Divadlo Kultúra & umenie

Americký cisár: Krehkosť i sila jednotlivca (recenzia)

Pochopiť kontext, dôvody a rozhodnutia je možné len pri detailnom pohľade na minulosť.

Divadelná inscenácia Americký cisár vznikla v koprodukcii Štúdia 12 a Divadla Pôtoň v uplynulom roku, kedy získala ocenenie Dosky za najlepšiu inscenáciu divadelnej sezóny. Americký cisár predstavuje afirmatívnu  divadelnú adaptáciu knižného diela autora Martina Pollacka s rovnomenným názvom. Menovaný román preložený Michalom Hvoreckým zachytáva obdobie na pomedzí devätnásteho a dvadsiateho storočia a približuje problematiku vysťahovalectva obyvateľov  Haliče do Ameriky. Prostredníctvom útržkov z úradných správ či listov približuje život ľudí vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku,  chudobu, obchod s ľuďmi a v neposlednom rade migráciu a otrockú prácu v „zasľúbenej“ zemi. Výber danej témy možno označiť za nanajvýš aktuálny i napriek tomu, že dielo Martina Pollacka zobrazuje realitu dôb minulých, nakoľko migrácia i v súčasnosti výrazným spôsobom rezonuje v celospoločenskom diskurze. Jedná sa o fenomén, ktorý nie je príznačný len pre určitú epochu v dejinách ľudstva, sprevádza ho od jeho počiatku až po súčasnosť pričom  podstata tejto problematiky zostáva nemenná.

Príbehy ukryté do čísel úradných správ

Dramatizácia textu spočíva a priori v zhmotnení a zosobnení javov, znakov a okolností predstavujúcich realitu vtedajšej doby, ktoré literárna predloha mnohokrát len načrtáva a necháva nedopovedané. Autor dramatizácie Michal Ditte stelesnil psotu a trápenia ľudí, ich pohnútky a dôvody, ktoré ich viedli k tomu, aby opustili domovinu, prostredníctvom postavy Mendela Becka. Táto postava sa vyskytuje i v knižnej predlohe a zrkadlí v sebe všetko, čo román zachytáva iba prostredníctvom úryvkov, ktoré prevažne nocionálne opisujú udalosti v rakúsko-uhorskej monarchii. Mendel Beck sa pre Michala Ditte stáva akýmsi prototypom človeka, ktorý nesie v sebe utrpenie ľudí z Haliče. Nie je len dramatickou postavou, ale i symbolom. Tento fakt napomáha divákovi vytvárať si väzby a konotácie, pričom umocňuje divácky zážitok.

Prístup autora dramatizácie Michala Ditte je možné označiť na nanajvýš citlivý a tvorivý, nakoľko zo spleti príbehov, dejových línií a útržkovitých správ vystaval text, ktorý svojim obsahom zachytáva všetko podstatné, zachováva odkaz knižnej predlohy a zvýrazňuje osud jednotlivca aby boli pochopené masy. Mendel Beck odkrýva príbehy ukryté za číslami z úradných správ a zhmotňuje ich pre diváka.

Vyzlečený donaha, zbavený všetkých ideálov

Úvod inscenácie pôsobí mysticky až iluzívne, kedy odznieva legenda o otrávenej a prekliatej zemi, z ktorej pramení všetko zlo. Legenda akoby odtrhnutá od samotného príbehu v kontexte deja však zohráva významnú úlohu. Poukazuje na pôvod a príčiny, nabáda k zamysleniu. Týmto prvkom je dôraz kladený na minulosť, ktorá je úzko spätá s prítomnosťou, ktorú zobrazuje inscenácia. Už samotný úvod naznačuje potrebu bližšieho pohľadu na dobu minulú, aby bola správne pochopená súčasnosť, ako jej priamy následok. Kontrastom k umelo vytvorenej tragédii jednotlivca, Mendela Becka, je vymenúvanie mien rôznych národností v úvode inscenácie. Tento kontrast narúša koncepciu deja vystavanú na osude Mendela Becka a upriamuje pozornosť recipientov na skutočnosť, že téma vysťahovalectva zasiahla oveľa väčšie množstvo ľudí. Rúca mýty a vyššie uvedenú iluzívnosť a konfrontuje diváka s faktami. Opäť dochádza k vyzdvihovaniu skutočnosti, ktorej sa venujeme vyššie v texte a teda, že osud hlavnej postavy nie je ojedinelý či výnimočný.

Každodenná krutá realita obyvateľov Haliče, ale i nadšenie, vidina lepšieho života a motívy odchodu Mendela Becka sú prezentované prostredníctvom rozhovorov s jeho sestrou Rifke. I pri komunikácii spomínaných postáv je možné badať prvky iluzívnosti. Ľudia, ktorí nevedia písať ani čítať vedú dialógy prostredníctvom fiktívnych listov, ktoré neboli nikdy poslané a nikdy nenašli svojho adresáta. V rozhovoroch odznieva všetko, čo zažíva v cudzine Mendel Beck rovnako ako i to, čím v Haliči žije jeho sestra Rifke. Žena, stelesňujúca všetky ženy, ktoré zostali, aby boli svedkami biedy, beznádeje a smrti. Dievčatá, ktorých nevinnosť a naivitu zneužívali obchodníci s ľuďmi a navždy tak menili ich osudy. Inscenácia ukazuje mnoho tvárí vysťahovalectva, no esenciálnou zložkou deja sa stáva i osud ľudí, prevažne žien, ktoré sú nútené zotrvať vo svojej vlasti. Čakajúce , bez akéhokoľvek kontaktu s milovanými otcami, manželmi, bratmi a synmi, odsúdené na život v neistote, živiace v sebe nádej lepších zajtrajškov. Odchod Mendela Becka sprevádzal smútok  i radosť z prísľubu nového života. Eufória vyváľaná a pochovaná vo všadeprítomnom prachu. Človek zbavený všetkých snov a ideálov vyzlečený donaha stojac pred niečím oveľa väčším. Človek, ktorý sa stáva neviditeľným, stráca hodnotu, je len súčasťou niečo, čomu sám nerozumie.

Krehkosť i sila jednotlivca

V inscenácii je nahota a intimita zobrazovaná nielen metaforicky, ale i fyzicky. Zdôrazňuje krehkosť i silu jednotlivca, necháva vyniknúť prirodzenosť človeka. Dojem intimity zvýrazňuje aj scénografia Kataríny Cakovej, ktorá sa skladá z obmedzeného priestoru, v rámci ktorého sú si divadelné postavy bližšie aj napriek vzdialenosti, ktorá ich rozdeľuje. Rovnako je možné intimitu cítiť i v priestore hľadiska, ktoré je umiestnené v bezprostrednej blízkosti javiska tak, že sa miestami javí ako by bolo jeho súčasťou. Rovnako ako predošlé, i tento fakt napomáha k zintenzívneniu atmosféry a umocneniu zážitku z inscenácie. Snáď najvýraznejším elementom scénografie je hlina pokrývajúca celú plochu javiska. Iveta Ditte Jurčová v rámci svojej réžie pracuje s elementom hliny výrazným spôsobom. Postavy ju svojim pohybom víria a počas trvania predstavenia sú s ňou neustále v priamom kontakte nemohúci sa od nej oslobodiť, nemohúci sa oslobodiť od „prekliatej“ zeme, nemohúci sa oslobodiť od svojej minulosti.

Ďalším silným elementom prítomným v inscenácií je voda. S menovaným živlom narába režisérka inscenácie metaforickým spôsobom. Ťažko pracujúci robotníci topia ľad a vodou, výsledkom ich snaženia, chcú kropiť otrávenú zem a prinavrátiť jej tak život. V uvedenom obraze odznievajú túžby, sny i ciele tých, ktorí v cudzom svete snívajú o domove odhaľujúce ich vnútorný svet. Motív hľadania príčin v minulosti pre porozumenie súčasnosti je scénograficky vyjadrený aj plátnami visiacimi nad divadelným priestorom, na ktorých sú počas inscenácie premietané dobové fotografie upravované grafickými vizualizáciami, ktoré sprevádzajú dejovú líniu. Scénografia ďalej neobsahuje iné výrazné prvky a samotná inscenácia Americký cisár nesie v sebe prvky chudobného divadla. Herci pracujú s minimálnym počtom rekvizít, dávajú vyniknúť javiskovému pohybu, emócii i textovej zložke. Divák je schopný vnímať dianie na javisku intenzívne.

Každá zložka divadelnej inscenácie Americký cisár kladie dôraz na človeka a jeho osud, zobrazuje jeho konanie, no predovšetkým dôvody ovplyvňujúcim  jeho rozhodnutia, dostáva sa pod kožu, aby odhalila pravdu, ukazuje minulosť, aby vysvetlila prítomnosť. Ide o reflexiu dôb minulých, ktorá v mnohom nesie črty súčasnosti pričom nenúteným spôsobom nabáda k zamysleniu.

Zdroj foto: Facebook Divadlo Pôtoň

O autorovi

Miroslava Luptáková

Miroslava Luptáková

Je študentkou žurnalistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Už niekoľko rokov pôsobí ako dobrovoľníčka filmového seminára 4živly, pričom posedné roky aj ako asistentka v oblasti PR. Dobrovoľníctvu sa venovala aj v rámci festivalu kabaretu a pouličného umenia Amplión v Banskej Štiavnici. Pôsobila aj ako lektorka v galérií Schemnitz Gallery, zameranej na súčasné slovenské výtvarné umenie.