Hudba Kultúra & umenie

Béla Bartók: Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu

Vlado Král
Autor: Vlado Král

Béla Bartók (25. marec 1881, Nagyszentmiklós Rakúsko-Uhorsku / dnešné Sânnicolau Mare v Rumunsku – 26. september 1945, New York, USA) a jeho dielo patrí k v rámci hudby 20. storočia k tomu najkvalitnejšiemu. Uznávaný skladateľ bol aj skvelým hudobným vedcom a klaviristom. V skladbách sa odkláňa sa od tradičných kompozičných postupov západnej tonálnej hudby a veľakrát sú základom ľudové inšpirácie, ktoré spracúva jemu-vlastným spôsobom. Zložil napríklad operu Hrad kniežaťa Modrofúza (1911), Tanečnú suitu (1923), Sonátu pre dva klavíry a bicie nástroje (1937) a Koncert pre orchester (1943).

 

Názov:  Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu (Music for Strings, Percussion and Celesta);

Vznik: 1936;

Dĺžka: 26 min.


Skladba vznikla v roku 1936 pre milionára Paula Sachera, ktorý ju objednal na oslavu 10. výročia založenia jeho komorného orchestra Kammerorchester Basel. Objednávka Sachera bola pre Bélu Bartóka v tom čase veľmi vítanou. Ekonomická kríza a politická situácia v Európe robili možnosť živiť sa profesiou akou je skladateľ čoraz náročnejšie. Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu je dnes považované za jedno z najlepších diel, ktoré Béla Bartók skomponoval.

Toto dielo vzniklo v komopozične najvyspelejšom obdobií skladateľovej tvorby. V skladbe sa striedajú jednoduché, až primitívne časti a kompozične prepracované časti. Béla Bartók tu čerpá z ľudovej hudby, ale aj z barokovej tradície. Poslucháčovi prináša divoké a nespútané emócie, dramatické a strašidelné pasáže, ktoré sú umocnené perfektnou prácou s dynamikou.

Partitúra zaujme rozložením orchestra, ktoré tu Bartók špecifikoval. Dva sláčikové orchestre sú zrkadlovo postavené oproti sebe a medzi nimi sú umiestnené bicie, čelesta a ďalšie nástroje, z ktorých každý má svoje miesto.

Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu má štyri časti:

I. Andante tranquillo

Prvá časť je fúga, čo je polyfonická imitačná skladba, zvyčajne 2 – 6 hlasá, ktorá vznikla v baroku. Jej základom je hlavná téma, ktorá je postupne zopakovaná vo všetkých hlasoch.

II. Allegro

Druhá časť je dynamickejšia, hudba zvádza do divokého tanca, počuť tu inšpiráciu maďarskou ľudovou hudbou. Béla Bartók tu používa synkopáciu, pracuje s výrazom, kde dostáva viac priestoru staccato. Dynamika sa vyznačuje kontrastným charakterom.

III. Adagio

Tretia časť začína xylofónovým sólom, ktoré môže byť vzhľadom na Bartókov záujem a ľudové tradície iných kultúr, inšpirované japonským divadlom kabuki. Hudba je pomalšia, pochmúrnejšiaa postupne prechádza do dramatických vrcholov.

IV. Allegro molto

V poslednej časti sa skladateľ vracia k tradícii tancov v maďarskej ľudovej hudby. Oproti predchádzajúcej časti je hudba jasnejšia a živšia, miestami pôsobí až filmovým/rozprávkovým charakterom.

O autorovi

Vlado Král

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.