Hudba Kultúra & umenie

Andrea Bučko: V Paríži som spoznala samú seba

Vlado Král
Autor: Vlado Král

Titulná fotografia: Barbora Budinská.

Prečo si svoj nový album pomenovala Escape a prečo si sa rozhodla zhudobniť práve túto báseň od Emily Dickinson?

Samotná báseň Escape ma oslovila už dávnejšie počas štúdií a nie je to prvá báseň od Emily, ktorú som sa rozhodla zhudobniť. Zároveň však jej zbierka svietila u mňa v izbe, keď som na čas odišla do Paríža. Mnohé okolnosti v živote mi vtedy pripomínali únik. I samotný príbeh ako som sa do Paríža dostala a unikla tak pred rôznymi vecami. Tiež som prežila rôzne vzťahové a citové úniky a do toho som prišla do prostredia, kde som sa stretla s mnohými utečencami. Práve vtedy to bolo obdobie, kedy vôbec nebolo ťažké nejakých v Paríži spoznať. Začala som sa rozprávať s ľuďmi, ktorí utekali pred vojnou a naozaj ťažkými životnými okolnosťami. Prišlo mi to celé veľmi zvláštne a zároveň magické, ako sa mi slovo „Escape“ v rôznych formách skloňovalo v mojim živote. Aj keď báseň Emily Dickinson pojednáva o inom type úniku, tak mi to prišlo tak, že by mohla rámcovať celý album.

Krst ablumu Escape vo Viedni: Andrea Bučko a Tomáš Procházka. Foto: Simona Babjaková.

Ty si na albume zhudobnila okrem Escape aj ďalšie dve básne. Autorom básne La tzigane, ktorá pojednáva o nenaplnenej láske, je Guillaume Apollinaire. Prečo práve tento text?

La Tzigane je o predpovedi, že láska medzi dvomi ľuďmi, čo sa majú radi, nebude naplnená a o uvedomení si toho konkrétneho momentu, že spolu nemajú budúcnosť, ale aj tak sa ostanú držať za ruky. Ja som zhudobnila len časť tej básne, tak ako som to cítila ja. Opäť raz báseň podčiarkovala to, čo sa dialo v mojom živote. Keď som prišla do Paríža, tak mi môj blízky kamarát daroval zbierku Alkoholy od Apollinaireho, aby som sa mohla učiť francúzštinu cez poetický jazyk. Jedného dňa som si v nej iba tak listovala a povedala som si, že kde ju otvorím, tú báseň sa pokúsim zhudobniť. Knižku som otvorila práve na básni La tzigan. Ako som si ju začala čítať, najprv som jej nerozumela, tak som si začala googliť čo znamená. Neverila som, že toto je reálne, že toto sa mi naozaj odohráva v živote. Takže kompozícia prišla veľmi jednoducho a prirodzene hneď potom.

Materiál pre album Escape si tvorila v Cité internationale des arts v Paríži. Môžes prezradiť nejaké príbehy, ktoré ťa pri tvorbe inšpirovali?

Nie všetky skladby sú inšpirované práve tým, čo sa dialo v Paríži, aj keď väčšinu skladieb až na dve výnimky, som skomponovala práve tam. To čo rámcuje celý album, je vzdialenosť, únik, nemožnosť dosiahnutia nejakých vzťahov. To bolo niečo, čo sa silno odohrávalo okolo mňa. V Paríži som žila v bohatom medzinárodnom prostredí a stretávala som sa s ľuďmi prichádzajúcimi z rôznych kultúr, náboženstiev a dokonca z konfliktných zón, ktoré medzi sebou bojovali. Medzi mojimi susedmi bola Izraelčanka a Palestínčan, ktorí sa počas pobytu v tejto rezidencii do seba zamilovali. Nikdy nezabudnem na to, keď odchádzali domov, aký to bol srdcervúci plač. To človek nevidí ani vo filme ani v divadle. Keď sa mu ten moment odohráva priamo pred jeho očami a vidí tých ľudí, ako si uvedomujú, že tam nie je šanca. Tá kultúra v ich štátoch a rodinné vzťahy sú tak silné, že by im to nikto nikdy nedovolil. Ja som si popri tom tiež zažila svoj silný príbeh. Celá táto atmosféra emočne vyhroteného Paríža bola neuveriteľne inšpiratívna. Do toho celého v tej dobe prebiehali aj teroristické útoky, ktoré paradoxne ľudí stmelili dokopy. Čiže aj tie príbehy lásky, ktoré tam vtedy vznikli, mali o to silnejší základ. Boli síce krátke ale intenzívne, lebo ľudia tam si spolu prežili extrémne náročné chvíle.

When our voices match je jediný duet na albume Escape. Nahrala si ho s brazílskym hudobníkom Heliom Flendersom. Ako ste sa zoznámili a ako vznikla táto pieseň?

S Heliom sme sa zoznámili cez moju kamarátku, susedku a umelkyňu Santarosu Barreto, ktorá je z Brazílie. Občas som s ňou trávila večery hrajúc hudbu, pijúc červené víno a rozprávali sme sa o živote. Jedného dňa mi povedala, že jej veľmi pripomínam jej blízkeho priateľa, nie len po hudobnej ale aj po ľudskej stránke, a bolo by veľmi zaujímavé keby sme sa spolu stretli. Hovorila, že nás raz spojí cez Skype pretože Helio raz určite príde do Európy. Stalo sa, že Helio naozaj prišiel do Európy, do Portugalska. Spojili sme sa teda cez Skype, a tak sme si začali rozumieť, tak sme boli nadšení jeden z druhého hudby, že sme si povedali, prečo spolu nedať nejaký koncert. Prvý plán bol Paríž, ale v tom čase bolo leto a celý bol vybookovaný. Aspoň tam, kde som to poznala ja. Uvedomila som si, že takto narýchlo tam asi nedohodnem koncert ale v Bratislave by sa mi to mohlo podariť, keďže je mojím „hometown“. Helio na to, že „Wow? To by som šiel do Bratislavy? To by bolo „super crazy“. To by ani nikomu z Brazílie nenapadlo, že by mal pre niečo navštíviť Bratislavu. Nakoniec sa mi podarilo zorganizovať také miniatúrne turné, a on naozaj prišiel a bolo mu tu strašne dobre. Odvtedy je to jeho obľúbené európske mesto. (smiech) Takže za ten krátky čas, ktorý sme strávili spolu, sme stihli zložiť duet a aj ho nahrať vďaka môjmu kamarátovi Dankovi Žulčákovi. Celý duet sme nahrali za pár kamarátskych hodín a odvtedy sme s ním už nič nerobili. Nechali sme ho tak, ako vznikol v danom momente, bez nejakých špeciálnych úprav. Klip k tej piesni vznikol až rok po skladbe a nahrával sa na dvoch kontinentoch, keďže Helio nemohol prísť do Európy. On nahrával svoju časť v Brazílii s  Carine Wallauer a ja som natáčala na Slovensku s Danielom Rihákom. Veľmi sa z toho klipu tešíme. Už môžem povedať aj jedno prekvapenie, a to, že Helio príde v septembri do Európy a plán je spolu hrať v Portugalsku, ale aj vo Viedni a v Bratislave.

Ďalšou básňou, ktorú si na albume zhudobnila je Jeseň od Petra Konečného. Zároveň je to jedna z dvoch piesní, ktoré sú v slovenčine. Druhou je skladba Jaskyňa. Aký je príbeh za týmto skladbami?

Keď Peter Konečný vydal svoju básnickú zbierku, tak práve v tom čase som bola v Bratislave na krátkom výlete. Zhodou okolností som vtedy bola na jej krste a tak som si jeho knižku vzala so sebou späť do Paríža. Je to veľmi klišé príbeh. (smiech) V jeden jesenný večer, keď vonku pršalo, som si povedala, že prečo ju nezhudobniť. (smiech) Musím sa ale priznať, že motív tej piesne som už mala zložený, keďže som ho skladala pre film Roberta Slováka – La dolce morte, ktorý vyjde o rok a ten motív v ňom aj odznie. Samozrejme melódiu a celú tú formu som dokomponovala v Paríži a bola som veľmi prekvapená ako to spolu celé zapadlo. Téma Robertovho filmu sa dokonca ani nebila s textom, hoci tam nebude použitá ukážka ako na albume, ale bude v úplne inom šate. Čo sa týka skladby Jaskyňa, tam je autorkou textu a hudby Mária Kmeťková, ktorá mi hrá aj na harfu. Túto skladbu zložila keď bola veľmi mladá a je to jedna z mojich obľúbených piesní, ktorú hrávame na koncertoch. Na náš prvý album z roku 2012 sme ju nedali, hoci už vtedy existovala, z toho dôvodu, že som mala pocit, že na ňu ešte potrebujem dospieť. S albumom Escape prišiel presne ten čas, kedy som mala pocit, že som už do tej piesne dospela a dala jej výraz, ktorý si zaslúži.

Spieva a skladá sa ti lepšie po slovensky alebo po anglicky?

Najlepšie sa mi spieva bez slov. (smiech) Ja mám aj veľa textov v mojej „kanakačine“, čo je jazyk, ktorý si vymýšľam, pretože u mňa vždy vzniká prvá melódia, hudba a expresia. Až potom dotváram k piesňam texty. Angličtina je pre mňa spevavejší jazyk, takisto francúzština. Krásne sa v nich dajú naťahovať slabiky a tým pádom mi ten jazyk ponúka väčšiu slobodu v melódii. Keď si mám voliť medzi jazykom a melódiu, tak vždy si zvolím melódiu. Samozrejme, česť výnimkám, niekedy sa mi podarí spraviť skvelý text aj v slovenčine. Príkladom je skladba Púpava, ktorú som zložila za jeden deň a ten jazyk tam výborne zapasoval do melódie a nijakým spôsobom ju neponížil a vlastne vznikli naraz.

Keď som dopočúval celý Escape, tak mi to neprišlo, že je to iba o úniku ale, že je to zároveň aj o slobode. Čo pre teba znamená sloboda?

Tento album so zložila ako slobodná, medzi rozchodom a mojim novým vzťahom a možno to z neho aj cítiť. To, že som ale bola slobodná, neznamená, že som necítila veľké emócie. Práve v tej dobe som prežila ten silný príbeh, ktorý nemohol byť naplnený a veľa ma toho naučil o láske, obrovskom smútku ale i radosti. V Paríži som si tiež uvedomila, že toto je miesto, kde sa prvýkrát cítim slobodne za celý svoj život. Najprv som žila doma s rodičmi a nebola som slobodná v zmysle, že som doma. Človek sa nemôže sebarealizovať tak, ako keď je odkázaný  sám na seba. Plus som dovtedy nikdy nebola slobodná v rámci vzťahov – mala som skoro 5 – ročný (krásny) vzťah za sebou, ale ešte sa nenaučila žiť sama so sebou a byť samostatná a to nebol dobrý základ…rovno som sa vrhala do kompromisov, ktoré neurčovali cestu, po ktorej som v hĺbke duše chcela kráčať. Keď ale človek odíde sám von a ostane sám a sám sebe si je pánom, je to úplne nový level.  V Paríži som spoznala samú seba a spomenula si, že mi je so sebou dobre. Bolo to pre mňa veľmi dôležité, pretože tým odišiel strach zo samoty. Myslím si, že je to zároveň poznanie, ktoré mi prinieslo do života aj veľmi veľa iných krásnych medziľudských vzťahov a možností ako s niekým byť. Pretože až keď si človek uvedomí, že je mu samo so sebou dobre, pritiahne to aj okolie.. Sloboda je pre mňa cítiť sa sama v sebe slobodne a mať pokojné svedomie…a to môže fungovať aj vo vzťahu…teraz to tak mám:)

Viac informácií:

www.blankton.org/andrea-bucko/

www.facebook.com/AndreaBuckoOfficial/

soundcloud.com/andreabuckoofficial

O autorovi

Vlado Král

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.