Knihy

Aký odkaz nám to Umberto Eco vlastne zanechal?

By  | 

Umberto Eco patril k vrchnej špičke elitných osobností zaoberajúcimi sa širokej palete otázok podstaty žurnalizmu ako vednej disciplíny až po umeleckú kritiku a predpovede globálnych nejasností a problémov sveta – zomrel len nedávno (presne pred rokom) 19.2.2016 vo veku 84 rokov.

Eco bol talianskym teoretikom, intelektuálom, semiotikom, vedcom, žurnalistom a novinárom; pracoval s estetickou analýzou, jazykovedou, s umením, médiami, odmietal ideologickú podkutosť, i keď presadzoval jasnosť výkladu čohokoľvek čo je v spoločenskej kultúre dostupne známe, v mnohom zbytočne jednostranne tematizované a plytké rozbory kritizoval, ale to, čím bol jeho najhodnotnejší prístup k bádaniu a poznávaniu kultúry, masmédií či umenia okrem toho, ako by sa mala spoločnosť efektívne „brániť“ a vecne reagovať na to, čo nás v masovej popkultúre či žurnalistike obkolesuje a prípadne nami (prostredníctvom poučení a falošnej fikcie predostieranej reálnemu životu) manipuluje – bolo práve ono nadšenie po sémantike, čiže predpojaté a vášnivé skúmanie týchto rozličných faktoroch, ktoré ovplyvňuje naše vnímanie na ne.

Veľmi jasne opisoval podsystémy popkultúry, ich dopad na nás a to, ako ich spracovávame a mali by sme, pokiaľ nechceme byť „bábky“ našich „skriviteľov“ z televízii, kín, fabrikantov, subkultúr, umeleckej branže a či prípadne obeťami zavádzajúcich správ z konglomerátnych médií. Jeho metóda všeobecného skúmania ale nie je svojim spôsobom striktne chladná, skôr mnohovrstevná, svižne životodarná a argumentačne obhájiteľná. Skrátka, vyžaruje z nej chuť a ľahkosť ale zároveň i dávka intelektuálnej kritickej reflexívnosti, schopná povzniesť a preniesť sa k podstate výkladu temer čohokoľvek. Jeho diela pozostávajú z veľmi objektívnej reverznosti výkladu toho hodnotného a potom toho druhoradejšieho (gýču), avšak priamo zaťatého do objasňovania tých najdrobnejších škriepok detailov a bez zaujatého módu predsudkov. A zároveň aj s opisnou noblesou oné pozorovacie prejavy vykladal v akejsi interpretačne zosnovanej  kryštalickej forme použitých dorozumievacích znakov na jeho dotváranú vedeckú obhajobu, vo všeobecne platných a nezameniteľných k (aj vášho aj môjho) subjektivizačných prístupov  k jednotlivým dielam – knihám, filmom, pri úlohe médií, spoločenského diskurzu, tabuizovanosti tém atď… Teda, že vaša argumentačná reflexia na vonkajšie podnety môže mať akúsi pevne stanovenú kostru rozprávania a vytiahne vás z bežných stereotypov.

Častokrát narážal na praktické trhliny „táborových pozorovacích skupín“ pri vyhodnocovaní jemu zostavených koncepčných metód fungovania svetového usporiadania, usporiadania davu ako masy v masovo kultúrnom, komunikačnom spektre a pri ich vzájomnom zlučovaní v exaktných disciplínach. Ide o dosť také celistvé to rozporcovanie zložitých schém a stanov pri líčení mnohorakých poznatkov, šírka jeho záberu je teda naozaj velikánska.

První oddíl knihy Skeptikové a tešitelé se zabývá samotnou definicí masové kultury. Inspirován Mac Donaldem, Eco dělí kulturu na masovou (bezhodnotnou), vysokou (opravdovou) a střední (konzumní). Kritizuje ale MacDonaldův názor, že kultura je dána třídním rozvrstvením, což považuje za příliš striktní.  Eco tedy sám definuje masovou kulturu jako konzumovatelnou a srozumitelnou pro široké skupiny, tedy jako jakýsi opak nenáročné avantgardy. Nechává tak dostatečný prostor samotnému čtenáři, aby si vytvořil svůj vlastní názor.


Veľmi dôležitým (!) pojmom, ktorým aj v tejto knihe delí svoje interpretačné analýzy na ovplyvňovanie nášho náhľadu na život skrz umeleckú i praktickú oblasť je tzv. midcult: nakoľko sa v umení uplatňuje často poetický alebo štrukturalizovaný systém výkladu určitého diela, on samotný delí masové umenie (veľmi zjednodušene) na 3 kategórie a to na vysoké, stredné a nízke. Alebo na vysokú (hodnotnú), masovú (bezhodnotnú), a nízku (konzumnú, vyprázdnenú) formu. Skrátka na tri výrazne rozdielne kategórie. Vysokou – hodnotnou formou zážitku sa recipient, čiže divák, alebo pozorovateľ dopracuváva pomaličky k estetickému zážitku, tou nízkou je naopak „ponúknutie“ samotného estetického zážitku. Zatiaľ čo prvá forma rozvíja v divákovi funkčnú akceleráciu receptorov mozgu v akúsi zdravú aktivizáciu a nadháňa ho k hlbšiemu empirickému spoznávaniu onoho zážitku, tá podradná úroveň ho skrz vnemové emocionálne zmysly (ako konzumenta) omámuje – divák si napr. zaplatí lístok v kine, „očaria“ ho farby a vkusné prostredie, diverzita služieb, ponúknutie filmového vkusu je ale inak prostoduchšie a neoriginálne; teda ho výsledné dojmy z návštevy kina nadchnú, ale skutočná výpovedná hodnota mizne skôr, „než sa na druhý deň zobudí“.

Midcult – až týmto zosobneným pojmom ale Eco považuje za hlavný problém aprobácie vyšších princípov umenia do reálneho života, pretože midcult jednak symbolizuje strednú triedu, ktorá vstrebáva kultúrne znaky z diel či iných kultúrnych exponátov ako prezieravo stendenčnený spôsob nenáhodného vyberania si nástrojov z vysokej kultúry, a následne ich falošne preberá, má apropo nízku výpovednú hodnotu a prostredníctvom dedukcií z buď všeobecných výsad, životných názorov alebo odvážnych prorockých múdrostí z diel, ktoré naňho evokujú akýsi zavalitý, okultný a patetický gýč vo výsledku i trivializuje a splošťuje jeho náročnosť a komplikovanosť – v banálnejší, zostručnenejší a jednoduchší pohľad na vec. Hoci tá vec má komplikovanejší koreň štruktúr, vlastností a kritérií, podľa ktorých by sa mala posudzovať.

Typickým príkladom môže byť Coelhov román Alchymista (1988). Hoci nejde o súbor životných myšlienok sprevádzajúcich mladučkého Santiaga za cestou „osobného príbehu“ vyslovene „klišoidne“, minimálne však ponúka lživý efekt toho, ako sa človek, aby sa cítil spokojným a so zadosťučineniami šťastným z náhlych zmien vo svojom živote, cítil spokojný a nakoniec si po tie zmeny aj sám prišiel; neponúka tŕnisté protichodné cesty obety a darov osudom, ktorý mu dal a vzal mnoho z jeho poškvrnených ideálov, nekomplikuje sujetu deja vo forme  strát a nálezov blízkych, kamarátov a nepriateľov, ktorý jeho cestu ovplyvňujú… Ale Coelho vo svojej najslávnejšej knihe Santiaga vyobrazuje ako clivú a vášňou zapálenú entitu jednostrannosti, sčasti nesvojprávnu (pretože mu idey vštepujú sily prírody z určitých okultných zjavov v zemských božstvách a on samotný nimi výsostne dáva za pravdu, teda nepremýšľa a nevyhodnocuje v mechanike tohto sveta, ale si dopomáha nielen rozprávkovosťou, ale i pokrivenými filozofickými postojmi k životu ako celku, ktoré sa mu neustále zjavujú). Prakticky od samého počiatku nemá čo stratiť, nepodriaďuje sa ničím, nemá záväzky a pre bežného čitateľa môže mať vstrebávanie takýchto „všeobecných múdrostí“ traumatizujúci dopad v skutočnom živote, pretože ten sám osebe len výnimočne ponúka návody na takýto typ success story. Aj to, ak už vôbec, tak najčastejšie (i z toho mizivého úspešného percenta) v podnikateľskej oblasti, ktorá je často v antagonistickejšom postavení cnostných snov a ideálov a človek sa v ňom skôr presadzuje nenásytnosťou a nie zušľachteným duchom.) P.S. : kapitoly alebo naratívy z kníh Dana Browna (to, ako sa Robert Langdon v Brownových románoch vždy s „osvieteným umom“ dopracuje k starovekým pokladom a netrýznia ho bežného nástrahy a súkromné starosti života a vždy nájde odpoveď na „neriešiteľnú dilemu“ svojho prípadu, je príkladom ďalších prifarbených adjektívov toho, ako midcult funguje v praxi).

Alchymista či Starec a more sú typickým príkladom zvádzania na prostejšie vysvetlenia zložitých životných situácií prostredníctvom univerzálneho zodpovedania na jej najzaťažkávacejšie dilemy rečou malého dieťaťa.

Midcult ako hybná sila kultúry stojí na pomyselnom vrchole pyramídy, hoci je dešifrovateľne skresľujúca a v mnohom nevierohodná cieľom, ktoré napr. v popkultúre poskytuje – tzn., že tým, že je spoločnosť pasívna a prijíma redundantné množstvo  nehodnotného (sériové komiksové sequely, komercionalizačné karikatúry postavičiek z reklám, astrálne „zvýbušnéne“ povrchnosti v TV programoch – hordy krvi, streľby, sex, dopravné nehody v médiách a masmédiách a čierna kriminalita – a kde sa hrá na naše vštepené city a ladné emócie) a náročnejšie či komplexnejšie hodnotovo silné vynecháva (Dostojevského literatúru, menej žiaduce artové filmy, nie tak navštevované kvalitné divadelné predstavenia tragédií či činohier – čo je ťažká forma umenia a niečo stojí, aby podnietilo vášho rozletného ducha) pre prípadnú kultúrnu gramotnosť, spadá k postupnému úpadku. A naopak, schopnosť vecne analyzovať cennejšie pôsobivosti v umení, či kultúre, k znalosti informácií a vyhodnocovaniu komplexnejšieho pola informačných zdrojov v médiách postupne a práve hlbšou znalosťou vzrastá v kohéznu masovú redukciu tých skutočných a rozoznateľných problematík a kľúčových prvkov, ktoré stoja za hodnovernejšiu pozornosť. A divák je po skúsenostiach už natoľko múdry a rozhľadený, že si vie zo všetkého vyhľadať to dôležité a popkultúrne a masové „bahno“ znamenite rešeršuje. Čiže umelecké poznanie dokáže kooperovať inteligenciu diváka na pohľad bežných vecí z masmédií a naopak. Bez ich hĺbkovejšej znalosti je ľahšie napadnuteľný a ovládateľný, pokiaľ teda nespadá k nejakému výraznému skupenstvu prostisystémových spoločenstiev (metalisti, hippies, greenpeace atď.), ktoré sú aj napriek absencii „hodnotného umenia“ kritické na masovú kultúru v celku.

Eco rozděluje lidi podle postojů k masové kultuře na skeptiky a těšitele, jak nám napovídá samotný název knihy. Ti první se soustředí jen na to nejhorší a odmítají tuto kulturu s pocitem, že jsou vyvolení. Druzí jsou skutečnou součástí masové kultury a snaží ej i bránit. Spisovatel sám se neřadí ani k jedné skupině a odkazuje se na to, že masová kultura má svá pozitiva i negativa.


Eco však systematicky dokázal vo svojich obsedantných tvrdeniach používať humor a iróniu. Kritizoval škatulkárov, činorodých dogmatických „utvrdzovačov pravdy“ , argumentačne neschopných kazateľov a dokázal teda protikladne variovať svoje svižné výklady plné náruživých postrehov v okamžitý konfrontačný nadhľad, čo mu do galantnosti výkladu vždycky dopomohlo.

Midcult, nakoľko je tendenčným kritériom alebo vlastne samotný precitnutím zavádzajúceho estetického uspokojenia z umenia v nižšiu formu, ťaží nielen v jednoduchej disproporcii hodnotného a gýčového, ale gýč ako taký pramení aj z nepoznaných „vynálezov“ nehodnoty. Napríklad z avantgardy, ktorá sa zo všedného a zmyslového obracia do opačného protipólu. Čiže aj avantgarda a okultizmus môže byť masovou hystériou nepochopeným, ako aj umelecky prínosným smerom v umeleckej inovácii a ozvláštnenosti doposiaľ známeho.

Predpokladom, aby divák ostal cudným a rozhľadeným aj pred takými typmi filmov, ktoré sú dopredu uzrejmené ako „mimofyzikálne“ a eskapistické (z iného sveta, psychológia superhrdinu pozostáva z odlišnej mentálne a fyzikálnej výbavy) vydáva ho za predurčeného žiť istý druh stereotypu. Počas projekcie uvedomujúc si zbehlé narážky a vtipné hlášky je len pre takéhoto diváka  akési naplnenie nedostatku toho, čo mu v stereotypnom živote (práca, rodina, problémy) chýba, a teda ho len svojim spôsobon „posilňuje“. Čiže masová kultúra v istom zmysle nemusí predstavovať ukrutné zlo, ale ani všemocné dobro. Príklad fanúšika Temného rytiera, ktorý počas kino projekcie v Spojených štátoch vystrieľal plnú sálu divákov spadá už do toho druhého najkrajnejšieho a najradikálnejšieho poľa.

Typickým znakem hrdiny masově zaměřené četby je nekonkrétnost, hrdina není člověk, ale pouze reprezentant daného typu (na příklad femme fatale, super hrdina apod.). Dokonce lze vysledovat, že vzniká literární produkt – místo neboli topos, které je volně použitelné a srozumitelné všem, kteří se s ním již setkali. Slouží čtenáři k usnadnění porozumění a autorovi k dojmu celistvosti. Eco tak svým způsobem obhajuje kýč, který právě zde poskytuje již zmiňovaný relax – napětí je vyvážené předem známým schématem. Poukazuje na to, že lidé mají rádi vlastně nezajímavé věci, což je v pořádku, pokud se je nesnaží vydávat za opravdové umění. Příčinu takového úspěchu masových kulturních produktů vidí spisovatel v potřebě jistoty čtenářů, v hladu po redundanci. A k tomu je právě zapotřebí jistý stereotyp. Podobným způsob se Eco staví i k ostatním médiím. Zaobírá se vznikem alternativní reality, která média vytvářejí, ale lidé se k ní chovají postupem času jako ke skutečné.


Skeptikov, ako v knihe Eco píše teda pokladá svojim spôsobom za „apokalyptikov“, ktorí vidia svet pomocou kultúrnej i existenciálnej sprostredkovanosti za blízky zániku a kritizujú jeho ladnú formu prezentácie navonok, a sami sa označujú za niečo extra.

Tešiteľov naopak za vítačov telekomunikačných prostriedkov, televízie, masových médií, masovej kultúry a akejkoľvek inovácie v nekritickú oslavu všetkého a všade. Oba takpovediac spadajú k ľahkému fanatizmu a nemajú blízko v konštruktívnu obhajobu svojich tvrdení, hoci sú o svojom ideologickom pohľade presvedčení.

Další významnou „kapitolou“ knihy je analýza nevkusu a kýče. Autorův postoj asi nejlépe vystihne tato citace: „… nevkus v umění záleží na prefabrikaci a vnucení efektu konzumentu.“ Vystihuje tak nejen oba dva pojmy, ale i masovou produkci. Rozdíl mezi uměním a kýčem je pak podle autora dán tím, že zatímco umění vytváří příčiny pro efekt, kýč servíruje rovnou efekt. Eco odmítá pouze takovou masovou kultura, která vystupuje jako umění. Přiznává jí relaxující hodnotu.

Od zhruba druhé třetiny knihy se autor věnuje samotnému rozboru projevů masové kultury. Pokouší se vždy ve výsledku dobrat jakéhosi zobecnění. V tomto ohledu se pro mne osobně stala nejzajímavější kapitola Četba Steva Canyona, analyzující komiks vydávaný ve čtyřicátých letech minulého století.


Naproti kultúre, masmédia ako moc ovplyvňovania sprostredkovávajú živé udalosti a správy, ale svojou tendenčnosťou odbremenúvavajú svojho diváka od istej námahy uvažovať nad ich bližšími súvislosťami a navádzajú ho k tomu, aby k nim pristupoval ako ku komentovaným a konečným správam bez hlbšej analýzy problému. Byť teda akýmsi nesvojbytným telekódom, v ktorom sa má zavádzať všeobecne skreslená objektita, hoci je metodológia prisvojovania si masového diváka v konečnom dôsledku falošná a teda nemorálna. Ako aj samotný obsah správ, ktorý vo veľkom servíruje.

Je však dôležité podotknúť, že Eco vynikajúco prirovnáva ku kontextu svojich tvrdení aj iné súvislosti vo svojej knihe ako historické príklady typu zániku Rímskej ríše, určité katastrofické erupčné koincidencie, ktoré ovplyvnili chod na Zemi a stavia ich do súčasného masmediálne rozkvitajúceho sa sveta, ktorého tiež čaká neblahý osud (alebo aspoň k tomu míľovými krokmi smerujeme). Lenže naproti historickým súvislostiam – zánikom, ktoré predurčovali praktické kroky k jeho konečnému rozpusteniu, v tejto dnešnej forme (masmediálnej či popkultúrnej) ovládania spoločnosti je predpoklad veľkého počtu podriadených bytostí, ktoré sú na mediálnych a abstraktných zákonitostiach praktického pôsobenia pripevnení. Systematická vzbura kritickosti či odmietnutiu ich násilných byrokratických praktík môže znamenať rovnaký zánik ako v prípade „primitívnejších“, nie tak sofistikovaných metód upevňovania si rodov, ríš či veľmocí naproti okázalej monitorovanejšej forme nástupu priemyselnej revolúcie a všetkých jej ustanovizení v spoločnosti, ktorá je ňou zavše a rovnako tak ovládaná.


Kde sa ale skeptici či tešitelia mýlia?

 

„V roku 1970 boli svetové zásoby ropy 580 miliárd barelov. V roku 1997 to bolo 1 068 miliárd barelov. Dnes sa odhadujú svetové zásoby na viac ako 1 300 miliárd barelov, a to napriek tomu, že spotreba rástla v posledných dekádach okrem obdobia krízy každý jeden rok. Ako je to možné?


Prognostické modely skeptikov sú technicky bezchybné, s jednou výnimkou – nepočítajú s ľudskou vynaliezavosťou. Prírodné zdroje nie sú akýmsi externým prítokom ekonomiky, ale naopak, jej internou súčasťou. Jednoducho povedané, ľudia zdroje nenachádzajú, ale produkujú.“

(Možno spomenúť Juliana Simona, ktorý obmedzenosť zdrojov vo svete objasnil v takom zmysle, že jej obmedzenosť je v nenásytnosti človeka a nie v ich dostupnosti. Netreba to ale brať za čistý fakt, pretože skôr ide o akúsi metaforu a v mnohom sa svetové zásoby v rôznych spoločenských a enviromentálnych úrovniach merajú v prostej dostupnosti a ich počet systematicky klesá.)

(Pre podporu skeptikov ako príklad uvádza rôzne morové epidémie a globálne katastrofy, ktoré podliehali ľudskej nespôsobilosti prevziať za svoje činy relevantné dôsledky, čiže správny postoj často tkvie v snahe o objektivitu príčin a bádaním po jej tvrdej nestrannosti. Toto sú už ale príklady z iných kapitol a tie primárne o kultúrnych otázkach boli napočaté vyššie. Taktiež vo svojej spisovateľskej kariére napísal prevratné knihy ako Meno ruže a pod., analyzoval tak socio-spoločenské dišputy a večné polemiky na tak neobjasnené pojmy akým je napríklad fašizmus a spol., že by bolo na dlho každý jednotlivý aspekt načrtnúť.)

Umberto Eco v mnohom provokatívne avšak znalostne nastoluje radu otázok na rozličné témy, ale už výsledné vyhodnocovanie necháva na čitateľovi. Čo a v akom rozsahu uprednostní, aké otázky si má klásť a s akou rezervou má k nim i pristupovať už ponecháva na jeho vkuse. A s predpokladom, že sa k skutočnostiam okolo seba nestavia fanúšikovsky, ale nezaujato, prognosticky a zároveň reflexívne, v zmysle zachovania základných objektivizačných kritérií. Alebo s aspoň snahou o ne. Hoci nemá vo všetkom pravdu, málokto tak intuitívne, proklamačne a argumentačne triezvo dokázal nastoliť definície všeobecnejšieho rázu na tak vznešené a hodnotné ľudské činnosti, ktorých snahou je vlastne pokúšanie  dostať sa k im prvotným koreňom, kedy v nich ešte skaza a vypočítavosť spred vybudovaním moderných masmediálnych komunikácií a širokej komercionalizácie nejestvovali.

 

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.