Veda a technika

7 divov solárneho systému

By  | 

Tak ako máme 7 starovekých divov sveta, podobne môžeme zvoliť 7 divov solárneho systému, teda našej slnečnej sústavy. V tomto prípade je 7 vybraných divov prirodzeného pôvodu. Nie sú to teda stavby, ktoré vytvoril človek ako je to pri 7 divoch sveta. Medzi divy sme zaradili zaujímavé vesmírne úkazy, ktoré sú v našom solárnom systéme jedinečné.

Saturn odfotený sondou Cassini

Prstence Saturna sa medzi divy solárneho systému radia pre svoj úžasný vzhľad, ktorý je tvorený  časticami rôznej veľkosti od jedného mikrometra až po niekoľko metrov (najväčšie majú až 10 metrov), ktoré obiehajú planétu Saturn v oblasti rovníka. Každá častica obieha planétu samostatne, pri obehu dodržiavajúc Keplerove zákony. Znamená to, že najbližšie častice prejdú po orbite Saturnu najrýchlejšie (za 4,9 hodiny) a najvzdialenejšie najpomalšie (za 2 dni).

Z väčšej vzdialenosti vyzerajú prstence ako niekoľko väčších medzikruží, ktoré sú oddelené medzerami. V skutočnosti sa každý z väčších prstencov skladá z množstva menších prstencov oddelených miestami relatívne bez častíc.  Väčšinu častíc v prstencoch tvorí ľad s prímesami kremičitanov, oxidov železa a pravdepodobne aj z organických látok. Zaujímavosťou je, že najvnútornejšie Saturnove mesiace obiehajú už vo vnútri sústavy prstencov.

Pôvod prstencov dodnes nie je celkom známy. Podľa jednej teórie sa sformovali prirodzene z pôvodného materiálu protoplanetárneho disku, podľa inej ide o rozpadnutý mesiac. Prstence Saturna majú rôzne zafarbenie a ich odraz pôsobí na Saturn ako reflektor zameraný na herca na javisku, zjasňujú ho a vytváranjú tak unikátny objekt pre pozorovanie.

Iapetus odfotený sondou Cassini

Mesiac Iapetus (pomenovaný po titánovi Iapetovi, synovi boha neba Urána a bohyne zeme Gaie) patrí k zaujímavým útvarom našeho solárneho systému hneď z dvoch dôvodov.

Prvým je, že jedna jeho pologuľa je výrazne tmavšia ako druhá. To je spôsobené odlišnou odrážanlivosťou pologúľ. Jedna odráža 3-5 percent dopadajúceho slnečného svitu , zatiaľ čo druhá až 50 percent . Prečo tomu tak je sa dnes vedci snažia vysvetliť dvoma hypotézami. Obe predpokladajú, že tmavá časť Iapetusa je anomáliou. Jedna hypotéza hovorí, že tmavá časť mohla vzniknúť vulkanicou činnosťou a dopadom častíc z vesmíru. Druhá hypotéza prichádza s názorom, že tmavú časť tvoria častice pochádzajúce zo zrážky mesiaca Phoebe s neznámym telesom.

Druhou zaujímavošťou je horský hrebeň dlhý viac ako 1 300 km a vysoký až 20 km, ktorý sa tiahne na mesiaci v oblasti rovníka. Vedci z NASA ho objavili v roku 2004 vďaka sonde Cassini, ale čo spôsobilo vznik tak gigantického pohoria, je doteraz nejasné . Jedna hypotéza sa pohráva s myšlienkou, že Iapetus mohol mať kedysi tiež svoj prstenec, podobne ako Saturn. Časom ale mohlo dôjsť, z neznámeho dôvodou, k narušeniu stability tohto prstenca, a častice ktoré ho tvorili spadli do rovníkovej oblasti mesiaca a vytvorili záhadné pohorie.

Olympus Mons

Olympus Mons (Hora Olymp po latinsky) je so svojou výškou 27km najvyššou známou horou v solárnom systéme. Nachádza sa na západnej hemisfére Marsu v severozápadnej oblasti Tharsis (vulkanická zóna v oblasti rovníka západne od systému údolí Valles Marineris, tiahnuc sa 4000km).

Olympus Mons je štítová sopka, teda sopka, ktorá nevybuchuje ale láva sa z nej vylieva do okolia kde chladne. Takýmto spôsobom vznikla pred 3 miliardami rokov väčšina vulkánu. Zaujímavosťou je, že aktívna bola naposledy pred približne 2 miliónmi rokov, čo je možno pre nás dlhá doba, ale z geologického hľadiska je to iba nedávno.

Priemer základne kužela sopky má 624km, čo je približne rozloha Francúzska a s výškou 27km je približne 3x vyššia ako Mount Everest a 2x vyššia ako Mauna Kea (sopka v oceáne pri Havaji, ktorej výška sa meria od dna oceánu).

Aurora Borealis

Svetlá zeme alebo polárna žiara patria k jedným z najzaujímavejších a najkrajších prírodných ukázov a je ju možne pozorovať aj z vesmíru. Preto si zaslúži byť za zem v tomto výbere. Polárnu žiaru si spájame hlavne so svereom tam sa nazýva Aurora Borealis, ale existuje aj žiara nad južným pólom Aurora Australis.

Tento svetelný fenomén vzniká, keď elektricky nabité častice slnečného vetra, elektróny, protóny, alfa-častice, ióny.. (slnečný vietor), priťahované zemskou magnetosférou dopadajú na vrchnú vrstvu atmosféry. Častice sa pri svojom páde zrážajú s atmosférickými plynmi a vyvolávajú ich svetielkovanie. Keďže magnetizmus je najsilnejší v oblastiach severného a južného pólu, práve tu možno najčastejšie polárnu žiaru pozorovať.

Aurora bola v rímskej mytológii bohyňou úsvitu. Polárnu žiaru možno vidieť v rôznych odtieňoch zelenej, červenej a modrej farby alebo v spoločnej kombinácii. Farba polárnych svetiel závisí od výšky v atmosfére, v ktorej častice začnú reagovať. Červená polárna žiara vzniká vo výške nad 200 km, pod ňou sa ukazuje v zelených farbách a najnižšie v modrých odtieňoch.

Mesiac Io odfotený sondou Galileo

Vulkány na mesiaci Io patria k najzaujímavejším miestam našej planéty. Mesiac Io obieha oklo Jupiteru a je pomenovaný je po Ió – kňažnej Héry, ktorá sa stala milenkou vládcu boha Dia (v rímskej mytológii bol jeho ekvivalentom Jupiter).

Na povrchu mesiaca sa nachádza viac ako 400 aktívnych sopiek a Io je geologicky najaktívnejším telesom v slnečnej sústave. Extrémne vulkanická aktivita je spôsobená slapovými javmi, ktorých pôvodcami sú Jupiter, Európa a Ganymedes. Slapové sily pôsobia na celý mesiac a vyvolávajú trenie, ktoré je príčinou zahrievania jeho vnútra.

Erupcie vytvárajú na povrchu oblaky síry a oxidu siričitého, ktoré dosahujú výšku až 500 km. Povrch je pokrytý vrchmi, ktoré vznikli vyzdvihnutím kôry vplyvom extrémneho stlačenia kremičitanového plášťa. Niektoré z týchto vrchov sú vyššie ako najvyšší pozemský vrch Mount Everest.

Od väčšiny mesiacov vo vonkajšej slnečnej sústave sa líši tým, že nemá na povrchu vrstvu ľadu. Io je zložený prevažne z kremičitanových hornín okolo roztaveného železného alebo síro-železného jadra. Pre povrch mesiaca sú charakteristické rozsiahle plábe pokryté sírou alebo zmrznutým oxidom siričitým, čo je dôvodom jeho zvláštneho sfarbenia.

Ľadové vulkány na mesiaci Enceladus sa nachádzajú v oblasti južného pólu. Enceladus obieha v riedkom vonkajšom prstenci planéty Saturn známom ako prstenec E a sonda Cassini potvrdila, že dodáva materiál do tohto prstenca. Mesiac sa skladá sa najmä z ľadu, v dôsledku čoho má jeho povrch najvyššiu odrazivosť spomedzi všetkých veľkých telies slnečnej sústavy. Doteraz vykazuje sopečnú aktivitu, ktorá sa prejavuje vo forme výtryskov ľadových vulkánov.

Rozdiel medzi klasickým vulkánom a ľadovým vulkánom (kryovulkánom) je v tom, že nevyvrhuje roztopené horniny (magmu), ale tzv. kryomagmu (vodu, oxid uhličitý, amoniak, dusík a podobne) v podobe kvapaliny alebo pary.  Tá sa nachádza vo vnútri planéty tuhom stave. Po výbuchu sa kryomagma opäť skondenzuje do pevnej formy z dôvodu nízkej okolitej teploty.

Pod ľadovou kôrou mesiaca sa pravdepodobne nachádza voda v tekutom skupenstve, a preto sa nedá sa vylúčiť ani existencia živých organizmov na tomto mesiaci. V porovnaní s inými telesami slnečnej sústavy je Enceladus jedným z najnádejnejších kandidátov na hľadanie života mimo Zeme. Pokiaľ na Encelade život je, s najväčšou pravdepodobnosťou sú to len isté formy mikroorganizmov, ktoré sú schopné žiť v extrémnych podmienkach.

Veľká červená škvrna odfotená sondou Voyager 1

Veľká červená škvrna je atmosférický jav prebiehajúci už stovky rokov v horných vrstvách atmosféry Jupitera. Škvrnu pozorovali od vynájdenia ďalekohľadov schopných ju rozpoznať, čo znamená, že je staršia ako 300 rokov. V podstate ide o obrovský hurikán – anticyklónu, ale troška väčších rozmerov a trvajúci máličko dlhšie ako klasiké búrky, aké poznáme tu na zemi.

Planetárna búrka  sa nachádza na južnej pologuli Jupitera a od severu na juh meria 15 000 km, čo je viac, ako priemer celej Zeme. V smere východ-západ sa jej dĺžka mení v rozmedzí 24 000 km až 50 000 km. Okrem rozmerov mení búrka aj farbu, od bledoružovej po tehlovo červenú a približne raz za týždeň sa v protismere hodinových ručičiek otočí.

Jej vznik, pôvod, fyzikálne vysvetlenie a správanie nie je v súčasnosti spoľahlivo objasnené a pre vedeckú obec je stále veľkou neznámou. Podľa jednej hypotézy je spôsobená obrovským ľadovcom z amoniaku, ktorý pláva v mori molekulárneho vodíka, vyčnieva vysoko nad hladinu a narušuje cirkuláciu atmosféry. Aj napriek niekoľkostoročnému trvaniu nejaví búrková oblasť známky toho, že by dochádzalo k jej slabnutiu.

Zdroje:

https://en.wikipedia.org/wiki/Rings_of_Saturn

https://cs.wikipedia.org/wiki/Iapetus_%28m%C4%9Bs%C3%ADc%29

https://solarsystem.nasa.gov/planets/iapetus

http://www.northernlightscentre.ca/northernlights.html

https://www.nasa.gov/topics/solarsystem/features/io-volcanoes-displaced.html

https://en.wikipedia.org/wiki/Enceladus

https://en.wikipedia.org/wiki/Atmosphere_of_Jupiter

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.