Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 1

Pavel Chodúr

Priznám sa, že najviac z cestovania neobľubujem to obdobie predtým, ako nasadnete do lietadla. Všetky tie vybavovania papierov, poistenia a mentálneho uzrozumenia – kedy na chvíľu opúšťame komfort našich domov a vydávame sa do neznáma – sú pre mňa frustrujúce a často vo mne prebúdzajú až chorobnú nenávisť ku všetkým, ktorým príde moja cesta, ako skvelé dobrodružstvo.

Celá príprava na cestu do Indie bola jednou obrovskou konverzáciou o tom, čo môžeme vidieť, na čo si musíme dávať pozor a k čomu pristupovať opatrne. Keďže Rišo bol v našom tíme vždy ten čo mal správny zápal a odhodlanie, riešil tieto veci prevažne on. Stretával sa s ľuďmi čo v Indií už boli, posúval mi rôzne videá a postrehy a myslím si, že nikdy mi neliezol na nervy viacej, ako v tých chvíľach.

Ázia bola vždy mojim snom. Nešlo nikdy o žiadnu konkrétnu časť, ale skôr o celý kontinent. Každý štát mal v sebe určité čaro a nádych novej kultúry a nových vnemov. Rišo z Ázie navštívil Čínu, Vietnam, Thajsko, Mongolsko a každý rok sa tam vracia a ospevuje ako veľmi sa mu tam páčilo.

Ja osobne som o Indií ako o mieste, ktoré by som mohol navštíviť nikdy nerozmýšľal. Ale ako som už spomínal Rišo bol vždy ten s iniciatívou a preto keď navrhol Indiu ako miesto, kde by sme sa mohli spolu vybrať a nafotiť nejaké fotky, nemal som veľa dôvodov povedať nie.

Hoci to bola vtedy pre mňa skôr obyčajná konverzácia o tom, kde by sme raz hádam mohli ísť, nebral som to vážne. Až dokým Rišo „nezabookoval“ letenky a nezačal vybavovať víza a iné drobnosti, ktorými ma nevedome štval. Od určitého momentu som si uvedomil, že už nie je cesty späť a že idem do Indie.

 

india1a

Z ľava doprava – Ja, Náš vodiš a Rišo. (Photo by Richard Kay)

 

 

Prvá časť cesty – Dillí

 

30.november 2012 (1.deň)

Okolo 7h ráno miestneho času pristávame na letisku v Dillí. Po snahe spustiť naše unavené hlavy do mysliaceho módu, sme sa skontaktovali s našim vodičom. Nebolo to nič príjemné po vyše 8 hodinovej ceste. Vodiča sme nevedeli nikde nájsť a tak Rišo zavolal do hotela s tým, že sme už prišli a čakáme na odvoz. Povedali nám, že vodič by tam mal byť, ale nech sme sa pozerali na akúkoľvek stranu, naše meno na kartóne sme nikde nevideli. Ďalšia komplikácia vznikla, keď sme si chceli kúpiť miestnu sim-kartu, aby sme mohli volať potrebným osobám v Indií. Pri najbližšom stánku nám bolo povedané, že sa na ňu čaká a nepredajú nám ju hneď. Nakoniec vodič čakal vonku. S úsmevom nás privítal a usadil nás do svojho vozidla, ktorým nás odviezol do hotela Ajanta, na hranici medzi novým a starým Dillí. Hneď ako sme prišli na hotel sme boli konfrontovaný niekoľkými ponukami zo strany hotelového personálu, ktoré sme sa snažili zdvorilo odmietnuť. Ponúkali nám od výletov, cez sprievodcu všetko možné, len aby z nás vytiahli viacej peňazí.

Keď nás nakoniec pustili zo svojich osídiel, tak sme sa doterigali na našu hotelovú izbu, padli sme do našich postelí a snažili sa dospať prebdenú noc a prechod časovými pásmami.
Po prebudení sme sa rozhodli, že sa vyberieme na prieskum okolia. Boli asi 3h poobede miestneho času. Hotelový úradník nás pri odchode nezabudol varovať pred každým, kto by sa nám na ulici milo prihováral.

S obavou ako bude vyzerať moja prvá priama konfrontácia s touto rozdielnou a zaujímavou krajinou, sme vstúpili s Rišom na rozbité cesty pred našim hotelom. Náš cieľ bol železničná stanica v Dillí z ktorej sme mali o pár dní cestovať do Varanasi.

Akonáhle sme vstúpili na ulicu, dav ľudí nás úplne pohltil. Nemohol som sa zorientovať. Každý tu kráčal sebavedomo, zvyknutý na neustále trúbenie a cyklistov, ktorí sa vám ledva dokážu vyhnúť. Chodili za nami sofistikovaní mladí muži s dokonalou indickou angličtinou s nesprávnymi radami kam by sme mali ísť, čo sa značne nezhodovalo s našou mapou. Bolo vidieť že sme tu prvýkrát a všetci sa to snažili patrične využiť.

Vodiči rikší pristavovali pri nás a snažili sa nás odviesť tam, kde sme ísť nepotrebovali. Celé to bol jeden veľký blázninec.

Toto všetko sa ešte umocnilo, keď na stanici Riša chytil muž a začal mu vysvetľovať, že ako turisti sme na úplne zlom mieste. Mal som strach. Odrazu sa na mňa zosypalo príliš veľa vnemov, ktoré môj mozog odmietol spracovať. Tak toto je tá India? Miesto, kde nemôžete veriť nikomu len sebe? A čo keď ste mali so sebadôverou vždy problém? Nakoniec to bol Rišo, kto ma upokojil. Jeho skúsenosti z ciest po Ázií sa stali neoceniteľnou studnicou múdrostí. Vždy dokázal zhodnotiť situáciu a nájsť z nej najľahšiu cestu von. Bol to hlavne on, ktorý ma prvé dni učil, ako to v Ázií funguje. Bez toho, by som sa asi zbláznil a nevychádzal zo svojej hotelovej izby.

Zastavil ma a prinútil ma sledovať dianie na ulici. Rikše, bicykle, autá, autobusy na seba neustále trúbili, akoby sa chceli dorozumieť nejakým cudzím jazykom. Ľudia chodili cez cestu akoby sa nechumelilo. Toto robí podľa môjho názoru s Indov skvelých šoférov, ktorí sa uhýbajú hravo aj tomu s čím by mal Slovák obrovský problém. Hovorím teraz o kravách alebo prevrátených vozoch na ulici. Prechádzajú okolo nich v plnej rýchlosti a bez akéhokoľvek zaváhania.

Určitým spôsobom je to najfascinujúcejšia vec, akú som v Indií videl. Rišo mi povedal, že jedna z možností, ako si zvyknúť na kultúrny šok, je upokojiť svoje myslenie tým, že poznávate ako funguje svet pred vami.

Len keď ste v takom mieste pokojný a nad vecou, môže sa vám miesto odplatiť tou najkrajšou ukážkou prítomnosti. Všetko čo vtedy vidíte dáva zmysel a vy si uvedomíte, že ste neoddeliteľnou súčasťou toho šialenstva.

Po tomto zastavení, som začal byť podstatne sebaistejší. Ktokoľvek sa od toho momentu pri nás zastavil bol odbitý mojou alebo Rišovou rukou, alebo vymyslenou historkou. Po chvíli mi prišlo také jednanie z ľuďmi úplne prirodzené. Chvíľu sme sa prechádzali, prešli sme cez market, popri uličke, kde sa predávalo a varilo všakovaké jedlo. Páchlo to tam spáleninou a korením. Keď sme sa vrátili do hotela, sadli sme si do hotelovej reštaurácie a objednali sme si zeleninu s kari a smotanou a cesnakový chleba zvaný naan.

Po chutnej večeri sme sa vybrali na strechu nášho hotela. Väčšina hotelov v Indií má strešné kaviarne, alebo reštaurácie. Tie slúžia, ako skvelé miesto na odpočinok, na rozjímanie, alebo rozhovory o živote a vôbec všetkom. V prvej časti našej cesty to boli práve tieto miesta, kde sme zakončovali naše dni. Objednali sme si s Rišom Masala čaj a kochali sme sa výhľadom na staré Dillí a na mesiac sfarbený do červena. Ako sa noc prehlbovala a mesiac stúpal stále vyššie začal meniť farbu do biela, hneď ako ho všadeprítomný smog prepustil.

V ten večer som zaspával s myšlienkou, že sa všetci doma aj ja v Indií pozerali na ten istý mesiac.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.