od macochy.

[2]     „A teraz,“ povedá, „vieš ty, mužu, čo? Porežme my tie tvoje pľuhavé deti!“ Čert vymyslí, diabol poslúchne. „Ja pristanem,“ povie na to horár, „ale sa skorej sedem ráz sprisahajme, že nikdy na seba nevyvoláme.“ Zakliali sa sedem ráz a potom sa uradili, že skorej chlapca a za chlapcom dievča zmárnia. Viac na: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/24#ixzz46RqcYL2b

[3]     Zvyšný priebeh je už rovnaký pre obe spomínané verzie.

[4]     TRÁVNIČEK, J. Vyprávěj mi něco… Jak si děti osvojují příběhy. Příbram: Pistorius & Olšanská, 2007. s.33

[5]     PIKTOROVÁ, L. Ponímanie smrti deťmi so život ohrozujúcim ochorením: Diplomová práca. Brno: Masarykova Univerzta, 2011. s. 36.

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.