Film & TV

Analýza filmu Yellow Submarine (1968)

By  | 

Veľká Británia patrí dnes už k významným animátorským krajinám, o čo sa pričinilo predovšetkým štúdio Aardman svojimi animovanými filmami o dobrodružstvách Wallacea a Gromita (a mnohými ďalšími). Pokiaľ sa však pozrieme viac do histórie, situácia nebola vždy taká ružová. Okrem  Batchelorovej a Halasovej adaptácie Orwellovej dystopickej novely Farma zvierat a krátkometrážnej a častokrát i experimentálnej tvorby Lena Lyeho, Petra Foldesa, Boba Godfreyho ai. nenájdeme príliš veľa známych diel, ktoré by dodnes rezonovali vo svete. O to viac potom spomedzi britskej animovanej tvorby vyniká snímka Yellow submarine z roku 1968, o ktorej realizáciu sa postaral animátor George Dunning.

Popularita snímky je pomerne pochopiteľná, keďže vznikla v období vrcholiacej „beatlemánie“, je plná piesní skupiny Beatles a animovaných postáv znázorňujúcich členov kapely. Pokiaľ sa opäť ohliadneme trochu do minulosti zistíme, že „chrobáci“ už za sebou mali hrané hity Help!, Magical Mystery Tour a A Hard Day‘s Night a tiež animovaný seriál The Beatles, takže animovaný film Yellow submarine je v podstate pokračovaním celej série úspešných diel.

Krátky exkurz do vtedajšej doby nám tiež odhalí pomerne psychedelický charakter, ktorý ovládol nielen film a samotnú skupinu, ale aj celú jednu generáciu. Hnutie hippies presiaknuté psychedelickými drogami, rebelujúce proti rodičom i samotnému establishmentu opantalo v podstate celý západný svet. Tento surreálny životný štýl sa premietol do snahy nechať prostredníctvom drog pracovať výlučne podvedomie a takisto o preniknutie mieru a lásky do celého sveta. Na tejto vlne sa v tej dobe viezli aj beatlesáci, pričom experimentovanie s drogami i postupmi pri komponovaní skladieb, kde často prevládal nonsens, vyústilo do albumov Revolver (1966) a Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band (1967). Preto zrejme neprekvapí, že podobný charakter má aj samotný film.

Ten začína v mierumilovnej krajine menom Peprónia, v ktorej boli ľudia vždy usmiaty a kde vždy hrala hudba. Jedného dňa ju však napadli Modrí hnusáci a uvrhli ich do šedi a zúfalstva. Kapitán Fred je preto na poslednú chvíľu vyslaný, aby sa v žltej ponorke vypravil do diaľav a našiel záchrancov. Fred sa dostane až do Liverpoolu, kde nájde Johna, Paula, Georgea a Ringa, ktorí sa rozhodnú mu pomôcť. Cesta do Peprónie je dlhá a plná bizarných postavičiek a psychedelických výjavov. Na jej konci sa pokúsia „beatlesáci“ opäť navrátiť do Peprónie lásku a radosť.

Za hlavnú tému filmu môžeme považovať vzdanie holdu tvorivosti. To sa odráža už v samotnej narácii, v ktorej štýl, konkrétne hudba a spôsob práce s mizanscénou, preberá funkciu rozprávania. V tomto prípade tak môžeme hovoriť o parametrickej narácii.

Samotný naratív je tým pádom mimoriadne jednoduchý a divák tak nemá problém usporiadať si sujet do fabule. Modrí hnusáci napadnú Pepróniu – Beatlesáci sa spolu s Fredom vydávajú na cestu – prichádzajú do Peprónie a bijú sa o jej záchranu. Narácia je v drvivej väčšine času objektívna a vševediaca. Zaujímavé sú predovšetkým motivácie postáv, ktoré rozhodne nemôžeme nazvať realistickými, využívajú prvky nonsensu, a sú teda poväčšinou umelecky motivované. Ďalším zaujímavým prvkom narácie v tomto filme je jej nekomunikatívnosť. Narácia obvykle zobrazuje deje, o ktorých divák nemôže nič vedieť a neustále ho prekvapujú. Vo fiktívnom svete sa totižto dejú fantaskné veci, ktoré nie sú očakávané a ani vysvetľované. Omnoho viac tým pádom vystupujú do popredia časopriestorové vzťahy. Nie je dôležité čo, ale ako. Divák sa namiesto rekonštruovania zápletky uchyľuje k hľadaniu významov.

Čo sa týka časopriestoru treba hneď na úvod spomenúť hneď niekoľko rovín tohto filmu. V úvode sa ocitáme vo fantazíjnom svete Peprónie, ktorá je zobrazovaná v teplých a hravých farbách a zobrazuje bizarné postavy. Ako krajina v ktorej sa stále hrá a spieva, je symbolom tvorivosti samotného človeka. Následne sa presúvame do Liverpoolu. Animácia je realistickejšia, časté je napríklad využívanie nediegetického materiálu, zadnej projekcie a sieťotlače. To jednoznačne poukazuje na väčšiu „realistickosť“ tejto sekvencie. Túto sekvenciu tak môžeme považovať za akúsi fiktívnu realitu, ktorá je vo filme v podstate našim „nediegetickým svetom“. Cesta ponorkou po rôznych „krajinách“, dimenziách a surreálnych priestoroch je tak v podstate akousi cestou po našom myslení, smerom ku tvorivosti, ktorú stelesňuje Peprónia.

Štýl v týchto priestoroch využíva už spomínané prvky nonsensu a psychedélie. Tým nasleduje už spomínané trendy prítomné v spoločnosti. Tieto postupy upozorňujú samé na seba a stávajú sa primárnym prvkom fascinácie. V tomto prípade tak nejde o zápletku, ale o to ako sú jednotlivé prvky mizanscény vytvorené a o prazvláštny časopriestor. Zároveň majú aj významovú funkciu, keďže sa snažia kopírovať stavy podvedomia a znázorňovať tak psychiku jedinca. To potvrdzuje aj hudba skupiny Beatles, ktorá rovnako pracuje s experimentálnymi postupmi čo sa týka využívania hudobných nástrojov (sláčikových, dychových), a taktiež aj s prvkami nonsensu a niekedy aj psychedelickými prvkami (citarové sólo Georga Harrisona na začiatku filmu).

Žltá ponorka je teda unikátnym výletom do sveta tvorivosti a hlbín ľudskej psyché. Využíva pritom experimentálne postupy a prvky nonsensu a psychedélie typické pre samotnú dobu, ktoré zároveň simulujú stavy v ľudskej mysli. Žltá ponorka je teda unikátnou upomienkou na 60. roky, hnutie hippies a mierumilovnej doby.

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.