Cestovanie Film & TV Film 1990-2009 Filmové obsahy a výklady

Bhután – Hľadanie šťastia

Pavel Chodúr

 

Po úvodnej montáži záberov z rôznych televíznych programov, na ktorých je viditeľné násilie, erotika a katastrofy (zohrávajúce vo filme dôležitú úlohu), sa prenášame ponad údolie, sledujúc pokojné plynutie oblakov.
Záber na hory a na plynúce oblaky sa stáva jedným z hlavných motívov Barabášových filmov – záber vyjadruje pokoj, majestátnosť a krásu prírody.Oproti úvodu, zobrazujúcemu náš súčasný západný svet, ktorý je  uponáhľaný a plný násilia, sa prenášame niekam inam, na pokojnejšie miesto, kde úvodom zaznie komentár spísaný vyššie.

Rovnako, ako v prípade Mustangu, aj tu sa jedná v určitom smere o naplnenie istého sna. Shangri La je pomenovanie pre fiktívne údolie, ukrývajúce nevídané duchovné bohatstvo a krásu. Shangri Lu vymyslel britský autor James Hilton roku 1933 pre svoj román Stratený obzor.
Keby sme sa snažili nájsť podobnosť medzi filmom Mustang a medzi filmom Bhután- hľadanie šťastia, boli by sme úspešní. V prvom rade ide o krajiny odrezané od modernej spoločnosti. Samozrejme, teraz, ako píšem tieto slová, už to nemusí byť pravda, pretože Bhután – natočený roku 2008, už poukazoval na zmenenie kráľovstva na demokraciu. Ale bez nejakej predpovede následkov a zmien, častokrát nevyhnutných, sa v dobe, kedy boli filmy vytvorené, jednalo o štáty s vlastnou nezávislosťou a s vlastnými pravidlami. V ich jadre, okrem jednoduchého spôsobu života, existuje aj silná viera v bohov sídliacich na horách a vyznávanie budhistického učenia.

hory

Vo filmoch vidieť budhistické chrámy, v ktorých mladí mnísi čítajú sútry, modlia sa a vzdelávajú sa v učení Budhu.
V obidvoch filmoch môžeme nájsť budhistické nástroje slúžiace k modleniu, alebo k vypúšťaniu negatívnej energie, či už sa jedná o ružence, budhistické zvony alebo budhistické mlynčeky, okolo ktorých ľudia prechádzajú a roztáčajú ich.
Dôležité je tiež spomenúť podobnosť komentárov. Podobne, ako v prípade Mustangu, aj tu robili komentár Marek Ťapák ako hlavný komentátor a Matej Landl ako Budha alebo duchovný učiteľ. Práve Landl prednáša až éterickým hlasom životné pravdy a Budhovo učenie. Ťapák nahrádza znova postavu Barabáša. Ten sa v Bhutáne aj niekoľkokrát objaví pred kamerou, kedy v priamom kontakte rozpráva o polohe, v ktorej sa práve s kamarátmi nachádza.
Podobne, ako Mustang, je aj tento film zameraný na hľadanie duchovnej krásy očami Pavla Barabáša. Jeho fascinácia spôsobom života miestnych ľudí sa odráža pred objektívom. Oproti Mustangu tu ubudlo niekoľko panoramatických záberov, hoci aj tie sa objavia, keď sa filmári dostanú z nížin do hôr, z miesta do mestečka, aby vyjadril symbiózu medzi prírodou a človekom. Omnoho viac ale Barabáša tentokrát zaujímajú ľudia.
Znázorňuje ich spôsob života, úzko spätý s poľnohospodárstvom. To sa stáva hlavným zdrojom práce aj obživy. Poukazuje na dôležitosť žien v komunite Bhutánčanov, ktoré sa starajú o domácnosť, zatiaľ čo muži cestujú s karavánou po krajine. Taktiež sa dostávame do budhistických kláštorov, kde väčšmi, než zobrazenie budhistického spôsobu života, dominuje objasnenie významu tohto učenia. Všetky zábery totiž majú budiť dojem sveta, v ktorom sa jednoduché rovná tomu správnemu. Tu sa znova vrátim k začiatku kapitoly, kde som spomenul televízne programy zobrazené pomocou rapid montáže.

chram

V Bhutáne sa totiž televízia objavila len nedávno a hneď spravila v krajine rozruch. Dovtedy ľudia, žijúci v mieri, pôsobením televíznych programov prezentujúcich slávu, bohatstvo, moc a násilie, podstúpili ťažkú skúšku. Tá vyvrcholila faktom, že sa malé deti začali biť v školách, čo bolo dovtedy pre krajinu nepredstaviteľné.
Pokrok sa, samozrejme, nedá zastaviť. Bhután sa aj napriek dobrému kráľovi a spokojnému ľudu mení.
Význam filmu ako Bhután – hľadanie šťastia spočíva v porovnaní života východnej a západnej spoločnosti. Ťažko by sa dalo hovoriť o nastavení zrkadla súdobej modernej spoločnosti, aj keď názor Pavla Barabáša je v tomto smere jednoznačný.
Pre neho je príroda a jednoduchosť ľudí oslobodzujúca.
Barabáš rozpráva o kráse ľudí a krajiny skôr komentárom, než obrazom, ktorý má v tomto prípade trochu podradnejšiu úlohu a slúži len ako potvrdenie vypovedaného.
Nejedná sa o dokument s poetickým nádychom rozprávajúci o podobných rozdieloch, ako napríklad Koyaanisqatsi (1983), Powaqqatsi (1988) Godfreyho Reggioa alebo Baraka (1992) od Rona Frickeho.

mnich

Tie aj napriek štylizácii nechávajú diváka rozhodnúť, čo je podľa nich lepšie, hoci sa tiež neubránia určitému zveličeniu.
V Bhutáne sa prejavuje dokumentaristov názor. Barabáš vo svojich filmoch nemusí hovoriť vety typu „Myslím si, že tento štýl života je lepší“.
Spôsob, akým zobrazuje ľudí a ich kultúry, slúži ako dostačujúca výpoveď. Scéna s chlapcami, ktorí sa zabávajú pri lukostreľbe, je výrazným svedectvom sily tohto národa. Na vzdialenosť 140 metrov, čo je väčšia vzdialenosť, ako na Olympiáde, a s  menším terčom, triafajú do čierneho a zabávajú sa.
Je to rovnaké, ako keď vo svojom filme Mongolsko – V tieni Džingischána, znázorňoval národný šport – zápasenie. Hravosť a precíznosť, akou obyvatelia tieto športy vykonávajú, je značne inšpirujúca.
Filmy podobného razenia a hlavne u Barabáša sa tak stávajú svedectvom o tradíciách a kultúre národov. Aj keď zobrazuje častokrát jednoduchý spôsob života, najmä v záberoch na ľudí pracujúcich na poliach alebo v domácnosti. Neschopnosť porovnať náš spôsob života s ich spôsobom života je teda na mieste. Rovnako ale film slúži ako zamyslenie sa nad nami a tým, čo robíme v kontraste s týmito kultúrami.
Vo filme prevládajú usmievaví ľudia, ochotní pútnikom za akýchkoľvek okolností pomôcť.
Za úsmevmi sa schováva úprimnosť, ktorá celkové vyznenie obohacuje o nový, ľudskejší rozmer. Dalo by sa povedať, že tak, ako bol Mustang o tibetskom budhizme, je Bhután- hľadanie šťastia o spôsobe života ľudí v krajine, kde je budhizmus všadeprítomný.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.