Historické okienko Názory a komentáre Zaujímavosti

Aké tresty dostali čelní predstavitelia ľudáckeho režimu?

Podobne ako prebiehali súdne prelínania pred Norimberským tribunálom za vojnové zločiny (1946), aj u nás sa zúčtovalo s vari najkontroverznejším obdobím slovenských dejín. Na pretrase ponechané a stále sa zväčšujúce napätie v Európe viedlo k rezolútnym štátotvorným a vládnou formou usporiadaným zoskupeniam, ktoré aj Slovensko doviedlo napokon k samostatnosti. Nedodržiavanie Pittsburgských zmlúv (1918), Pražský centralizmus, výňatky zákonov a na druhej strane veľmi nacionalistické tendencie s autoritatívnym vplyvom na rozmedzí vzrastu fašizmu a nacizmu, ktoré sa do ovzdušia slovenských dolín a kotlín dostávalo vznikalo pomerne rýchlo (14.3.1939). Nová vláda s prezidentom a predsedom HSĽS Jozefom Tisom postupne zavádzali nenápadné výpustky a cenzorské nariadenia zákazu ostatných politických strán a za svojho hlavného spojenca označili Hitlerove Nemecko (ktoré vzhľadom k ambíciám obsadiť české územie efektne rozpustilo aj za našej „pomoci“ ČSR zvnútra), ktorý bol aj náš hlavný dodávateľ a vývozca. Stali sme sa temer závislými na ich ekonomike a takisto politicky sme sa na nacistický protejšok v úzkej kooperácii striktne viazali.

slovensky_stat_top

Odplatou za kolaboráciu nás náš hrdý „spojenec“ nevtiahol do vojny priamo na našom území, ale proti oponentom za hranicami (prv na južné Poľsko a neskôr proti Červenej armáde ZSSR – pozn.). Inšpiráciu naši lídri hľadali vo Francovom Španielsku, ši Mussolliniho Taliansku, ktoré tiež riadili domácu scénu „pevnou rukou“ s obligátnou väzbou na katolícku cirkev, ktorá mnohé nehostinné neprávosti v tichosti tolerovala. Vrcholom možno nazvať protižidovský zákonník a postupnú deportáciu našich spoluobčanov do „pracovných táborov“ do susedného Poľska. Vypätá situácia teda nespatrila len k vojnovému obdobiu, ale celistvej spoločenskej schizme, ktorá jej predchádzala. Veľké množstvo židov viedlo významné fabriky, riadili bankový sektor a s vysokými benefikačnými úrokmi dohnalo časť obyvateľstva na krach. Samozrejme, značné %-to, čo však neznamenalo, že kvôli zisku a profitu väčšinové obyvateľstvo (a častokrát ešte drastickejšie) neprovozovalo na svojich „bielych“ susedoch to isté. Čo je však oveľa smutnejšie je fakt, že rétoriku kolektívnej viny a všetkého nevyhovujúceho vládna strana a vtedajší establishment „hodili na vrub“ na židov ako na akýsi ekvivalent spoločenských problémov a prevzali nacistickú rétoriku. Ešte pred deportáciami prebiehala takzvaná arizácia, ktorou „nakŕmili“ nezamestnaných, vylúčili prakticky židov zo spoločenského života, niektorí šli do táborov v Seredi a pod. a niektorí už len čakali na vyhostenie. Rétorická manipulácia spolu s hlavnou propagandou dokonca, aby „hrozba“ zo strany židov bola ostražitejšia ju onálepkovala ako židobolševickú, čiže prvotný ekvivalent bol umocnený ďalším nesvárom.

Samozrejme, nie každý niesol za toto obdobie rovnaký ortieľ viny, dokonca sa vzhľadom k vojnovým časom, kedy šlo každému o vlastný krk mystifikovali podmienky, za akých vojnové zločiny prebiehali. Avšak, takéto to zjednodušované delenie na radikálne a umiernené krídlo je nesmierne relatívne, pretože iba umocňovali spoločný postup na všetky dôležité otázky chodu štátu.

[Väčšina občanov Slovenska akceptovala v marci 1939 vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie, ktorá predchádzala začiatku vojny. Hrozba rozdelenia krajiny čiastočne prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Navonok prezentované zomknutie väčšiny strán s HSĽS napríklad odmietli viaceré miestne organizácie Agrárnej a Slovenskej národnej strany, podobne časť evanjelického obyvateľstva ignorovala nedemokratické voľby do Snemu v decembri 1938. Nespokojnosť obyvateľstva bola všeobecne zameraná na celkové politické smerovanie režimu, jeho útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, útoky na ľudí prejavujúcich iný ako oficiálny názor, ako i jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu. Odpor vzbudzovali i perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové prezliekanie kabátov, kariérizmus a korupcia, ktoré boli spojené najmä s arizáciou židovského majetku. V tomto smere sa nenávisť obracala najmä na arizátorov a Hlinkovu gardu (Andrej Hlinka zomrel zhruba pol roka pred premenovaním jeho SĽS na HSĽS a novovznikajúcimi Hlinkovými gardami. Z jeho správania však nemožno očakávať, že by tento praktický vývoj situácie na Slovensku kritizoval – pozn. autora)]

Aké tresty napokon dostali?

Vojtech Tuka – Tuka prezentoval najarogantnejšiu vetvu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Sám sa pritom k šovinizmu dopracoval za zvláštnych okolností, keďže mal maďarské a južanské korene. Sám inicioval deportácie židovského obyvateľstva a keď mu nacisti oponovali navrhol, aby za každého jedného vyvezeného spoluobčana sme zaplatili 500 ríšskych mariek. Na proces ho doviezli z rakúskeho sanatória na invalidnom vozíku a po mozgových príhodách. Pripomínali sa mu rozvracania prvej republiky, proces z roku 1929 a jeho náhle nacionalistické cítenie – tentoraz slovenské. Oportunizmus mu nebol nikdy cudzí, hoc sa odvolával na ťažkú dobu a vlek udalostí, ktoré ho však vždy údajne „viedli k dobrému úmyslu“. Dostal trest smrti povrazom.

Alexander Mach – Šaňo Mach, ako ho prezývali takisto profitoval na rýchlom kariérnom raste a mal pod sebou napríklad silové zložky (ministerstvo vnútra). Vo verejnosti vytváral strach, nik nesmel organizovať demonštrácie a akýkoľvek prehrešok proti strane sa trestal. Doviedol krajinu k stavovskému systému a ostro vystupoval s nacistickou ideológiou ako k nášmu bezprostrednému spojencovi. Počas procesu však zahral prezieravý kabaret a oľutoval neprávosti a krivdy, ktoré sa za vojnovej Slovenskej republiky udiali a zdôrazňoval hospodárske úspechy. Zrejme mu pomohli kontakty na vysokých miestach (Laco Novomeský), ktorých za vojny a ich blízkych „neposlal“ do plynu či neperzekuoval (Daxner, Clementis). V roku 1968 ho po 21 rokoch pustili za dobré správanie na slobodu a dožil tak život, o akom počas dolapenia nepomýšľal snáď ani vo sne.

(Fašizácia spoločnosti prenikala do mládeže ako aj do športu.)

Jozef Tiso – Či chtiac či nechtiac, vedome alebo nevedome, najväčšia zodpovednosť za chod štátu priľahla na jeho prezidenta, ktorý sa prezentoval v očiach verejnosti ako katolícky kňaz. Určite nebol za iniciovaním protižidovských zákonov a totalitnou formou režimu, ale ich či už pod nátlakom, alebo pri straníckom smerovaní podpisoval a tvrdo presadzoval. Nikdy sa neospravedlnil za vyhnanie židov, za krutosť, ktorú Hlinkove gardy spôsobovali oponentom, za vyznamenávanie nacistických zločincov, ktorí vypaľovali slovenské dediny a až do úporného konca bojoval po boku Wehrmachtu proti Červenej armáde, proti spojencom, proti Slovenskému národnému povstaniu atď. Viesť ho viedli i pragmatické dôvody, ale nerozhoduje identita štátu, ale miera slobody jednotlivca. Nie že tu bol nejaký náš štát, ale aký to bol štát. Jeho spolitizovaním procesu a neodsúdením na doživotný trest ale trestom smrti tu naraz ostal mýtus mučeníka, ktorý pykal za to, čo s vervou pre „Slovákov vydobyl“…

Zdroje:

Martin Lacko: Slovenské národné povstanie 1944.Bratislava, Slovart, 2008, s. 19 – 22

Čerpané aj z magazínu Historická revue 3/2016

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.