Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Beat Generation

Začiatkom 40. rokov 20. storočia sa z pôvodne malej skupiny priateľov žijúcich v New Yorku, vytvorilo nové literárne hnutie, nazývané Beat Generation. Jeho korene siahajú na Kolumbijskú univerzitu, kde sa študenti Allen Ginsberg, Jack Kerouac, Lucian Carra a iní stretli počas štúdia a skamarátili sa aj s Williamom S. Burroughsom. Postupne sa k nim začali pridávať aj iní ľudia stotožňujúci sa s obdobným náhľadom na tvorbu a život. V polovici 50. rokov sa hlavné centrum hnutia presunulo do bohémskej štvrte North Beach v San Franciscu, do mesta, v ktorom boli najviac viditeľné spoločenské rozdiely medzi leskom a biedou Ameriky. Mladých autorov spájalo vedomie spolupatričnosti, túžba po intenzívnom vnútornom živote a ničím neobmedzovaná sloboda jednotlivca. Dodnes tu môžeme nájsť množstvo artefaktov z obdobia beatnickej generácie ako ulicu pomenovanú po Jackovi Kerouacovi, kde sa nachádza City Lights Bookshop, založené v roku 1993 Lawrencom Ferlinghettim. Nachádzala sa tu aj známa Six Gallery, kde 6 beatnických básnikov (Philip Lamantia, Michael McClure, Allen Ginsberg, Gary Snyder, Phil Whalen, Kenneth Rexroth a Jack Kerouac) organizovali svoje autorské vystúpenia a recitovali svoje texty.[1]

Beat znamená biť, beautitud zase blaženosť. Pôvod spojenia Beat Generation pochádza z pojmu ,,beat“ od Herberta Hunckeho na pomenovanie stavu, v akom sa nachádzal v období svojej drogovej závislosti a znamenalo zbitý, zničený, unavený, vyčerpaný. Členovia hnutia si toto slovo vysvetľovali odlišne, ba dokonca si svojimi výpoveďami aj protirečili. Zhodujú sa však v jednom. Pôvod slova súvisí s výrazom ,,beatify“ – blažený (Lawrence Ferlinghetti tvrdil, že slovo ,,beat“ môže znamenať aj hlučný. Názov celého hnutia prvýkrát použil John Clellon Holmes v roku 1952, keď vydal román s beatnickou tematikou Go, no názov rukopisnej verzie tohto románu The Beat Generation navrhol sám Jack Kerouac.


,,Sedeli sme s Johnom Clellonom Holmesom a premýšľali nad významom Stratenej generácie a nasledujúcim existencializmom a ja som povedal ‚Vieš John, toto je jednoducho beatnická generácia‘ a on vyskočil a s blaženým výrazom opakoval ‚To je ono, toto je presne to! ‘“             

                                                           (Jack Kerouac)[2]

Tento literárny smer sa dlho týkal iba USA, no s určitým oneskorením a v menšej miere zasiahol aj Európu. Nikdy netvorili ucelenú skupinu básnikov a nikdy ani nevydali oficiálny manifest. Za ten neoficiálny väčšina považuje titul amerického autora Jacka Kerouaca. Jeho dielo Na ceste (súvislý text na 30 metrov dlhom zvitku papiera) predstavujúci spontánnu autobiografickú prózu. Vystupujú v nej jednotlivci hľadajúci uspokojenie v neviazanom živote. Základnými charakteristikami manifestu beatnikov boli protest proti pokroku, prosperite a najmä proti konzumnému spôsobu života. Viacerí autori boli ovplyvnení budhizmom a zen budhizmom, čo prispelo aj k príklonu americkej mládeže k východnej filozofii, napr. hippies.

Beatnici nenávideli atómové zbrane, rasovú, politickú a sexuálnu diskrimináciu. Súčasne nenávideli reklamu povzbudzujúcu amerických občanov k stále väčšiemu konzumu. Chceli šokovať a provokovať, napr. prostredníctvom rúhačskej poézie o Bohu. Prekážalo im hlavne sprofanovanie viery, komercializácia Boha. Odmietali elitárstvo postavenia, pôvodu alebo náboženstva. Boli medzi prvými, ktorí odstránili sexuálne tabu, zastávali sa homosexuálnej lásky. Otvorene písali o drogách, poukázovali na ich nebezpečenstvo. Dôsledkom toho bola skôr ich propagácia než výstraha. Nesúhlasili s americkou  prítomnosťou a odmietali budúcnosť, pohŕdali plánujúcim človekom premýšľajúcim nad tým, čo bude. S tým súviselo aj ich apokalyptické videnie sveta. Najdôležitejší bol zážitok – tu a teraz; nebolo dôležité žiť s jedným človekom na jednom mieste, práve naopak, najdôležitejšou bola cesta a s ňou spojené zážitky na nej. ,,Život, cestovanie, dobrodružstvo, požehnanie a žiadna ľútosť“ (Jack Kerouac). Písali hlavne verše určené na verejnú recitáciu a často spolupracovali s jazzovými hudobníkmi. Z ich veršov sálala anarchia. Dnešní beatnici sa podieľajú najmä na ekologických hnutiach.

Písali voľným veršom a hovorovým jazykom. Pre autorov bola typická improvizácia, spontánnosť, automatické surrealistické texty. Najčastejšou metódou je asociatívnosť, typická tiež útržkovitosť. Nestarali sa o gramatiku a nikdy sa k svojim textom opätovne nevracali. Odmietali retušovanie ľudského vnútra, a taktiež prispôsobovanie sa iným ľuďom svojimi názormi či životným štýlom. Žiadali „nahotu“, ktorá bola pre nich pravdou. Tá sa väčšinou spájala s postavou anjela, pretože sa považovali za zvestovateľov zániku. Inšpiráciu pre svoje diela čerpali z rôznorodých umeleckých smerov ako romantizmu (Percy B. Shelley a William Blake), ranej americkej moderny (Walt Whitman, Edgar Allan Poe, Emily Dickinsonová, Jack Black) či francúzskeho surrealizmu (André Breton, Marcel Duchamp) a symbolizmu (Arthur Rimbaud, Charles Baudelaire). Pre beatnikov boli títo umelci obdivuhodní. Taktiež patrili k vyznávačom kontroverzného modernistického prozaika Louisa-Ferdinanda Célina, ktorého romány vyjadrovali zlyhanie a úzkosť, ako aj amerického modernistického básnika Williama Williamsa.

Kritika a prínos beatnikov

           

,,Ako na to reagovala tlač a verejnosť? Ľudia buď žiarlili alebo zúrili. Časť obyvateľstva sa slobodne rozhodla vzdať sa ,,amerického štandardu“ a všetkého, čo s ním súvisí v mene slobody. „

                                                           (Gary Snyder)

 

Neviazaný život, užívanie drog a narkotík, odpor voči diskriminácii a vládnemu systému, homosexualita či anarchia nenechali kritikov chladnými. Akademická spoločnosť sa im posmievala a označovala ich za antiintelektuálov, mainstreamová Amerika bola zhrozená z ich sexuálnej neviazanosti a užívania drog. Takto si vlastne celá Amerika uvedomila, že sa práve sformovala skupina spisovateľov a intelektuálov úplne narúšajúca všetky pravidlá a fungujúca mimo oficiálnych literárnych štruktúr.

Norman Podhoretz, študent Kolumbijskej univerzity, ich spočiatku obdivoval, no neskôr v článku ,,The Know-Nothing Bohemians“ (,,Nič netušiaci bohémovia“) ostro kritizoval Kerouacove romány Na ceste a More je môj brat a Ginsbergovo Kvílenie.[3] Ústrednou myšlienkou jeho kritiky je to, že beatnická spontánnosť sa viaže na antiintelektuálne uctievanie ,,primitivizmu,“ ktoré môže ľahko vyústiť do násilia. Nachádzal určitú paralelu medzi beatnikmi a kriminálnymi delikventami. Politik Joseph McCarthy zase vyhlásil beatnickú filozofiu za komunistickú ideológiu a ohrozenie národnej bezpečnosti.[4]

Za signál generačného nástupu sa zvykne označovať dielo Feťák Williama S. Borroughsa s témou zasvätenia do sveta drog, dlhoročnej závislosti na morfiu a putovaní naprieč Amerikou z New Yorku do Mexika. Mnoho autorov však svoje diela publikovať nemohlo. Napr. Kerouac dopísal svoj román  Na ceste  už v roku 1951, no kvôli jeho obsahu nebol uverejnený až do roku 1957. Jeho druhý román Codyho Vízia  stál 20 rokov v ,,trezore.“

Tieto skutočnosti boli pre beatnikov skôr apelujúce, než by spôsobili rozpad skupiny. Dokonca, relatívne krátky čas, stálo v centre ich literárnej a kultúrnej pozornosti práve toto množstvo opovrhnutia spoločnosťou. Allen Ginsberg  reagoval slovami: ,,Trocha z anti-intelektualizmu je v spoločnom zmýšľaní, mali sme rovnaké vzdelanie, chodili sme do rovnakej školy, viete, sú ,,intelektuáli“ a intelektuáli. Pohodretz píše pre myseľ 18. storočia. My máme osobnú literatúru – Prousta, Woolfovú, Faulknera, Joycea.“[5]
Tak často a striktne kritizovaná a odmietaná tvorba beatnikov dokázala zmeniť množstvo zaužívaných konvencií (politických, rasových, sexuálnych) a pomohla odstrániť veľa stereotypov, tabu, od služby materiálnym hodnotám cez formálne správanie až po cenzúru a  úplnú tvorivú slobodu. Ich výboje zasiahli a zreformovali dokonca aj hudbu. Inšpirovali tvorcov jazzovej, rockovej aj popovej hudobnej scény (Beatles, The Doors, Bob Dylan, Mick Jagger a iných). Mnohí boli blízkymi priateľmi Allena Ginsberga, Jacka Kerouaca či Williama S. Borroughsa. Jazzový muzikant a filmový skladateľ Robert Kraft[6] sa poklonil Kerouacovi a Beat Generation, keď v roku 1988 vydal album s názvom „Quake City“. Boli aj pri zrode menej známych hudobných podžánrov jazzu ako japonský free jazz, alternatívny jazz rock alebo bop.

Beat Generation a umenie

Experimentálny a avantgardný film prešiel po 2. svetovej vojne niekoľkými inováciami. Keďže bol ľahko dostupný 16mm materiál, v tom čase začali nakrúcať mnohí neprofesionáli. Svoje snímky najprv premietali v Múzeu moderného umenia, neskôr ich šírili po celej Amerike. Vzniklo množstvo nových inštitúcií podporujúcich rozvoj experimentálneho a avantgardného filmu (napr. Medzinárodná federácia filmových klubov, Americká federácia filmových spoločností, Film-Makers’ Cooperative, Cinema 16, Canyon Cinema a ďalšie aj na akademickej pôde Univerzity vo Wisconsine či Dartmouthte)[7], organizovalo sa množstvo filmových festivalov, súťaží, výstav i prehliadok, umelci dokonca získavali granty od vlády. Celková infraštruktúra kinematografického priemyslu v USA zaznamenala dramatický nárast neprofesionálnej produkcie, ktorú podporovalo množstvo osobností a dôležitých časopisov.[8]

Tak ako New York vystriedal Paríž v oblasti moderného umenia, USA sa stalo lídrom filmovej avantgardy, ktorá bola takisto ovplyvnená surrealizmom, ale aj dadaizmom. Kinematografia bola v úzkom spojení s moderným výtvarným umením Jacksona Pollocka,  ktorého tvorba sa  často krát prirovnávala k impulzívnemu anti-intelektuálnemu spôsobu písania Jacka Kerouaca. Práve súdobí maliari, básnici, ba ešte aj umelecké trendy 50. rokov reflektujú americkú predvojnovú kinematografiu. V raných 60. rokoch experimentálne a avantgardné filmy nakrúcali popartisti a členovia skupiny Fluxus.[9]

Ani avatgardní skladatelia neostali pasívni. Steve Reich a Terry Riley písali partitúry alebo priamo ozvučovali tieto pôvodne amatérske snímky. Takto sa dostali k širšiemu publiku. Ak chceli filmári osloviť konkrétnu subkultúru, oslovili konkrétneho umelca, ktorý ju reprezentoval. Ten potom napísal komentár vyjadrujúci jeho životný názor a improvizovane ho predniesol na verejnosti. Jack Kerouac takto lákal ,,hipsterov“ na snímku Pull My Daisy (1959). Takto avantgardy presahovali z umeleckého sveta aj do oblastí sociálnych minorít a subkultúr.

Beatnici, hippies a kinematografia

Hnutie hippies, vychádzajúce z beatnických tradícií, rovnako preferuje odlišný rebríček hodnôt. Zameriava sa na život sám, pod heslom ,,mier, láska, sloboda“ pristupuje k prírode i k druhým ohľaduplnejšie, pričom je preň, paradoxne, typické aj užívanie psychedelických látok kvôli objavovaniu iných stavov vedomia. Hnutie zároveň presadzovalo kultúrnu i politickú decentralizáciu, a to prostredníctvom zorganizovaného happeningu ,,Human be-in“ a sanfranciského festivalu ,,Summer of Love“, predstavujúceho pre jeho členov rebéliu, užívanie drog, otvorený vzťah k sexualite, striedaniu partnerov, smerovaniu k telesnej rozkoši, čiže opak kresťanskej morálky postavenej na odriekaní. To im umožnilo odskúšať si alternatívny spôsob života v samovzdelávacích komunitách praktizujúcich tzv. ,,voľnú lásku. „ Príslušníci takýchto komunít mali mať okrem politického videnia sveta vyznávať ušľachtilejšie mravné hodnoty, sprevádzané trpezlivosťou, skromnosťou, ochotou odpúšťať, láskavosťou a pravdivosťou, čo je opäť v protiklade ku konzumnému životu  zameranému na matériu, obohacovanie či nakupovanie. Hippies odmietali inštitúcie, karierizmus strednej triedy. Boli proti nukleárnym zbraniam a vietnamskej vojne. Veľa z nich  bolo vegetariánmi, s čím neskôr súviselo aj rozšírenie obchodov zameraných na zdravé stravovanie. Dominantnú kultúru považovali za skorumpovanú a jej členom dávali najrôznejšie prívlastky ako ,,Veľký brat“ či ,,Muž. “  Hippies deklarovali kultúrnu a náboženskú toleranciu, rozšírili práva menšín a vďaka nim sa komunitný život stal akceptovateľnejším. Žili podľa hesla ,,All you need is love.“

V znamení hesiel tejto kultúry vzniklo aj niekoľko významných filmových diel.  Jedným z prvých bola Bezstarostná jazda Dennisa Hoppera (1969). Dvaja hippies, ktorí si práve zarobili predajom drog, sa zo slnečného Los Angeles vydávajú na dlhú cestu až do vzdialeného New Orleansu, aby sa mohli zúčastniť na karnevale. Pred nimi je len ďaleká cesta. Počas nej sa zastavujú na rôznych miestach, spoznávajú rôznych ľudí, fajčia marihuanu a zvádzajú mieste krásavice. Revoltujúce posolstvo zo sklonku 60. rokov dodnes nestratilo svoj význam a naliehavosť a je príťažlivé aj pre súčasných divákov.

V neskorých 70. rokoch to bol muzikál známeho česko-amerického filmára Miloša Formana Vlasy (1979). Dielo je ostrou politickou a sociálnou kritikou Vietnamskej vojny a malomeštianskej ľahostajnosťou k tejto tragédii. Súčasne vyzdvihuje hippies a ich revoltu voči konzervativizmu. Protest voči konvenciám a predsudkom, generačný konflikt a naivná, čistá túžba po láske a slobode. Je glorifikáciou vitality a radosti zo života. Pri oboch filmoch je dôležitý tragický koniec, víťazstvo zadubenosti, skostnatelosti, xenofóbie voči voľným myšlienkam a inému spôsobu života.

Na základe memoárov Carolyn Cassady Tlkot srdca: Môj život s Jackom a Nealom[10]  John Byrum napísal a zrežíroval Tlkot srdca (1980). Príbeh zachytáva osudy prvých beatnikov a sleduje ich výlet z Maine do Mexika. Počas týchto dní prežili všetko, pred čím ich rodičia varovali. Zaujímavé je, že vtedy ešte žijúci Allen Ginsberg odmietol, aby jeho meno použili v tomto filme. Famózny Nick Nolte dôverne a do hĺbky  stvárnil postavu Neala Cassidyho, nemeniaceho sa grobiana. Ďalším významným dielom 80. rokov bola snímka 1969 (1988) v réžii Ernesta Thompsona, ktorá takisto súvisí s tematikou Vietnamskej vojny. Priateľ hlavného hrdinu v tejto nezmyslenej vojne zomiera. V dôsledku tejto tragédie postava mení svoj pohľad na život a svet a prežíva rozličné rodinné peripetie. Sú plné krvavých spomienok na vojnu, stratených ľudských ideálov, ale aj hippies.

90.roky priniesli životopisno – fantazijné spracovanie románu Williama S. Borroughsa Nahý obed s prvkami hororu. Snímka reflektuje postupné prepadnutie Williama Leeho drogovej závislosti. V opojení prestáva rozoznávať, čo je reálne a čo vymyslené. Vo filme Strach a hnus v Las Vegas (1998) Terryho Gilliama, sa protagonisti pohybujú v sústavnom drogovom opojení, popíjajú alkohol a užívajú rôzne narkotiká. Dostávajú sa do riskantných situácií, no nejakým zázrakom z nich vždy vyviaznu. Dej vytvára paralelu s obdobím 60. rokov, kultúrou hippies, hnutím proti vietnamskej vojne a vlnou psychedelického ošiaľu.

V roku 2001 vzniklo dielo mexického režiséra Alfonsa Cuaróna Mexická jazda, ktorá je portrétom dvoch mladých chlapcov. Jedného dňa stretávajú vydatú ženu a neskôr sa s ňou rozchádzajú. Konečnou tejto nezabudnuteľnej cesty je nádherná pláž Boca del Cielo. Aj v dielach uplynulých štyroch rokov môžeme nájsť také, ktorých ústredná dejová línia sa odvíja od postáv najvýznamnejších amerických poetov a prozaikov tejto generácie. Rob Epstein a Jeffrey Friedman sa zaslúžili  o audiovizuálnu podobu Ginsbergovej básne Kvílenie (2010), Walter Salles spracoval ,,manifest“ beatnikov Na ceste (2012)  a  John Krokidas nakrútil Zbav sa svojich miláčikov (2013).

[1] http://www.litkicks.com/Places/SixGallery.html, 1.5.2014.

[2] ANDRIČÍK, M. Beatnici. Bratislava: Slovart, 2010, str. 105 .

[3] Kvílenie bolo námetom pre režisérov Roba Epsteina a Jeffreyho Friedmana, ktorí nakrútili rovnomenný hraný dokument o Allenovi Ginsbergovi, búrlivom bohémovi, jeho živote, no najmä o jeho snahe o čo najautentickejšie umelecké vyjadrenie, a to bez ohľadu na morálku.

[4]PODHORETZ, N. The Norman Podhoretz Reader. New York: Free Press, 2007.

[5] GINSBERG, A. Spontaneous Mind: Selected Interviews, 1958-1996. New York: Harper Perennial, 2002, s. 5.

[6] Zložil piesne k filmom: Hudson Hawks, 7 minút v nebi, Ako by som ťa nemiloval?

[7] Fédération Internationale des Ciné-Clubs (F.I.C.C.), Internacional Federation of Film Societes (I.F.F.S.)

MACDONALD, S. A Critical Cinema 3: Interviews with Independent Filmmakers. Kalifornia: University of California Press, 1998.

[8] Publicista hudobnej agentúry Music Corporation of America Lew Wasserman, časopis Experimental Cinema, nezávislá produkčná spoločnosťArgosy Pictures.

[9] Jej najznámejšími predstaviteľmi sú Dick Higgins, manželka frontmana skupiny The Beatles Johna Lennona Yoko Ono, umelec a pedagóg Kunstakademie Düsseldorf Joseph Beuys či juhokórejský priekopník video artu Nam June Paik.

[10] CASSADY, C. Heart Beat: My Life With Jack and Neal. Washington: Creative Arts Book, 1976.

O autorovi

Mária Demečková

Mária Demečková

Študuje na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia, to jej ale nebráni aby sa venovala aj iným umeleckým smerom. Má rada architektúru, maliarstvo, divadlo, hudbu, módu a samozrejme film. Momentálne sa venuje analýze tvorby kanadského režiséra Xaviera Dolana a intermediality v jeho tvorbe. Aktívne sa podieľa aj na filmových festivaloch (Áčko, Artfilm Fest, Visegrad Film Forum) kde píše recenzie, alebo robí rozhovory s hosťami. A ako správny filmový vedec má aj množstvo skúseností s tvorbou študentských filmov.