Divadlo

9 múz pozýva: Zdanlivo slepá ulička

By  | 

Zdanlivo slepá ulička (repríza – 22.5. 2017)

Zdanlivo slepá ulička je ďalšou pôvodnou hrou divadla a jeho zakladateľky Viki Janouškovej a v poradí už druhou v spolupráci s režisérkou Vierou Dubačovou, ktorá do nej prinesie svojho neopakovateľného humorno-poetického duchu a cítenie. Z prvej uvedenej hry tohto tímu – Všade tá rieka…! – sa tu objavia aj herci Judita Hansman a Michal Ďuriš a pribudol scénograf Jakub Branický.

„Ako vo väčšine inscenácií sa opäť dotkneme,  pre nás nevyčerpateľnej témy času, no úplne z inej strany… témy sily myslenia človeka… témy stôp, ktoré môže v živote človek za sebou zanechať a pokúsime sa ohmatať spôsob, ako svoje neobyčajné zážitky a skúsenosti dokáže odovzdať inému, na ne nepripravenému človeku… „ Viki Janoušková.

Uvedené témy sú blízke autorke i režisérke a korešpondujú i s dramaturgickým programom divadla TICHO a spol., ktoré venuje vo všetkých svojich líniách zásadnú pozornosť reflexii miesta hodnôt v dnešnej spoločnosti a snaží si hľadať „svoje“ priority a „svoj“ rebríček hodnôt…

Trailer k inscenácii –


Viki Janoušková
Zdanlivo slepá ulička

30.9. 2016 o 19.00 – I. premiéra
1.10. 2016 o 19.00 – II. premiéra

Hrajú: Judita Hansman, Michal Ďuriš
Dramaturgia: Viki Janoušková
Scéna a kostýmy: Jakub Branický
Hudba: Miloš Janoušek, Miro Nemec
Réžia: Viera Dubačová

ROZHOVORY S TVORCAMI

Viki Janoušková: V starom dožívajúcom kine…

Pred dvomi rokmi sa v TICHU premiérovala tvoja a Milošova hra Zaplavenie, pred rokom ste začínali sezónu hrou Jána Púčeka …a dážď a svoju siedmu sezónu začínate tvojou pôvodnou hrou Zdanlivo slepá ulička. – Vaše názvy sú vždy trochu tajomné… Tak prečo tentokrát zdanlivo?

Pretože vždy záleží od toho, z ktorej strany sa na to pozrieš…

Ale nie, pokúsim sa odpovedať… Hra sa odohráva v starom dožívajúcom kine, v takom, aké dnes už v dobe multiplexov málo vidieť. A tak, ako to v starých priestoroch býva, zrazu v nich človek pocíti iný tok času; stretávanie rôznych časových rovín. A keď sa pustíš do hry s časom, všetko začne byť viacvýznamové, začne sa zrážať fyzická realita s tou tvojou mentálnou… A to je to, čo mám v divadle rada. Fyzické zdanie pozorovateľa sa strieda so zdaním a videním mentálnym a tebe sa téma začne otvárať v rôznych, často sa vylučujúcich rovinách… Preto zdanlivo…

Takže to bude o starom dožívajúcom kine?

O tanci v starom dožívajúcom kine… Dvaja ľudia sa tu stretnú, dvaja, ktorí sa nepoznajú… A lákalo ma spraviť takú sondu do možnosti či nemožnosti odovzdať skutočne hlbokú a intímnu, asi najintímnejšiu, ľudskú skúsenosť druhému človeku, ktorého nepoznáš…

Dobre, nebudem sa pýtať, o akú skúsenosť ide, ani či sa to dá alebo či sa to vydarí odovzdať J. Spýtam sa, ako sa ti ju podarilo odovzdať režisérke Vierke Dubačovej a hercom Judite Hansman a Michalovi Ďurišovi, ktorých si poznala?

S Vierkou máme podobné rozmýšľanie v tom, že i ona, rovnako, ako ja, rieši aj v živote „zrážanie sa fyzickej a mentálnej reality“… A komediálne zafarbený nadhľad nad sebou znáša rovnako statočne… a k tomu pridáva ešte neuveriteľne silné poetické videnie.  Jakub Branický ako scénograf i kostýmový výtvarník je napriek svojej mladosti  zázračne empatický,  kreatívny a zručný, až natoľko, že vedel priniesť do tohto silného ženského tandemu nádherné rozuzlenia a riešenia, povedala by som až tretieho druhu. A herci? Nebudem tajiť, nebolo jednoduché dosiahnuť, aby sa tieto silné a razantné herecké osobnosti podvolili tejto krehkej poetike. Ale verila som režisérke, že vie, prečo si ich obsadila – a dobre som urobila…! Zostáva už len veriť, že to dotiahneme do zdarného konca.  No tak či tak, tento skúšobný proces bol pre mňa opäť novou divadelnou skúsenosťou.

Dá sa to po toľkých rokoch v divadle?

Vždy je to nová skúsenosť, ale rovnako však k tomu musia pristúpiť všetci zúčastnení…

Lebo, samozrejme existujú aj menej drastické cesty…

Aká bola tvoja cesta autorská? Po prvýkrát sa tvoje meno na poste autora v TICHU objaví úplne osamotené. Odrazilo sa to na tvojom prístupe k písaniu, či k inscenácii, ku skúšaniu?

Už niekde inde som povedala, že divadlo je pre mňa spôsob myslenia… Teda každá téma si vynúti iný prístup, inú stavbu, dialógy i sužet, proste téma a materiál ma vedie… A je jedno, či materiál vychádza aj zo skúseností iného autora (ako to bolo v predchádzajúcich inscenáciách) alebo je čisto môj… A potom pri inscenácii sa tento autorský hlas začína polyfonizovať, každý z tvorcov sa pokúša tému viesť po svojom a potom – nech sa páči! –  je na režisérovi, aby tomu dal zrozumiteľný tvar… Musím sa priznať, že nikdy som režisérovi nezávidela a ani by som sa do režírovania (po jednej malej miniskúsenosti) nechcela už púšťať.

Pred premiérou vás však čaká ešte otvorenie 7. sezóny TICHA a spol.

Áno, áno, už sa teším na všetkých tichákov 23. septembra na koncertno-divadelnom projekte Tiché parkety vŕzgajú. Tento Robov (pozn. Horňákov) projekt prináša iné časové horizonty – našu rockovú mladosť cez pohľad skvelých mladých hudobníkov pohybujúcich sa v kruhoch TICHA!… Som zvedavá, aké songy vytiahnu v tomto druhom dieli (vol. 2) tohto projektu.
Viera Dubačová: To najkrehkejšie a zároveň najsilnejšie

Prvýkrát si v tomto divadle režírovala Vikin scenár Všade tá rieka…! a teraz si si odkrojila z naplneného poslaneckého času, aby si sa ujala réžie Zdanlivo slepej uličky… Čo ťa pritiahlo opäť k divadlu a čo do TICHA? – Viki vo svojom rozhovore povedala, že to bude o „tanci v starom dožívajúcom kine“. O čom je pre teba táto inscenácia? – Do tímu si si zobrala tento krát mladého „ticháckeho“ scénografa Jakuba Branického (v Rieke to bol tvoj dvorný scénograf Duško Krnáč), sadli ste si? – Herecké obsadenie je staronové – Judita Hansman a Mišo Ďuriš – podobne ako aj v Rieke… Prekvapili ste sa navzájom niečím?

Lahola, Viki a ja, tak nejako by som označila náš začiatok. Keď mi Viki zavolala s ponukou na spoluprácu, Laholu som už mala v hlave dávno, a preto som radostne privolila. Vikin text som vstrebala ako infúziu a obrazy prichádzali samé. Všetci sme stáli na brehu rieky a hľadali domov v nás. To bol Lahola.

Zdanlivo slepá ulička je však scenárom o duši. Duša je to najkrehkejšie a zároveň najsilnejšie, čo človek má. Od začiatku bola pre mňa táto tvorba cestou a hľadaním práve v tomto zdanlivo neuchopiteľnom priestore. Keď som sedela prvýkrát s Viki nad scenárom, slová a nápady nám kĺzali samé z úst a my sme sa začali dopĺňať, splývať do jedného prúdu, jednej rieky.  Slová a obrazy zapĺňali priestor malej šatničky, a keď si ku nám prisadol Jakub scénograf, inscenácia dostávala svoju podobu. Kino, projekcie, ticho a tma a kúsky svetla osvetľujúce tváre hercov, ktorí sa tu stretli aby prerozprávali zázrak odchádzajúceho človeka, alebo jednej ľudskej duše. Viki to neskôr nazvala čarovnou komédiou a ja sa dnes tíško súhlasne usmievam. Život človeka je malým zázrakom, so všetkým, čo ku tomu patrí. Je čarovnou komédiou pre všetkých, čo porozumeli.

Viac info:
tichoaspol@gmail.com, 0908 111 065

TICHO a spol.
Školská 14
811 07, Bratislava

Viac sa dozviete aj na:
http://tichoaspol.sk/
https://www.youtube.com/user/TICHOaspol
https://www.facebook.com/tichoaspol