Kultúra & umenie Výtvarné umenie

Dorota Sadovská: „Samotná maľba tela nie je cieľom, ale cestou“

Dorota Sadovská je jednou z najvýznamnejších slovenských umelkýň. O  jej tvorbe i pripravovaných projektoch sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Prečo sa vo svojej  tvorbe venujete telesnosti a telu ako takému?

Je to najbližšie, najcitlivejšie, najuniverzálnejšie a mne najprirodzenejšie. Netreba však zabúdať, že každé telo má aj dušu, ducha a zmysel. Nikdy tu nejde iba o svaly. Tie sú len médiom – voľbou spôsobu vyjadrenia – ktoré pomáha spostredkovať myšlienku. Samotná maľba tela nie je cieľom, ale cestou.

Vystavovali ste vo priestorovo veľkých i malých galériách. V čom vidíte najväčší rozdiel?

Najdôležitejšie je byť práve tam kde som, a to vždy naplno, celá. Je jedno či ide o drobnú galériu alebo predstížne múzeum, lebo považujem za dôležité pripraviť diela komunikujúce s daným priestorom, situáciou a ľuďmi. Rozdiel medzi malou a veľkou galériou sa dá prirovnať k rozdielu medzi zošitkom a hrubou knihou, medzi krátkou poviedkou a veľkým románom. Každý rozmer a priestor má svoj špecifický význam a nezastupiteľné miesto.

Čo podnietilo vznik magazínovej formy prezentácie vašej tvorby Sado a ako vyzerala realizácia?

Ľudia nechodia príliš do galérii pozrieť si najnovšie súčasné umenie a tak som mala myšlienku v roku 2000 nájsť inú platformu pre prezentáciu svojich prác. Našla som ju v podobe časopisu, v hre na ženský lifestylový časopis. Prvé číslo časopisu SADO bolo predstavené v máji v roku 2005, zatiaľ posledné tretie v roku 2015 na desiate výročie od vzniku.

Plánujete aj štvrté vydanie tohto magazínu ?

Plánujem, ale ešte aktívne nepripravujem. Dnes je na webe toho oveľa viac ako v roku 2000 – napríklad aj tento váš magazín – a možno prídem aj s iným spôsobom komunikácie. Unavuje ma bulímia zobrazovania bez hlbšieho významu a kontextu na sociálnych a iných sieťach. Na výtvarné dielo sa treba vedieť a naučiť sa pozerať, nie ho konzumovať ako „fast food“, lebo mu neporozumieme, minieme sa s ním.

Ako sa Vaša tvorba v priebehu rokov zmenila?

Viac premýšľam a stvárňujem aj zložitejšie témy, dúfam však, že stále jednoducho a jasne.

Do akej miery zasahujete do inštalácie vašich diel pred výstavou?

Ako kedy, niekedy celkom podstatnou mierou, nakoľko dielom je aj samotná autorská inštalácia. Rada by som dala dokopy všetky moje inštalácie malieb, pridala aj ešte nerealizované a urobila o nich samostatnú knihu.

Ako vznikla myšlienka neinštalovať obrazy len na steny, ale i rôzne do priestoru ?

Obraz na stene je tradične chápaný ako symbolické okno, čiže vstup do ďalšieho (iluzívneho) priestoru. Odpojením – vzdialením sa od steny – obraz už nie je len mentálnym vstupom do ďalšieho priestoru, ale sám – doslovne vlastnou hmotou – spoluvytvára nový priestor. Namaľovaný obraz v inštalácii sa vedome odpútava od požiadavky byť gaučákom a stáva sa aj objektom.

Prečo si svoje obrazy obliekate ?

V roku 2010 som pri príležitosti výstavy v Slovenskej národnej galérii požiadala odevnú výtvarničku Máriu Štránekovú, aby mi z mojich nikdy nedomaľovaných starých obrazov ušila jednoduché šaty. V sérii Maľba na mieru je na prvý pohľad na stene pomaľované zmuchlané plátno, no malá fotografia, nalepená povedľa, výrazne posúva jeho význam. Pochopíte, že tá istá maľba funguje nečakane aj na ľudskom tele ako odev.

 

S akým rozmerovými formátmi obrazov sa Vám pracuje najlepšie?

Tešia ma všetky rozmery na správnom mieste. Asi najmenšie obrazy, cyklus akrylov na plátne z roku 2000 majú veľkosť pasovej fotografie, 3,5 x 4,5 cm. Na radu môjho pragmatického manžela pracujem zvyčajne do maximálnej veľkosti 200 x 200 cm. Ale moja neprekonateľne najväčšia realizácia bola na viedenskej veži Ringturm v roku 2013 a mala cez 4.000 metrov štvorcových.

V projekte Živé šaty ste pracovali s rastlinami, s akými netradičnými materiálmi ste  pracovali, či plánujete pracovať?

Áno, zasadila som semená trávy a iných rastlín do látky a potom si vyrastené „Živé šaty“ obliekla. Už som mala viacero takýchto „rastov“ na Slovensku, v Rakúsku a začiatkom marca budú zasadené aj v Poľsku. 

Mám veľkú zbierku priesvitných plastových obalov, ktoré sú všade okolo nás, napríklad na nových výrobkoch. Chystám na začiatok leta performance v netradičnom priestore Salóniku pri Hlavnej stanici v Bratislave.

Prečo ste sa pri Vašej najnovšej inštalácií Plastic Age rozhodli venovať práve tejto téme?

Plasty sú všade, sprevádzajú nás už od narodenia až po hrob. Majú oddeľovať a ochraňovať veci aj ľudí, no je ich čoraz viac a nielen v prírode sa stávajú aj hrozbou. Keď si kúpime nejaký výrobok, zvyčajne nerozmýšľame nad priesvitným plastovým výliskom na ňom a vyhodíme ho. Mňa zaujíma práve to, čo pre mnohých akoby ani neexistovalo. Chcela by som pokračovať v inštaláciach Plastic Age, kde sú tieto plasty rozpohybované robotickými objektami – Sadobotmi – ovládanými návštevníkmi.

Akú myšlienku prezentoval Váš projekt BoutiqueS Antishop  ?

Ten bol tiež kritikou konzumu a neobmedzujúcou sa snahou všetko speňažiť. Sú to predovšetkým moje (a neskôr aj iné, černošské, starecké, či detské) fotografie prstov na rukách a nohách. Tie sú potom spracované do podoby fiktívnych šiat. Heslo amerického prezidenta po útokoch 11. septembra znelo „Go shopping!“ – teda Choďte nakupovať! Z pohľadu ekonomiky sa dá takýto burcujúci program vysvetliť, ale ako životná filozofia alebo vízia pre národ je to úplne šialené heslo a svojou spotrebnou priamočiarosťou veľa napovedá o našej kultúre, či skôr nekultúre. Práve preto som si pre projekt vybrala formu iluzívneho butiku. Počas leta 2014 som Galériu Francúzskeho inštitútu v pešej zóne v Bratislave transformovala na exkluzívny miestny obchod so šatami. Neskôr bol BoutiqueS Antishop vystavený aj na predstížnom festivale Ars Electronica v Linzi, vo Viedni, v Čechách a v Japonsku získal cenu na Takamatsu Media Art Festivale. Podobnú frustráciu z agresívneho obchodovania bez škrupúľ a ľudských zábran prežívajú kdekoľvek na svete. Prekvapilo ma, ako projekt všade dokáže vzbudiť oslobodzujúci humor – napríklad veľkým plagátom so špeciálnou ponukou „Buy 2 – Pay 3“, teda voľne preložené „Dva za cenu troch!“

Čo pripravujte najbližšie?

Okrem novej performance so Živými šatami v Poľsku ma v druhej polovici marca a v apríli čaká samostatná výstava v bratislavskej galérii Roman Fecik Gallery s novými aj staršími prácami. Srdečne pozývam.

 Zdroj fotografií: Facebook  a web Doroty Sadovskej

O autorovi

Miroslava Luptáková

Miroslava Luptáková

Je študentkou žurnalistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Už niekoľko rokov pôsobí ako dobrovoľníčka filmového seminára 4živly, pričom posedné roky aj ako asistentka v oblasti PR. Dobrovoľníctvu sa venovala aj v rámci festivalu kabaretu a pouličného umenia Amplión v Banskej Štiavnici. Pôsobila aj ako lektorka v galérií Schemnitz Gallery, zameranej na súčasné slovenské výtvarné umenie.