Hudba Kultúra & umenie

Andrea Bučko: „Niet nad živé koncerty“

Vlado Král
Autor: Vlado Král

Ty si z umeleckej rodiny. Napriek tomu ti položím otázku, že prečo práve hudba, prečo spev a klavír a nie naplno réžia, ktorú si študovala?

Réžia tam stále je. (smiech) Úplne som ju nezanechala. Ale s hudbou je to tak, že už od útleho detstva cítim, že tvorí časť mojej duše. Hudba bola a je jeden z mojich hlavných dorozumievacích prostriedkov. Myslím si, že ku mne patrí veľmi prirodzeným spôsobom, niektorí to volajú dar, talent, pre mňa je to súčasť osobnosti. Samozrejme ako som vyrastala tak ma začali zaujímať aj iné veci. Napríklad tanec a divadlo. Keď som uvažovala, čo všetko by vedelo skĺbiť moju lásku k hudbe, k tancu a divadlu, tak som si uvedomila, že práve štúdium réžie. Čiže voľba bola napokon takáto. Dnes sa síce viac venujem hudbe ale koncom roka ma po dvojročnej pauze čaká znovu režijný projekt. Bude to taký mix hudby a divadla.

Aká je tvoja prvá spomienka z detstva, ktorú si spájaš s hudbou? Ktorá ti najviac utkvela v pamäti?

To bude veru moja mama. (smiech) Tým, že som z umeleckej rodiny a doma som mala spievajúcu si mamu a recitujúceho otca, tak ma tieto vplyvy prirodzene zasiahli. Z hudby si spomínam na kapelu Queen, okrem toho mamina hrávala na klavíri klasiku ale aj svoje piesne, čo občas folklór (slovenský i balkánsky). No ale z konkrétnych zoskupení mi najviac utkvela v pamäti spomínaná kapela Queen, Beatles a Johann Sebastian Bach. Toto „veľké trio“ som počúvala od útleho detstva a sprevádzali ma na ceste za hudbou i neskôr.

Aká bola inšpirácia za albumom Polarity? Nemyslím iba texty ale aj hudbu. Z albumu Polarity mi prišli niektoré postupy ako od Mansona alebo Evanescene. Zároveň sa tam ale objavujú ľudové prvky, Beethoven a iné veci. Veľmi zaujímavá syntéza.

Preto som ten album aj nazvala Polarity. Teda niečo ako rozdielne póly, rozdielne osobnosti. Ten album vznikal v čase keď som končila vysokú školu a veľmi sa mi menil svet aj ten vnútorný a emočný. Okolnosti tiež boli rôznorodé a intenzívne a album v podstate zachytáva všetky tie nálady. V podstate to bol taký experiment, pretože prvý album bol veľmi pokojný a viac romantický. Na ňom počuť najmä harfu a klavír. „In the middle of.. .“bol čisto akustický album, veľmi jemný, ženský… Potom som dostala ponuku od Adama Kuruca, ktorý je skvelý hudobný aranžér a producent, že prečo nevyskúšať niektorým z tých mojich skladieb dať trochu iný vzhľad alebo beat. Tie skladby si predsa môžu dovoliť byť drsnejšie, expresívnejšie, lebo majú ten potenciál v texte i melódii. Povedal, že zo mňa cíti, keď hrám za klavírom, že chcem vypovedať viac ako iba nežnú ženu. Takže sme urobili  malý experiment, keď sme sa rozhodli, že štyri skladby zaranžujeme spôsobom, ktorý sa vymyká mojej bežnej poetike.  Mne sa to páčilo. V tom čase som sa  s tým absolútne stotožňovala. Ale napríklad teraz ďalší album čo pripravujem bude opäť akustický. Nebudem príliš experimentovať s elektronickým „soundom“.

Ako sa dostane slovenská speváčka do Francúzska?

Dostala som sa tam vďaka hudbe. Mala som jedného fanúšika, kamaráta, ktorý veľmi rád chodil na moje koncerty. Ešte na prvom albume som mala skladbu In the middle of Paris, ktorá je o tom ako má mladé dievča sen odísť do krajiny, ktorá symbolizuje slobodu a iba sa tam túlať mestom a strácať sa v jeho uličkách, či vlakom cestovať po krajine. Jemu sa  tá skladba veľmi páčila a ja som mu potom povedala, že som nikdy nebola v Paríži. Nemohol tomu uveriť a jedného dňa som od neho dostala darček v podobe mailu s letenkou. Ja som bola v šoku lebo v tom čase som sa dosť bála lietať a nechcela som tam ísť. Napokon ma kamaráti presvedčili a išla som úplne sama na poslednú chvíľu, mladé dievča do veľkého mesta.  Hneď prvý deň tam mi zmenil život lebo som tam spoznala ľudí, ktorí sú dodnes moji najlepší kamaráti. Veľa som sa pohybovala vo výtvarnom svete, spoznala som v Paríži medzinárodnú rezidenciu pre umelcov, ktorá sa volá Cité Internationale des arts. Tam sa mi naskytla možnosť prihlásiť sa s projektom  – čo som aj urobila a bol úspešne prijatý a tak ma čakalo stále miesto na tvorbu i bývanie. Práve tam  vznikol materiál na celý nový album, ktorý budem nahrávať tento rok. Zároveň som v Paríži veľa koncertovala a spolupracovala s niekoľkými výtvarníkmi. Na Slovensko som priniesla projekt s irackým maliarom Mahmoodom Hachimom, ktorý je zároveň politický utečenec. Robila som teda  rôzne projekty a Paríž bol výborná voľba. Aj mi chýba teraz.

Ktorý z projektov ti v Paríži najviac prirástol k srdcu?     

Najvýraznejší projekt, na ktorom som aj najviac pracovala, sa volal Nájdené duše (Les Âmes retrouvées), na ktorom som pracovala s „Mudim“ (M.Hachim). K tomuto projektu som skomponovala osem piesní, ktoré boli inšpirované jeho životom, jeho maľbami a aj našim príbehom v rezidencii Cité Internationales des arts. Vytvoril sa koncept pre takú inštaláciu, ktorej súčasťou sme mali byť obaja umelci. V Bratislave sme mali vystavovať vo Francúzskom inštitúte, čo sa aj podarilo, ale bohužiaľ sa nepodarilo získať pre Mudiho potrebné papiere aby mohol vycestovať z Francúzska. Čiže nakoniec som bola súčasťou performance sama, čo bolo napokon  symbolicky silné, pretože som sedela oproti prázdnej stoličke. V podstate skladby z tohto projektu budú tvoriť aj polovicu nového albumu. Ďalej som v Paríži spoluorganizovala tanečné happeningy v jednom kultúrnom centre v centre mesta. To boli tiež veľmi zaujímavé zážitky. V podstate to boli také jam-sessions s rôznymi hudobníkmi a tanečníkmi, ktorí improvizovali na rôzne témy, z čoho potom vznikali také malé etudy, občas prišli aj maliari a vznikali obrazy inšpirované hudbou a pohybom. Potom som hrala na viacerých akciách. Napríklad Fête de la Musique, ktoré sa konajú každý rok 21. júna. Pre mňa to bol veľký zážitok lebo som sa stretla s úplne iným typom publika ako na Slovensku.  Ľudia tam sú odvážnejší  chodiť na kultúru a mať radi rôzne žánre. Je to tam naozaj pestrofarebné.  Veľmi inšpiratívne a dobre sa mi tam hralo.

O čom bude nový album?

Nový album bude rozdelený na dve časti. Jedna časť bude vychádzať zo skladieb, ktoré boli inšpirované spoluprácou s irackým maliarom Mudim. V druhej časti sa objavia slovenské aj francúzske piesne, ktoré som zložila v Paríži, ale až tak sa netýkajú života v ňom. Celý album chcem pomenovať Escape (Únik), podľa jednej skladby, ktorá je zhudobnené báseň od Emily Dickinson. Album bude symbolizovať môj dvojročný únik do iného mesta a zároveň, tým že som spolupracovala s utečencami tak téma úteku, úniku sa ma aj cez nich dotýkala a preniesla sa aj do skladieb a ich príbehov. Po hudobnej stránke bude album zameraný viac na spev, klavír a akustické nástroje ako harfa, gitara, akordeón. Bude na ňom aj niekoľko hostí ako Mária Kmeťková, Pavol Bereza a chcela by som osloviť aj Borisa Lenka a možno aj mojich kolegov z Paríža, či brazílskeho hudobníka Helia Flandersa, s ktorým som nahrala jeden duet. Uvidíme, či bude súčasťou albumu.

Na Slovensku sa situácia v umení za posledné roky zmenila k lepšiemu. Máme tu viac umelcov, akcií a pod. Ako vnímaš postavenie a význam hudby a celkovo umenia v dnešnom svete? V čom vidíš ich význam?

Pre mňa  je v rámci umenia alebo hudby dôležitý kontakt s divákom, poslucháčom. Osobne preferujem koncerty pred nahrávkami. Sama sa radšej prezentujem cez koncerty. Veľmi sa tiež páči, že sa na Slovensku dnešná hudobná scéna výrazne posunula, že máme rôznorodé zoskupenia a veľmi šikovných mladých ľudí. Len si želám, aby bola aj možnosť všetkých týchto talentovaných ľudí uživiť,  aby všetci mali možnosť hrať a pre koho hrať. Takisto treba podľa mňa naučiť slovenského diváka chodiť na koncerty a počúvať rôzne žánre hudby, pretože bohužiaľ naše rádia častokrát hrávajú veľmi úzky okruh žánrov a umelcov. Na Francúzsku alebo aj Rakúsku, kde sa často pohybujem teraz, sa mi páči, že majú rôzne typy rádií, ktoré hrajú rôzne typy umelcov a žánrov a ľudia ich radi počúvajú. Hudba má potom väčší potenciál nájsť si poslucháča. Ja napríklad nie som taký typ hudobníčky, ktorá sa doteraz snažila ísť komerčným smerom. Skôr som si rada sadnem za klavír niekde v tej parížskej kaviarni  a postupne sa okolo mňa pozbiera kopec ľudí, ktorí majú z toho potom pekný zážitok. To sú pre mňa najsilnejšie momenty a to sa snažím robiť aj na Slovensku. Robiť skôr koncerty s atmosférou v príjemnom prostredí, v ktorom sa vie človek aj sústrediť. Viem, že je to troška aj škoda lebo veľa ľudí mi hovorí ako musím viac dávať videá na sociálne siete a nahrávať, že to chcú počuť.  Pre mňa však niet nad živé koncerty. Začínam si však uvedomovať, že vplyv sociálnych sietí je obrovský a rozmýšľam nad taktikou, keďže nemám manažéra, ako svoju hudbu začať naozaj aktívne posúvať širšiemu okruhu ľudí  Som späť na Slovensku, a tak by som chcela viac objaviť našu hudobnú scénu, lebo vnímam, že sa za ten čas čo som tu nebola posunula dopredu ale mnohých ľudí ešte nepoznám. Čiže tento rok mám predsavzatie zoznámiť sa s tým, čo tu vzniklo za posledné roky.

Odporučila by si mladým umelcom ísť do zahraničia?        

Cestovať odporúčam vždy. Či aj ostať, závisí od toho, čo je cieľom umelca. Pre mňa to malo obrovský zmysel. Nešla som stavať nijakú obrovskú kariéru ale inšpirovať sa a vytvoriť niečo nové. A nečakane sa mi tam začalo dariť. Teraz som musela z Paríža odísť kvôli osobným dôvodom, ale viem, že to mesto neopúšťam, a že sa tam ešte vrátim. Mrzí ma, že som odišla práve keď sa mi začalo dariť, ale asi to tak malo byť. Čiže určite spoznať novú krajinu, nové kultúry je skvelý zážitok, ale myslím si, že ak sme talentovaní a dobrí hudobníci, dôležité je koncertovať aj doma, navzájom sa inšpirovať a trošku posunúť tú našu hudobnú latku vyššie a vyššie. Mne sa páči, že sa tento rok objavilo veľa mladých a talentovaných ľudí v rôznych umeleckých odvetviach. Vnímam, že je tu potenciál zmeniť smerovanie umenia na Slovensku a chcem byť toho súčasťou.

Aký je tvoj najobľúbenejší film a divadelná hra?

Ja mám rada klasiky. Prvý výrazný film, ktorý ma oslovil bola adaptácia knihy Prelet nad kukučím hniezdom. Keď som ho videla tak som bola ohromená príbehom aj hereckými výkonmi.  A potom to bol ešte muzikál Hair, hehe. Vzbudil vo mne prvé myšlienky, že tiež by som raz niečo také chcela zrežírovať.  Z divadla je toho tiež veľa, čo mi utkvelo v pamäti. Spomeniem možno ten najznámejší titul, bola to Anna Karenina v Slovenskom národnom divadle. Štvorhodinové predstavenie a strašne som sa bála, že sa budem nudiť, a že to bude ťažkopádne. Nakoniec som ale odišla s krásnym zážitkom a ani som si neuvedomila koľko som tam presedela. Samozrejme sto ľudí, sto chutí…poznala som aj opačný názor (úsmev) Pre mňa  bolo krásne vidieť, že každý herec mal naštudovanú psychológiu svojej postavy a vedel o čom hrá a prečo hrá, tak ako hrá. Okrem hlavnej dejovej línie boli tiež výborne rozpracované vedľajšie línie, divák si vedel nájsť svoje.

 Čo teraz počúvaš?

To je pre mňa trošku ťažká otázka, na ktorú sa hanbím odpovedať. V roku 2015 a väčšiu časť aj 2016 som totiž nepočúvala nič. Mala som také obdobie, že už som bola prepočúvaná hudby a tým, že som mala tvorivý rok a okrem skladieb pre svoj album som skladala pre rôzne inscenácie a do jedného filmu, tak som potrebovala ticho. To tak občas býva, že človek zrazu nechce počúvať inú hudbu aby nebol ovplyvnený. V podstate jediná hudba, ktorú som počúvala bola v nejakom podniku alebo na koncertoch. Ale teraz začínam znovu počúvať, pretože v Paríži som spoznala veľa novej hudby. To ma naviedlo späť k originálnym melodikám rôznych národov. Mám rada world music, aj keď sa jej nevenujem. Tým, že som sa  však odmalička pohybovala v orientálnej kultúre (vďaka tanečne, ktorú som navštevovala) tak som počúvala veľa arabskej, tureckej a indickej hudby. Zároveň som sa viac začala zaujímať o našu kultúru a folklórnu hudbu a veľmi ma očarili bulharské i arménske zbory. V podstate každú hudbu, ktorá vychádza z akéhosi prakoreňa jednotlivých národov, cítim ako veľmi blízku a úprimnú. Také veci ja teraz počúvam.

Tvoj odkaz čitateľom?

Čitateľom želám aby mali naďalej radosť z novej hudby, ktorá sa k nim dostáva a zároveň aby sme ich my umelci nesklamávali s novou tvorbou, aby sme si boli blízki. A šťastie a mier. (smiech) Ale vážne. V dnešnej dobe … Žiadna sranda.

O autorovi

Vlado Král

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.