Divadlo

Antická dráma a tragédia v starovekom Grécku

By  | 

„Demokracia“ v starom Grécku bola závažnou a učenlivou skúškou ohňom humanizmu ako takého v civilizačnom meradle. Volebné práva však samozrejme neexistovali celoplošne a medzi všetkými spoločenskými vrstvami v krajine. Gréci ale mali na čom stavať. Aktívne v ňom pôsobili veľkí myslitelia, predchodcovia stredovekej i novovekej európskej filozofie, úžasní vizionári. Umenie prežívalo okolo 5 storočia p.n.l. medzi Korintom, Spartou a ďalšími antickými „mestskými štátmi“ vo svoj zlatý výkvet. Tvorba mala pochopiteľne isté obmedzenia, časový harmonogram, ale obecenstvo mu prikladalo na väčšej vážnosti, ako kedykoľvek predtým. Našťastie, narozdiel od takého Ríma sa diváci nebavili sťatými hlavami a vášnivými údelmi z ľudského nešťastia v takom rozsahu, ako v najväčšej ríši na starom kontinente.

Tradičné žánrové rozhranie odvrhli k dvom najemocionálnejším divadelným komplementom: smiechu a slzám. Komédii a tragédii (doplnenou dramatickým záberom). Čo sa týka profilácie tragédie, najvýznamnejšie sa z vyšších rebríčkoch spoločenského postavenia oň pričinil práve Perikles. Vychádzala z okultného blahorečenia boha Dionýza, na ktorého obraz sa stanovili jej parametre.  „Grécke divadlo, vďaka hľadisku – teatronu s veľkou kapacitou a výbornou akustikou, zaručovalo dokonalý umelecký zážitok. Orchestra bolo miesto, kde bol umiestnený oltár a kde spieval a tancoval zbor. Zbor pozostával asi z 15 mužov, komentoval predstavenie, viedol dialógy s hercami a na scénu vstupoval cez parados. Na kraji bol harfista a flautista. Väčšia časť deja sa odohrávala na proscéniu. Za proscéniom sa nachádzala skéna, drevená stavba, v ktorej boli šatne. Jej priečelie malo tvar chrámu alebo paláca a po jej streche sa pohybovali bohovia, ktorí sa na javisko spúšťali pomocou stroja deus ex machina. Využívali aj špeciálne efekty, napr. imitácie bleskov.“

Prvý k vývoju dramatickej formy prispel Arión, ktorý prerušoval spevy zboru epickým rozprávaním náčelníka chóru, líčiacim Dionýzove príbehy. Z peloponézskych dithyrambov vznikol dramatický útvar až v Atike (jej strediskom boli Atény); Thespis uviedol (podľa tradície v rokoch 536–533 pred Kr.) prvú tragédiu, postavil v nej proti chóru sólového herca, ktorý sa rozprával so zborom v jambickom prehovore alebo na otázky chóru, prípadne jeho náčelníka, odpovedal (býval preto označovaný ako hypokrités – ten, kto vysvetľuje); tak sa vytvoril predpoklad pre vznik dramatického dialógu.

Zdroj: mysticshop.cz

„V antickej tragédii sa hrdina ocitá v kritickom postavení v boji s vonkajšími silami alebo so svojim vnútrom. Svojimi rozhodnutiami prekračuje a ruší kompetenciu osudu tým, že hľadá spravodlivosť odkázaný sám na seba. Navonok prehráva, no morálne víťazí. Dôležitú úlohu  v tragédii zastupoval zbor (chór), ktorý komentoval dianie. Herci nosili masky, kostýmy a obuv s vysokými podrážkami. Hrali len muži. Sofokles zaviedol tretieho herca, maľované kulisy, zväčšil chór.  Začal písať celovečerné hry a prestal tvoriť tragické trilógie. Do hĺbky prepracoval jednu postavu, ktorá sa nespoliehala na pomoc bohov. Bohovia nezasahovali do deja, len vyjadrovali svoju vôľu prostredníctvom veštca.“

Príklad: Pre starovek sú typické ideálne postavy. Antigonu k jej činu vedie nepísaný zákon. Rozhodla sa postaviť svojmu osudu – byť hnusným plemenom. Najdôležitejšie pre ňu bolo, aby sa páčila tým v podsvetí. Antigona je oproti Isméne silná a zásadová osobnosť. Isména nebola natoľko silná, aby sa vzoprela Kreónovmu rozhodnutiu. Nakoniec však sestru podržala, no Antigona už o to nestála. Sestrin život jej bol omnoho drahší. Pred vstupom do hrobky Antigona zaplače nad svojim osudom, čo ju poľudšťuje. Hrobku nazýva svadobnou sieňou. Kreóna vedie k rozhodnutiu pýcha, tvrdosť a zmysel pre poriadok. Zmenou rozhodnutia by utrpel jeho majestát, no bol natoľko zaslepení mocou, že nevidel, že vtákov sýti krv a mäso zabitého muža. Pred naplnením rozkazu ho varuje veštec Teirézias a jeho syn Haimón. Teirézias mu priamo predkladá vinu za nepriazeň, ktorú vrhá na Atény, Haimón mu s úctou syna naznačuje mienku obce. Kreón však až neskoro pochopí, že ani pre takého, ktorý mnoho pozná, nie je hanbou sa mnohému priučiť a nebyť tvrdohlavý. Euridyka, pred tým ako sa prebodne, Kreóna preklína. Kreón žiada bohov o odpustenie.

Obrázok: egyptan.sk

Laura Pivovarníková ďalej skúma údel Antigony a sily, ktoré jej bránili žiť s nimi naprieč neprajnej osudovosti: V jeho tragédiách, Vládca Oidipus a Antigona, sme svedkami zrážky človeka s osudom.

„Človeka osud stretne na ceste, po ktorej sa vydal, aby sa vyhol osudu.“

 Zatiaľ čo kráľ Oidipus sa rozhodne neprijať osud nariadený bohmi, Antigonu vedie viera a rozhodnutie Kreóna nerešpektuje, pretože nespĺňa vôľu bohov. Osudy postáv vyvolávajú u čitateľa ľútosť.

„Zo sveta sa stráca zbožnosť a viery už niet.“

Kráľ Oidipus bol hĺbavý, súcitný, pyšný, zodpovedný za blaho tébskeho ľudu. Chcel si získať rešpekt, na ktorý mal právo, pretože ako jediný porazil Sfingu. Bál sa naplnenia veštby a mal podozrenie na sprisahanie Téb proti nemu. Obvinil Kreóna, že chce získať trón. Vôľu bohov zastupoval veštec Teirézias, ktorý sa vyjadroval v hádankách.

„Oči más, ale nevidíš do akej biedy si sa dostal.“

„Splodí ťa dnešný deň, no aj ťa usmrtí.“

„ Na čo stojí hrad, na čo pláva loď, keď posádky v nej niet.“

Obrázok: kultura.wiara.pl

Divadlo malo vtedy charakter spoločenskej smotánky a ženské pokolenie muži nepovažovali za to, ktoré má na javisku pôsobiť. Hralo v ňom minimum postáv, až Aischylos do tohto žánru pričlenil druhú a oživil tak dialógovú formu, ktorú doposiaľ viedla hlavná postava so sebou a Sofokles napokon tretiu. Zvýšila sa ambivalencia širokosiahlejšej dramaturgie. Z psychoanalytického hľadiska sa antickou tragédiou zaoberal taktiež Nietzsche v diele Zrodenie tragédie ducha hudby (1872). Čo to čerpal aj William Shakespeare o zhruba 2 tisícročia neskôr.

Zdroje:

http://akosiet.blogspot.sk/2013/02/synteza-anticka-drama-anticke-divadlo.html

https://sk.wikipedia.org/wiki/Antick%C3%A1_trag%C3%A9dia

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.