Kultúra & umenie Výtvarné umenie

Aténska škola – ikonický renesančný obraz

Dnes sa na obrazy pozerám viac s odstupom. Najviac sa mi páči a rovnako ma oslovuje, ako autori jednotlivé diela maľovali v nejakom špecifickom (historickom) období. Dnes je skôr taký voľnejší trend v tomto ohľade. Výnimkou nie je ani literatúra či filmy. Osobne ma ale zaujme niečo, čo patrí do nejakého veľkého umeleckého smeru. Ako príklad uvediem renesanciu vo výtvarnom umení.

Jedno z prvých takýchto diel ma po krátkom váhaní napadne Raffaelova fresku – Aténska škola. Tento obraz namaľoval sám taliansky renesančný majster niekedy medzi rokmi 1509-1511.

V tom čase ešte renesančné obdobie nemalo takú hodnotu z hľadiska estetiky a vizuálnych prvkov, ako to s odstupom považujeme my dnes.

Renesancia nádherne zachytáva čistú pestrosť tvarov, farieb a telesných čŕt. Postavy majú akokeby mýtický charakter, sú nadľuďmi, alebo významnými osobnosťami, ktoré majú blízko k nadpozemskému svetu.

Maliari často neboli vnímaní ako kreatívne osobnosti v tom čase, ale plnili dopredu určené zákazky a bezmedzne ich svojim pánom alebo nadriadeným za nejaký ten honorár vypracovávali.

Aténska škola je Raffaelovým vrcholným dielom. Možno povedať, že vrcholným dielom neskorej talianskej renesancie. Skĺbila v sebe ducha času a nepravdepodobných stretnutí gréckych filozofov na počiatku novej éry myslenia.

Freska, kde sú zhromaždení veľkí myslitelia sa odohráva takpovediac v uzavretom átriu. Mnohovýznačne pôsobia motívy predmetov a polôh postáv, ktoré sa dajú interpretovať rôznorodo.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt atenska škola

Aténska škola je sprofanovaným kultom. Je výstavným kúskom nepravých kópií, obrazov z výrezu, suvenírov, vizualizácie v podobe puzzle a pod.

Z tých známych velikánov obraz zachytáva priamo v strede Aristotela a Platóna. Aristoteles vystiera ruku rovno ako znak reálnych vecí a reálneho sveta – taký pragmatický prístup, zatiaľ čo Platón vztýčil päsť nad seba, ako myšlienku svojho sveta ideí a chápania vecí.

Obraz je mimoriadne živelný. Obnovil ducha antickej tradície a potvrdil, že filozofický a myšlienkový presah veľkých mysliteľov nikdy nevymiera.

Freska mi trochu pripomína Da Vinciho Poslednú večeru. Sokrata napokon otrávili neznámi žiaci (u Da Vinciho veľdiele sa zase Kristus nachádza v centrálnom strede) a pravdepodobne, ak jedna z postáv patrí aj jemu samotnému, je vyobrazená mierne na ľavom boku.

Pochopiteľne, prieniky Da Vinciho a Raffaela v tej dobe boli iba na akejsi lokálnej úrovni a mieru a váhu ich geniálnej práce a prípadne paralely dokážeme posudzovať až my, pozorovatelia a s odstupom času.

Aténska škola, aspoň podľa toho, čo som sa dočítala, je názvom trochu skresľujúcim. Aténski myslitelia „tvoria malú časť obrazu“ a zmysel, prečo sa tam nachádzajú je ten, že sú reprezentatívni v kladení dôrazu na filozofické učenie. Väčšina účastníkov, ktorých Raffael zahrnul, sú kapacity z oblasti práva, poézie a kresťanského-teologického učenia. Takisto architektúra priestranstva, v ktorom sa dej odohráva, je rímska a nie grécka.

Obraz má geometricky presnú štruktúru. Pôsobí ako matematicky vyladený a skomponovaný obraz podľa dokonalých inštruktáží. Aj napriek tomu v sebe skrýva množstvo tajomného a udivuje ma tým viac, čím dlhšie sa naň pozerám.

Aténska škola je možno trošku v tieni vrcholných diel Leonarda Da Vinciho, alebo Michalengela, avšak vychádza z neho základ renesančných prvkov a študenti umeleckých smerov ho veľmi dobre poznajú.

Jej kontrastné ladenie farieb ma vie aj po opakovanom pozretí dojať. Už len kvôli tomu výraznému svieteniu a oblečeniu, ktoré je tak odlišné oproti tomu, ako žijeme dnes a ako sa aj spôsob odievania v európskom meradle zmenil.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.