Hudba

Beyuz: Veľké ryby, čo ťahajú nitkami nemajú vkus

By  | 

Nedávno ti vyšiel nový album Lounge Life. Pokiaľ sa nemýlim, tak doteraz si nič v takomto hudobnom štýle nevydal. Prečo si sa práve teraz rozhodol spraviť takýto album?

Povedal by som, že mám také dve tváre. Tá prvá je tá, cez ktorú ma ľudia poznajú. Teda napríklad moja spolupráca s Tomášom Hafnerom, Tonom S., Benem alebo Boy Wonderom. Tá druhá tvár je mimožánrovejšia a ukazuje sa práve v tej hudbe, ktorú si robím sám. Pri Lounge Life som vychádzal z mojich vnútorných pocitov robiť si svoje veci sám po svojom v takom avantgardnejšom duchu. Aby som to vysvetlil, tak avantgardnejší v tom zmysle, že nespravím tradičný album určený pre určitú skupinu poslucháčov, ale album, ktorý by mohol zaujať aj ľudí, ktorí napríklad k hip-hopu nemajú vzťah. Motiváciou pre mňa bolo aj to, že napríklad moji kamaráti a ľudia z okolia mi hovorili, že to, čo robím sa im páči, ale že by to počúvali denno-denne vo voľnom čase, tak to sa nedá povedať. Zároveň sa ma pýtali, či nechcem spraviť aj niečo mimožánrové. Preto som sa rozhodol spraviť album čisto inštrumentálny s takým „lounge“ nádychom, ktorý bude príjemný na počúvanie, a ktorý môže osloviť poslucháčov prakticky každej vekovej kategórie.

beyuz_1foto: Lukáš Gomboš

Musím povedať, že Lounge Life ponúka hudbu naozaj veľmi príjemnú a pri počúvaní albumu je z neho cítiť pozitívne vibrácie.  Každý song pre mňa osobne vyžaroval niečo špecifické; niekedy som mal pocit takých 60. rokov, exotiky a trocha nadých Jamesa Bonda (Wonderland, Girl with the diamond look, Casino).  Aké sú inšpirácie za jednotlivými songami?

Väčšina ľudí čo ma už pozná vie ako pracujem na svojich veciach, ako prebieha celá produkcia. Nie je teda žiadne tajomstvo, že veľa samplujem. To znamená, že používam rôzne útržky z filmov, starých platní, nahrávok, dvd-čiek a tieto potom spájam a vytváram z nich koláž s mojím rukopisom. Samozrejme, do týchto samplov pridávam aj svoje veci ako napríklad rytmické sekcie alebo basy. S tými 60. rokmi je to dobrý postreh, pretože na albume Lounge Life je väčšina samplov práve z éry  60. a 70. rokov. Konkrétne som sa sústredil napríklad na abstraktný jazz, psychadelickú hudbu, piáno Fender Rhodes, filmovú hudbu, či rôzne plážové brazílske motívy. Všetko sú to teda staré veci, ktoré som sa snažil akoby obliecť do nových šiat, tými postupmi a vecami, ktoré do toho dodávam ja. Z pasážií, ktoré v mojich mozgových komorách evokujú zimomriavky vytváram „loopy“, čo znamená, že sa snažím, aby sa určité motívy opakovali a aby sa jednotlivé skladby po hudbonej stránke nejako extrémne nevyvíjali. Dôvodom je, aby tá hudba poslucháča zachovávala v takom, nazvime to repetitívnom štýle, ktorý človeka nijako neotravuje a môže si pri tom napríklad v kľude nad niečím premýšľať. Chcel som spraviť hudbu, ktorá bude jednoduchá a zároveň bude mať šmrnc. Analógový digitál. Staré nahrávky so živými nástrojmi, no s rytmikou súčasnoti.

Zatiaľ máš videoklipy k dvom songom: Delivery a Cafeteria. Videoklip k Delivery má trochu mysteriózny nádych. Mne sa ten kufrík spája s filmom Pulp Fiction. Čo sa teda skrýva v kufríku na konci? Čo symbolizuje tá modrá žiara? Je to album Lounge life?

Keď som mal hotový celý Lounge life, tak som si povedal, že bolo by fajn urobiť aj nejaké videoklipy. Je to predsa len potom také zaujímavejšie. Dôvodom bolo aj to, že veľa rokov som robil tú chybu, že keď som robil hudbu s nejakým interpretom – tak potom som už kašlal na videoklip, lebo sa mi to nechcelo riešiť. Ten proces tvorby tej hudby ma bavil jednoducho viac. Teraz som si ale povedal, že tie videoklipy chcem spraviť a chcem ich urobiť o toľko mysterióznejšie a umeleckejšie, aby to nepôsobilo nijak prvoplánovo. Čo sa týka samotnej skladby Delivery, tak tá pre mňa mala vždy takú atmosféru nočnej jazdy autom. Ja osobne mám nočné jazdenie veľmi rád, tie svetlá, tunely, celá ta atmosféra ma pohlcuje a dostáva do akéhosi tranzu. Neviem prečo, asi  nejaká úchylka. (smiech)  Preto som sa rozhodol, že skúsim spraviť takú nočnú jazdu Bratislavou a tak sme to natočili. Zároveň sme si pred tým točením povedali, že by bolo pekné, aby ten videoklip mal aj nejaký dej. Tak prišiel nápad s tým kufríkom, ktorý veziem kamarátovi, ktorý je zhodou okolností mozgom vydavateľstva ajlavmjuzik, cez ktoré šiel Lounge Life von. Keď mu ten kufrík prinesiem a on ho otvorí, tak je tam svetlo a „that’s it”. Nechali sme to otvorené, nech si pod tým každý predstaví, čo chce.  Pôvodne som tam chcel dovnútra dať hovno. (smiech). Potom mi ale povedali, že keď chcem byť taký vážnejší a avantgardnejší, nech si ho nechám na inokedy. (smiech)

beyuz_4foto: Lukáš Gomboš

Plánuješ videoklipy aj k nejakým ďalším songom?

V podstate plán bol taký, že videoklipy dáme von ešte pred vydaním albumu ako teaser a žiadne ďalšie sme už neplánovali. Teraz sa mi ale ozval jeden tanečník, ktorého som poznal iba z internetu z toho, že robí rôzne veci s alternatívnymi hip-hopovými producentami. Volá sa Otec Mirec. On mi poslal video, ako sa natočil v nejakej tanečnej skúšobni na skladbu Delivery s tým, že má nápad na videoklip. Tak som si povedal, že „fúha“ a šiel som si to pozrieť a bolo to fakt dobré. Z môjho pohľadu ma tento záujem tanečníkov celkom prekvapil, pretože Lounge life som pripravoval ako pohodový album. Možno je to tými rýchlejšími tempami, práve pri tých najchytľavejších songoch ako Delivery. Teraz pred pár dňami mi dokonca Otec Mirec písal, či by sme nespravili z celého Lounge Life, ktorý má 19 minút jeden videoklip, a kde pôjde jedna pesnička za druhou. Tak, ak to celé vyjde, čomu pevne verím, bude takýto jeden 19 minútový videoklip s dejom a s tancujúcim Otcom Mircom.

Čo ťa najaktuálnejšie najviac oslovilo po hudobnej stránke?

Ja mám také obdobia, podľa toho ako sa cítím. Napríklad teraz vôbec nepočúvam hip-hop ani rap, lebo to, čo sa teraz robí, ma vôbec nebaví. Momentálne už nejakú dobu počúvam Day Breaks, nový album od Norah Jones, ktorý vyšiel cez vydavateľstvo Blue Note Records. Pri ňom mám pocit, že ma obohacuje a cítim sa teraz tak, že tá hudba je aj adekvátna k môjmu veku. Ďalej ma oslovil Kevin Parker so svojim projektom Tame Impala, posledny album St.Germain alebo nový Justice. Tiež počúvam veľa filmovej hudby a zaujímam sa o starých pánov, ktorí tú hudbu skladajú. Veľmi sa mi páči napríklad Marco Beltrami. Čiže skôr takáto hudba teraz, aj keď predpokladám, že s príchodom leta sa to zmení, ale teraz sa cítím takto.

Ako vnímaš kultúrny život na Slovensku? V čom vidíš pozítíva a v čom negatíva?

Ako človek, ktorý sa pohybuje väčšinou v sfére hudobnej, neviem úplne posúdiť kultúru ako takú. Nemôžem sa vyjadrovať k veciam, do ktorých sa nerozumiem, no mýslím, že najväčší prúser u nás je pravaha otrepaných klišé. Dosť som sklamaný z toho, že vplyvní ľudia, inštitúcie, firmy, zabehnuté značky a média toto klišé podporujú. Super príklad sú slovenské rádia, ktoré čelia novým kvótam o hranosti slovenskej hudby. Výsledok? Žiaden. Dramaturgovia sa nezaujímajú o lokálnu alternatívnu hudbu a pritom jej u nás máme dosť. Veľa talentovaných ľudí potom stráca nádej a motiváciu, keďže rádia rotujú otrepané sračky, lebo áno-dramaturgovi ten research nových kapiel plat nezvýši. Veľké ryby, ktoré ťahajú za nitky nemajú vkus. Som rád, že pracujem práve v Rádiu_FM, lebo mám pocit, že je jediné, ktoré dáva priestor alternatíve a undergroundu. Ľudia v ňom sa dosť intenzívne zaujímajú o lokálnu scénu. Pracoval som nejakú dobu aj v nemenovanom súkromnom rádiu, no všetka kreativita tam bola zabitá. Demonahrávky mladých kapiel putovali rovno do odpadkového koša. Bedákali o kvótach, no v playlistoch tie isté pičoviny dookola. Smutný príbeh, no zároveň realita. Snažím sa nájsť balanc, robiť hudbu, vymýšľať nové veci a hlavne neopakovať to, čo je teraz in, lebo mne to za to naozaj nestojí. Obdivujem ľudí, ktorí robia to čo ich baví, robia to dobre a sú originálni. Je ich u nás dosť, len niekedy treba hľadať pod povrchom.

beyuz_3foto: Lukáš Gomboš

Čo by sa teda malo podľa teba zmeniť, aby to nebolo takto a aby sa veci pohli tým správnym smerom?

Bohužial na toto odpoveď nemám. Mojou úlohou je len robiť hudbu, tak ako ju cítim. Na začiatok by mi ale asi bohate stačilo, keby média prestali ľudom vnucovať čo je dobré a čo nie.

Čo si myslíš, že najviac chýba ľudom na Slovensku?

More a slnko. (smiech)  Celkovo ale asi tá spokojnosť a viac úsmevu na tvári. Ľudia by mali tráviť menej času okukávaním iných na sociálnych sieťach, pretože im to neprospieva.

Čo chystáš do budúcnosti, máš nejaký hudobný sen alebo nápad, ktorý by si chcel realizovať?

Ja sa hudbe venujem už od svojich 20 rokov. Teraz budem mať 35, čiže je to celkom dlhá doba a vôbec som to vtedy nepredpokladal, že ešte aj dnes budem robiť hudbu. Mojim snom je teda, aby som sa tej hudbe mohol venovať aj ďalej a robiť ju aj o 10 alebo 20 rokov a tak, aby sa stále páčila tým ľudom, ktorým sa páči. Aby som ich nesklamal. Ešte vlastne jeden sen, ktorý mám už dlhšiu dobu a čoskoro sa stane skutočnosťou a to, že album Lounge Life dávame do lisu a niekedy v roku 2017 bude na platni, z čoho mám veľkú radosť.

Tvoj odkaz čitateľom a fanúšikom?

Aby si ľudia nemysleli, že niečo vedia, že vedia príliš veľa vecí, a že sa môžu k rôznym veciam vyjadrovať pretože ja viem, že nevieme nič. To čo si myslíme, že je dnes správne, tak zajtra už také byť nemusí.

beyuz_2foto: Lukáš Gomboš

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.